Nedomyslená privatizácia dochodkov

Štefan Domonkos

Nástupem krize v roce 2008 se více států střední a východní Evropy ocitlo během několika měsíců v nezáviděníhodné pozici. Proto se rozhodli snížit příspěvky do druhého důchodového pilíře. Tato strategie však nenaplňuje očekávání.

Nástupom hospodárskej krízy v roku 2008 sa viacero štátov strednej a východnej Európy ocitlo behom niekoľkých mesiacov v nezávideniahodnej situácii. Pri dvojcifernom medziročnom poklese hrubého domáceho produktu a neschopnosti refinancovať svoj dlh sa všetky tri baltické štáty rozhodli dočasne znížiť príspevky do druhého dôchodkového piliera. K zníženiu percenta odvodov do druhého piliera pristúpilo v roku 2011 aj Poľsko.

Maďarsko sa rozhodlo realizovať podstatne ďalekosiahlejšiu zmenu svojho systému starobného zabezpečenia. Orbánova vláda pristúpila k de facto uzavretiu druhého piliera a znárodneniu už naakumulovaných úspor koncom roka 2010 a proces realizácie týchto zmien prebiehal postupne počas roku 2011. Tieto kroky prebiehali za hlasnej kritiky maďarskej opozície a médií.

Málokto však vie, že prví, ktorí v Maďarsku prišli s nápadom uzavrieť druhý pilier po vyše desaťročnom fungovaní, boli práve odborníci blízki dnešnej najväčšej opozičnej strane MSzP (Magyar Szocialista Párt — Maďarská Socialistická Strana). Tá koncom deväťdesiatych rokov prechod na trojpilierový model odštartovala. Myšlienka zrušiť druhý pilier sa prvýkrát objavila v článku Jánosa Kuna, v ktorom tento vtedajší zamestnanec Úradu vlády MR písal o chybných predpokladoch, na ktorých sa postavila dôchodková reforma, a o nezmyselnosti a nerealizovateľnosti prechodu zo zrelého priebežného systému na trojpilierový systém. Ďalším významným podporovateľom uzavretia druhého piliera bol aj ekonóm György Surányi, ktorý pôsobil na poste guvernéra maďarskej centrálnej banky počas koaličnej vlády liberálov a socialistov medzi rokmi 1994 až 1998.

×
Diskuse
JS
May 3, 2012 v 14.55
takový text by měl znát každý
Podobný článek by si měl přečíst každý občan ČR! Důchodová reforma bylo to, co mě před více než 10 lety přivedlo k levici; tehdy jsem si uvědomil, to co říká první polovina článku, totiž že fondový systém demografický problém neřeší, protože o výši důchodů rozhoduje vždy reálná produkce. (Fakticky je fondový systém bait-and-switch: spoříte si na výši důchodu s očekáváním, že se dožijete třeba 75, a pak se dožijete 80 v důsledku "demografické změny", a dostanete o to nižší důchod.)

Druhý aspekt, který zmiňuje článek níž (když mluví o implicitním a explicitním dluhu), jsem si uvědomil nedávno. V průběžném systému nejsou důchody splácení dluhu v běžném smyslu. Ekonomové obecně chápou dluh jako rozdílnou časovou preferenci ve spotřebě mezi dlužníkem a věřitelem (což není vždy přesné, ale to pominu). Tak to ale není - současná generace nemá na výběr než platit stávajícím důchodcům. Časovou preferenci tam přidává až fondový systém, kdy se platí "předem", se všemi nevýhodami s tím spojenými (že dlužník nebude splácet).