Keď v septembri 2001 padli k zemi veže Svetového obchodného centra a Amerika ostala v šoku, prišiel prezident Bush s výzvou, aby ľudia začali znova nakupovať. Spotreba roztáča kolesá strojov a ziskov. Za morom i u nás. Vianoce skončili a máme pred sebou niekoľko týždňov nákupných horúčok. Nikdy v histórii nebolo tak širokému spektru obyvateľov dostupné tak veľké množstvo tovarov. Máme sa teda radovať?

Ak sa na to pozrieme komplexnejšie, tak ani veľmi nie. Je  rozdiel medzi dojmami a číslami. Napriek obrázkom zúfalcov, ktorý sa bijú o košíky pred nákupnými centrami je realita trocha iná. Predaj tovarov klesá a nezachraňujú ho ani pôžičky, ktoré na ľudí ukladajú bremená, popri ktorých vyzerá život Raskoľnikova z Dostojevského Zločinu a trestu ako slnečná idyla.

Podľa údajov Štatistického úradu o vývoji tržieb v maloobchode (za deväť mesiacov roka 2012 v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka) dosiahli tieto objem 13 122,9 mil., ale medziročne klesli o 0,3 %. Znížili sa najmä v maloobchode s ostatným tovarom pre domácnosť v špecializovaných predajniach o 5,8 %, maloobchode mimo predajní, stánkov a trhov o 4,3 % a v maloobchode ostatného tovaru v špecializovaných predajniach o 2,4 %.

Hoci je Slovensko kvôli určitému fázovému oneskoreniu v miere zadlženosti domácností (meranej podielom na HDP) stále pod priemerom EÚ, rýchle doháňame v tomto ohľade „vyspelé“ krajiny. A to pritom máme v EÚ jednu z najvyšších priemerných sadzieb zo stavu úverov na bývanie a zároveň tak tvrdé exekučné zákony, že už nám chýba iba väzenie pre dlžníkov ako v Anglicku za časov Charlesa Dickensa.

Druhá časť problému je v tom, že v zhode s teóriou racionálnej voľby ľudia zvažujú, čo je pre nich dlhodobo výhodnejšie. Čím viac počúvajú o kríze, tým menej sú ochotný míňať. Šetrenie vytvára seba-posilňujúcu špirálu. Dobre to intuitívne vedia makléri realitných kancelárií, ktorý v pravidelných intervaloch púšťajú do médií správu, ako kríza končí a je načase to toho udrieť a kúpiť ten byt skôr ako ceny narastú. Viera hory prenáša, ale nie v tomto prípade.

Pády sú kapitalistickej ekonomike vlastné. Iné je to, že dnes cyklická kríza zásadným spôsobom mení postavenie rozvinutých krajín a  prvýkrát v histórii je zároveň sprevádzaná hlbokou ekologickou krízou. Globalizácia výroby tlačí dole mzdy. Globalizácia spotreby zas vyháňa hore ceny surovín vo svete, kde je čoraz menej zdrojov a čoraz viac ekologických problémov.

Povojnová konjunktúra bola do značnej miery postavená na nízkych cenách surovín a hlavne ropy. Ľudia zároveň mali záruku podpory v nezamestnanosti, chorobe a v starobe. To im umožnilo viac míňať počas aktívneho života. Ak nemusíte šetriť na školné, alebo operáciu, môžete si namiesto toho kúpiť auto alebo zájazd.

Európske krajiny sa dnes snažia o kvadratúru kruhu ako dospieť znižovaním sociálnych nákladov k zvyšovaniu výroby a zamestnanosti. Všetci chcú exportovať. Kto ale bude nakupovať a za čo? Všetky relevantné štúdie o vývoji a trendoch spotreby dnes hovoria o stagnácii v krajinách severu a dramatickom náraste v rozvíjajúcich sa ekonomikách Ázie a Južnej Ameriky.

Slovensko je niekde na pomedzí. Ešte stále máme výhodu nízkych miezd či pomerne kvalitného vzdelania. Čo ale bude našou konkurenčnou výhodou vo svete, kde budúcnosť formujú nové mapy výroby a spotreby a kde klimatická zmena a nárast cien surovín vytvárajú úplne nové výzvy?

Predávame svoju budúcnosť za dotácie na hliník a oceľ a sponzorovanú prácu v montovniach. Pestujeme si HDP za cenu zadlžovania domácností. Dane miznú v daňových rajoch, z  verejných zdrojov sa dotujú privátne záujmy a politickou odpoveďou naprieč spektrom strán je tlak na znižovanie sociálnych výdavkov a prenášanie nákladov štátu na jednotlivca. Je to asi tak beznádejný pokus ako liečiť zápal pľúc otváraním okna so studeným vzduchom. Organizmus to neotuží, ale dorazí.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.