O mylnej interpretácii vzniku krízy v eurozóne (s výnimkou Grécka) ako následku nezodpovednej rozpočtovej politiky dotknutých štátov som písal už v minulých príspevkoch (1,2).  Podobne sa tejto téme sa venoval aj Ivan Lesay.

Vo svojich príspevkoch som argumentoval, že nárast dlhu bol vo väčšine prípadov výsledkom nepriaznivého ekonomického vývoja, ktorý bol vyústením dlhodobej štrukturálnej nerovnováhy v rámci eurozóny.  Dnes sa pozriem na to, ako prispela k tejto nerovnováhe politika Európskej centrálnej banky.

Než tak urobím, zopakujem v krátkosti hlavné myšlienky z predchádzajúcich príspevkov.  Pritom si pomôžem troma grafmi z príspevku na blogu Paula Krugmana, ktorý sa venuje práve kríze v eurozóne.

Prvý graf zobrazuje priemer verejného dlhu Grécka, Írska, Portugalska, Španielska a Talianska v pomere k hrubému domácemu produktu. Z grafu vyplýva, že priemerný dlh týchto štátov v predkrízovom období prudko klesal a razantne vzrástol až po vypuknutí svetovej finančnej krízy. Najmä v prípade Španielska a Írska ťažko možno hovoriť o rozpočtovej nezodpovednosti, nakoľko tieto štáty dosahovali pred krízou rozpočtové prebytky a ich relatívne dlhy patrili k najnižším v eurozóne. Tvrdenie, že za súčasnými problémami v eurozóne sú vysoké dlhy, si tak vo väčšine prípadov zamieňa následok s príčinou.

.