V Tretej ríši divov

Michal Havran

Hrozba dvojročného väzenia pre Zuzanu Piussi, autorku dokumentu Nemoc tretej moci o stave justície, je najzrozumiteľnejším potvrdením toho, čo Zuzana vo filme ukázala a čo všetci vieme. Že nežijeme vo funkčnom štáte, ale v jeho imitácii.

Spojenie organizovaného zločinu s politikou je typickou črtou slovenského verejného života. Jeho korene siahajú do 90. rokov, keď chodievali politici na oslavy narodenín Mikuláša Černáka a niektorí ružinovskí poslanci sedávali po kaviarňach so zbraňami, alebo žúrkovali so Slobodovcami. Podobné konštelácie existovali a existujú v politických karteloch dodnes. Priamym dôsledkom prepojenia politiky a zločinu, oblasti, v ktorej hrala temnú úlohu SIS, je nemožnosť stíhať a potrestať aktérov takýchto káuz. V krajine, kde všetci „na niekoho niečo vedia“, je spravodlivosť degradovaná na nástroj zastrašovania občanov. Nič iné nemôže — kvôli osobám a obsadeniu — robiť. Výsledkom je fakt, že bývalý prezident Kováč sa musí ospravedlniť Lexovi, Malchárek žaluje Toma Nicholsona, sudkyňa Zuzanu Piussi, vrahov Dana Tupého nepoznáme a Harabín si zo svojej funkcie urobil kasíno.

Práca polície môže byť akokoľvek kvalitná, keď je zjavné, že politici verejne naznačujú, akým spôsobom sa budú jednotlivé prípady uberať. Naposledy takto do spisu Gorila zasiahol bývalý minister Daniel Lipšic, ktorý nadobudol pocit, že môže každý druhý deň, zhodou okolností pár týždňov pred založením svojho križiackeho krúžku, informovať o práci vyšetrovateľov. Výsledok dobre poznáme. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí spoločne v 90. rokoch modelovali právne prostredie ich vlastnej, nerušenej budúcnosti, nemajú žiaden záujem na pomenovaní problémov či nebodaj ich vyšetrení. Ide do veľkej miery o generačnú záležitosť, je to niečo, ako keď vyrastáte s piťovcami, chodíte spolu na žúrky, poznáte ich rodičov a deti, a potom sa stanete ministrom a máte dať kamošov z mladosti do väzenia.

Slovenská politika bola organizovaným zločinom formovaná do takej miery, že v spôsoboch svojho uvažovania a presadzovania sa dodnes riadi nie verejným záujmom, ale túžbou po pomste, nenávisťou a podrazmi. Túto primitívnu mentálnu infraštruktúru preniesla logicky na celú spoločnosť a z politiky ako túžby premeniť verejný záujem na výraz veľkorysosti, urobila zločinecký nástroj. Tieto kartely nepovažujú politiku za najstaršiu formu spoločenskej transcendencie na ceste k odvahe a hrdinstvu, ale za spôsob, ako premeniť to najhoršie v človeku na spoločenský zisk.

Vplyv takto dokaličeného verejného diskurzu sa dnes prejavuje aj na novej generácii politikov. Igor Matovič a jeho potulný blázinec sa správa a vyjadruje presne tak, ako to robia politici od ´89 roku. Z parlamentu sa vytrácajú zvyšky racionálneho myslenia, strany praktizujú sociálnu mystiku, ideologické mantry, alebo otvárajú priestor pre spravovanie spoločnosti nadprirodzenými bytosťami.

V takomto štádiu rozkladu spoločenstva, keď politika rezignovala na svoje inšpiratívne poslanie, je dôležité, aby sa spojili všetci tí, ktorí považujú film Zuzany Piussi, knihu Toma Nicholsona, články Zuzany Petkovej a ďalších za jediný spôsob, ako Harabínom, Gašparovičom a ich majiteľom povedať, že nás je viac. Kartely musia vedieť, že pred občianskym odporom a neposlušnosťou ich neochráni žiaden kúpený sudca ani drzý hovorca.

Text je venovaný Zuzane Piussi a Tomovi Nicholsonovi.

    Diskuse (0 příspěvků)