Slovinci si 2. decembra zvolili nového prezidenta. Účasť na voľbách bola rekordne nízka a dosiahla len 41,5 percenta. Na druhej strane účasť na sociálnych protestoch bola veľmi silná. Rozsiahle demonštrácie proti úsporným opatreniam sa konali nielen v hlavnom meste Ľubľane, ale aj v malých mestách. V niektorých mestách, najmä v Maribore, sa jednou z hlavných tém protestov stala korupcia.

Nízka volebná účasť a silné sociálne protesty signalizujú veľkú nespokojnosť s politickými predstaviteľmi a so sociálnou situáciou. Za sociálnou mobilizáciou je zhoršujúca sa sociálna situácia a čoraz tvrdšia pravicová politika. Pravicový premiér Janez Janša je politik, ktorý mimoriadne polarizuje spoločnosť. Krízu sa snaží využiť na zostrenie neoliberálnych opatrení.

Na rozdiel od iných krajín v regióne sa Slovinsko vydalo cestou postupnejšieho, sociálnodemokratického spôsobu transformácie. Štát má ešte stále väčšinový podiel v bankovom sektore a priemyselné podniky v domácich rukách majú ešte stále dôležité postavenie.

Sociálnodemokratický model orientovaný na export bol oslabený počas prvej Janšovej vlády (2004 — 2008). V tomto období slovinské banky výrazne rozšírili poskytovanie úverov, čím nafúkli realitnú bublinu. Nárast úverov bol refinancovaný zahraničnými úvermi. Prístup k zahraničným úverom uľahčil vstup Slovinska do eurozóny v r. 2007. Nastal podobný pseudorozmach úverov ako v Írsku a v Španielsku. Janšova vláda bola priamo politicky zodpovedná za úverové šialenstvo, realitnú bublinu a následnú zraniteľnosť ekonomiky, keďže významnú úlohu v tom zohrali štátom kontrolované vlády.

Po prepuknutí aktuálnej medzinárodnej krízy realitný boom a nárast úverov spľasol. Banky čelia relatívne vysokému podielu pochybných pôžičiek, a preto prijali reštriktívne úverové politiky. Tieto úverové obmedzenia vystavili niektoré slovinské spoločnosti tlaku. Previs dlhu má na slovinskú ekonomiku tlmivý účinok až doteraz.

V r. 2009 vývoz výrazne poklesol a s integráciou do eurozóny nebola možná devalvácia meny, ktorá mohla zmierniť dôsledky krízy. Slovinský export sa však po r. 2009 postupne zotavil a výkonnosť vývozu bola podobná ako v krajinách Visegrádskej štvorky. V dôsledku úsporných opatrení v celej EÚ však nie sú vyhliadky exportu príliš optimistické.

Finančná kríza mala negatívny vplyv na rozpočet. Podiel verejného dlhu na HDP na úrovni 48,1 percenta však nie je až taký dramatický. Niekdajšia stredoľavá vláda, ktorá nastúpila po prvej Janšovej vláde, neuplatňovala progresívnu politiku. Osvojila si v podstate neoliberálne úsporné opatrenia, ktoré však nešli až tak ďaleko ako v pobaltských krajinách či v Maďarsku. Jej najkontroverznejšie návrhy sa týkali dôchodkovej reformy. Silné odborové hnutie iniciovalo referendum proti týmto návrhom a bolo úspešné. Nestabilná stredoľavá koalícia padla, a po voľbách začiatkom r. 2012 sa vytvorila ďalšia, rovnako krehká pravicová koalícia na čele s Janezom Janšom.

Janša si zvolil oveľa agresívnejší postup. Radikalizoval úsporné opatrenia a v súčasnosti pripravuje znárodnenie nedobytných dlhov a privatizáciu štátnych bank. Dzurindove vlády spomenul ako model, ktorý treba nasledovať, a v skutočnosti sa aj vydal Dzurindovým smerom. Čelí však oveľa tvrdšiemu odporu. Odborové zväzy opäť zozbierali podpisy na referendá.

Jedno z nich je proti návrhu na vytvorenie tzv. zlej banky, ktorá by mala prebrať nedobytné pohľadávky od bánk a predstavovala by výrazné úbytky v budúcich rozpočtoch. Dokonca aj niektorí liberálni slovinskí ekonómovia sa vyslovili skôr za rekapitalizáciu bánk než za vytvorenie zlej banky.

Iniciatíva týkajúca sa druhého referenda je zas namierená proti vytvoreniu nového štátneho holdingu pre banky, ktorý by sa pravdepodobne zaplnil kumpánmi vládnych predstaviteľov a ktorý by mal zrejme mandát sprivatizovať bankový sektor. Niektoré podpisy sa na ministerstve vnútra „stratili“, čo vyvolalo veľký škandál.

Súčasnú sociálnu mobilizáciu preto treba vnímať v týchto súvislostiach. So zreteľom na silnú sociálnu mobilizáciu a nestabilitu vlády premiér Janez Janša pripustil možnosť požiadať o podporu z eurovalu. EÚ má slúžiť ako páka proti domácej opozícii. Aby legitimizoval tento krok, ekonomickú situáciu Slovinska vykresľuje obzvlášť negatívne.

Janšova politika je natoľko nepopulárna, že jeho prezidentský kandidát Milan Zver získal v prezidentských voľbách len 24,2 percenta hlasov a nedostal sa do druhého kola. Voličov však neočarili ani stredoľaví kandidáti. Volebná účasť bola veľmi nízka. Bývalý stredoľavý premiér Borut Pahor vyhral voľby so ziskom 67,1 percenta oproti doterajšiemu, ľavicovejšiemu prezidentovi Danilovi Türkovi.

Pahorova volebná kampaň bola oveľa originálnejšia ako Türkova. Súčasťou jeho volebnej kampane bolo, že symbolicky pracoval vo viacerých profesiách. V kontexte rastúcej nezamestnanosti voliči prijali toto ocenenie práce skôr pozitívne. Jeho skutočný politický postoj je už však oveľa menej v prospech práce. Skôr presadzuje akýsi „neoliberalizmus s ľudskou tvárou“. Je však dosť nepravdepodobné, že sa mu podarí premostiť otvorenú politickú priepasť. Politický establišment čelí hlasovaniu o vyslovení nedôvery pri volebných urnách i na uliciach.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.