Nástupom hospodárskej krízy v roku 2008 sa viacero štátov strednej a východnej Európy ocitlo behom niekoľkých mesiacov v nezávideniahodnej situácii. Pri dvojcifernom medziročnom poklese hrubého domáceho produktu a neschopnosti refinancovať svoj dlh sa všetky tri baltické štáty rozhodli dočasne znížiť príspevky do druhého dôchodkového piliera. K zníženiu percenta odvodov do druhého piliera pristúpilo v roku 2011 aj Poľsko.

Maďarsko sa rozhodlo realizovať podstatne ďalekosiahlejšiu zmenu svojho systému starobného zabezpečenia. Orbánova vláda pristúpila k de facto uzavretiu druhého piliera a znárodneniu už naakumulovaných úspor koncom roka 2010 a proces realizácie týchto zmien prebiehal postupne počas roku 2011. Tieto kroky prebiehali za hlasnej kritiky maďarskej opozície a médií.

Málokto však vie, že prví, ktorí v Maďarsku prišli s nápadom uzavrieť druhý pilier po vyše desaťročnom fungovaní, boli práve odborníci blízki dnešnej najväčšej opozičnej strane MSzP (Magyar Szocialista Párt — Maďarská Socialistická Strana). Tá koncom deväťdesiatych rokov prechod na trojpilierový model odštartovala. Myšlienka zrušiť druhý pilier sa prvýkrát objavila v článku Jánosa Kuna, v ktorom tento vtedajší zamestnanec Úradu vlády MR písal o chybných predpokladoch, na ktorých sa postavila dôchodková reforma, a o nezmyselnosti a nerealizovateľnosti prechodu zo zrelého priebežného systému na trojpilierový systém. Ďalším významným podporovateľom uzavretia druhého piliera bol aj ekonóm György Surányi, ktorý pôsobil na poste guvernéra maďarskej centrálnej banky počas koaličnej vlády liberálov a socialistov medzi rokmi 1994 až 1998.