Nástupom hospodárskej krízy v roku 2008 sa viacero štátov strednej a východnej Európy ocitlo behom niekoľkých mesiacov v nezávideniahodnej situácii. Pri dvojcifernom medziročnom poklese hrubého domáceho produktu a neschopnosti refinancovať svoj dlh sa všetky tri baltické štáty rozhodli dočasne znížiť príspevky do druhého dôchodkového piliera. K zníženiu percenta odvodov do druhého piliera pristúpilo v roku 2011 aj Poľsko.

Maďarsko sa rozhodlo realizovať podstatne ďalekosiahlejšiu zmenu svojho systému starobného zabezpečenia. Orbánova vláda pristúpila k de facto uzavretiu druhého piliera a znárodneniu už naakumulovaných úspor koncom roka 2010 a proces realizácie týchto zmien prebiehal postupne počas roku 2011. Tieto kroky prebiehali za hlasnej kritiky maďarskej opozície a médií.

Málokto však vie, že prví, ktorí v Maďarsku prišli s nápadom uzavrieť druhý pilier po vyše desaťročnom fungovaní, boli práve odborníci blízki dnešnej najväčšej opozičnej strane MSzP (Magyar Szocialista Párt — Maďarská Socialistická Strana). Tá koncom deväťdesiatych rokov prechod na trojpilierový model odštartovala. Myšlienka zrušiť druhý pilier sa prvýkrát objavila v článku Jánosa Kuna, v ktorom tento vtedajší zamestnanec Úradu vlády MR písal o chybných predpokladoch, na ktorých sa postavila dôchodková reforma, a o nezmyselnosti a nerealizovateľnosti prechodu zo zrelého priebežného systému na trojpilierový systém. Ďalším významným podporovateľom uzavretia druhého piliera bol aj ekonóm György Surányi, ktorý pôsobil na poste guvernéra maďarskej centrálnej banky počas koaličnej vlády liberálov a socialistov medzi rokmi 1994 až 1998.

Tento vývoj ukazuje, že kroky vlád štátov strednej a východnej Európy — aj keď úzko súviseli s akútnou potrebou získať peniaze — boli sčasti motivované aj pochopením dlhodobých následkov búrania zrelého priebežného systému dôchodkového zabezpečenia a jeho nahradenia súkromným sporením. Prameňom čiastočnej názorovej premeny na starne MSzP bolo poznanie, že maďarský druhý pilier nenapĺňa očakávania s ním spojené. Parafrázujúc Jánosa Kuna (2009), sliepka nezniesla zlaté vajcia. Kun (2009) vo svojej analýze stavu maďarského penzijného systému vychádza z empiricky pozorovanej reality. Zdôrazňuje existenciu cirkulárneho pohybu peňazí kvôli penzijnej reforme, kedy dlh vznikajúci kvôli existencii druhého piliera je krytý nákupom štátnych dlhopisov práve dôchodkovými fondmi. Ďalej poukazuje na nízke reálne výnosy a na značnú volatilitu hodnoty portfólia dôchodkových fondov.

Maďarský druhý pilier naozaj nenaplnil očakávania s ním spojené. Je však otázne, či dôchodkové sporenie ako hospodárska politika vôbec môže tieto očakávania naplniť. Prameňom možných problémov prvého piliera je predpokladaný pokles outputu zapríčinený poklesom aktívnej časti obyvateľstva pri náraste počtu dôchodcov. Sporenie na dôchodkových účtoch tento problém nijako nerieši. V podmienkach uzavretej ekonomiky povedie nárast spotreby krytý nahromadenými úsporami a súčasne pokles outputu k inflácii, a teda aj k poklesu kúpyschopnosti dôchodkov, či už z prvého alebo z druhého piliera. Z tohto hľadiska je úplne jedno či sú dôchodky poskytované štátom z odvodov, alebo zakúpené v podobe anuít z finančných prostriedkov, ktoré sa v minulosti z povinných odvodov odložili na osobných účtoch a následne sa z(ne)hodnocovali niekoľko rokov (Barr 2012).

V podmienkach otvorenej ekonomiky by teoreticky mohli penzijné fondy peniaze svojich klientov investovať v štátoch s priaznivejším demografickým vývojom a tým umožniť dôchodcom zo starnúcich štátov získať podiel na outpute produkovanom v (zatiaľ) relatívne mladších spoločnostiach. V praxi by sme sa teda mali snažiť o investovanie prostriedkov v penzijných fondoch krajín OECD do rozvojových štátov. V takomto prípade je však nevyhnutné rátať s nárastom rizikovosti investícií, monetárnymi obmedzeniami, volatilitou výmenných kurzov, a v neposlednom rade aj s politickými problémami. Vo svojej stati na túto tému Bebczuk a Musalem (2009) dochádzajú k záveru, že investovanie v rozvojovom svete by malo práve kvôli spomínaným rizikám pre fondy dôchodkového zabezpečenia štátov OECD sporný výsledok.

Ak sa však väčšina prostriedkov usporených v dôchodkových fondoch alokuje do štátov so starnúcou populáciou, ekonomické problémy plynúce z demografického vývoja tak či tak poznačia výsledky penzijných fondov, a tým aj naše budúce dôchodky z druhého piliera. Nakoľko je podstatná časť prostriedkov v slovenských penzijných fondoch investovaná do finančných inštrumentov emitovaných v rozvinutých (a starnúcich) štátoch OECD, očakávať nárast reálnej hodnoty dôchodkov pre našich budúcich penzistov vďaka druhému pilieru je značne naivné. Realizácia dôchodkovej privatizácie v podstate týmto stráca zmysel. Výsledky fondov budú úzko späté s ekonomickou situáciou domáceho štátu a zvyšku EÚ, preto negatívny vplyv demografického vývoja zanechá svoj vplyv aj na druhom pilieri.

Ak však druhý pilier nedokáže uchrániť obyvateľstvo pred následkami demografických zmien, vzniká otázka, prečo sme sa vôbec podujali realizovať takto nákladnú reformu. Podľa slov bývalého ministra práce Mihála ročný výpadok príjmov Sociálnej poisťovne z dôvodu reformy predstavuje približne 900 miliónov eur, a tento ukazovateľ bude v nasledujúcich desaťročiach ďalej rásť (Ódor a Novysedlák 2005). Snaha vykryť tieto transformačné náklady škrtmi v iných oblastiach alebo privatizáciou bude mať mimoriadne vážne sociálne následky.

Odpoveď zástancov reformy by asi znela, že pojem transformačných nákladov je úplne mylný. Nejde o náklady na reformu, ale o jednoduché zexplicitnenie implicitného dlhu. Tento argument neobstojí. Takzvaný implicitný dlh je teoretický konštrukt, dlh predpokladaný, ktorý má vzniknúť o niekoľko desaťročí voči vlastným občanom a na základe vlastnej domácej dôchodkovej legislatívy. Jeho konečná výška bude úzko súvisieť od parametrických zmien ktoré sa dovtedy udejú v prvom pilieri. Naproti tomu, takzvaný zexplicitnený implicitný dlh je veľmi reálny dlh často voči zahraničným veriteľom, na ktoré sú naviazané aj úroky. Na túto tému zajtra na Kriteku napíše Jan Drahokoupil.

Myšlienka, že explicitný dlh vznikajúci kvôli druhému pilieru je rovný implicitnému dlhu prvého piliera, a teda že dôchodková reforma je účtovne neutrálna operácia, je mylná, nakoľko charakter týchto dvoch typov dlhov je kvalitatívne úplne odlišný. Ak by sme však uznali argument o zexplicitnovaní implicitného dlhu a neexistencii tzv. transformačných nákladov, potom vzniká otázka, v čom tkvie výhodnosť transformácie implicitného dlhu napr. z roku 2030 na explicitný dlh v roku 2010. Takáto premena nie je zrejme nijako výhodná pre štát — požičiavame si dnes na výdavky, ktoré budú aktuálne až o dvadsať rokov, a samozrejme platíme za túto pôžičku aj zodpovedajúce úroky. No reformátori penzijných systémov nášho regiónu mali to šťastie, že sa ich v čase realizácie dôchodkovej privatizácie nikto na tieto súvislosti nepýtal.

Maďarskú reformu roku 2010 je potrebné vnímať aj v kontexte vyššie uvedených makroekonomických súvislostí. Je pravda, že neexistuje dôkaz o tom, že by vládu Viktora Orbána motivovali k znárodneniu druhého piliera práve úvahy o inherentnej nefunkčnosti druhého piliera. V prípade Maďarska bol vývoj zrejme značne ovplyvnený potrebou štátu získať peniaze na krytie dlhu, snahou zbaviť sa transformačných nákladov a konzervatívnou etatistickou povahou Fideszu. Paradoxne však výsledkom týchto krokov bolo odstránenie jednej nepotrebnej a veľmi nákladnej súčasti dôchodkových systémov — druhého dôchodkového piliera.

Viac o politickej ekonómií novej vlny penzijných reforiem v štátoch V4 a Slovinsku sa môžete dočítať tu.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.