Pomýlené rozhodnutia Európskej únie spôsobili dramatický chaos, ktorý pripomína grécku tragédiu. Oficiálne priznanie, že Grécko potrebuje dodatočnú hotovosť aj po tom, čo sa podmienky zmiernili, chýry o tom, že Grécko odíde z eurozóny, či zníženie ratingu S&P — z tohto všetkého celkom jasne vyplýva to, čo EÚ naďalej popiera. Totiž, že úplné splatenie dlhu je nemožné.

Oficiálne pôžičky iba predlžujú krízu a odkladajú a zvyšujú nevyhnutné odpisy. Spôsob, akým sa zachraňovali skôr banky, než Grécko, je v príkrom rozpore s čl. 125 Lisabonskej zmluvy i s ekonomickým ráciom a momentálne ohrozuje platobnú spôsobilosť samotných potenciálnych záchrancov. Iba málo politikov sa odvážilo hájiť právo a zdravý ekonomický rozum a vystúpiť proti tomu, aby sa ich krajina zúčastnila tejto ilegálnej aktivity.

Hneď po tom, čo prepukla grécka kríza, niekoľko hlasov z bankového sektora navrhlo odpisy. Tento názor kvitovali investori ako napr. Mohamed El-Erian a tiež akademici. Oficiálna finančná výpomoc v otvorenom rozpore s Lisabonskou zmluvou spôsobila, že odvtedy grécky dlh iba narástol. Povzbudením špekulácie proti iným krajinám eurozóny iba prehĺbila krízu a odložila neodvratné odpisy strát. Zhoršila situáciu všetkých okrem niekoľkých byrokratov a politikov, ktorí sa mohli predvádzať ako záchrancovia. V niektorých jurisdikciách sa takéto pôžičkové aktivity, ktoré iba predlžujú krízu, nazývajú „zneužívajúce úverovanie“ (abusive credit).

Nesolventnosť dlžníkov a straty veriteľov sú dvoma neodmysliteľnými súčasťami úverovania. Nelegálne a nevhodné oficiálne intervencie zvyšujú straty a sú vyložene nefér voči gréckemu ľudu a voči súkromnému sektoru. Rýchlo zrealizovaný odpis, ktorý sa hneď navrhoval, by bol býval minimalizoval straty. Napríklad hlavný ekonóm Deutsche Bank Thomas Mayer spolu s Danielom Grosom už vo februári 2010 navrhovali riešenie, ktorého základné črty sa podľa všetkého začínajú práve teraz realizovať. Nanešťastie sa tak deje so zbytočnými extra nákladmi, ktoré pridali politici, a zmenili tak veci k horšiemu.

Mechanizmus vhodný na riešenie dlhovej krízy musí byť v zhode aspoň s minimálnymi hospodárskymi, právnymi a humanistickými požiadavkami a musí byť férový ku všetkým zúčastneným. Bruselský think-tank Bruegel prišiel s návrhom európskeho mechanizmu na riešenie dlhovej krízy a tento návrh je správny: Na zníženie dlhu musí dohliadať neutrálna inštitúcia a nie veriteľ — presne tak, ako je to v národnom súdnictve. Ďalej, stavať vlády do pozície nútenej správy je nehorázne, pretože sa to prieči povahe demokracie. Avšak návrh autorky a autorov, že tou inštitúciou by mal byť Súdny dvor EÚ, je problematický. Je totiž otázne, či by inštitúcia EÚ ostala neutrálna. EÚ samotná nielenže porušila Lisabonskú zmluvu, ale tiež nezákonne tlačila na tie členské štáty, ktoré tak nechceli urobiť.

V roku 1987 som navrhoval, aby sa pravidlá nesolventnosti na úrovni municipalít USA (podľa Kapitoly 9, Hlavy 11, Kódexu zákonov USA) aplikovali špeciálnou procedúrou aj na zvrchované štáty. Hlavné piliere môjho návrhu sú ochrana vládnych právomocí dlžníckych krajín, najlepší záujem veriteľov a právo na vyjadrenie dotknutého obyvateľstva. V arbitrážnom konaní sa musí rešpektovať základná zásada právneho poriadku, že nemožno súdiť vo vlastnej veci. Neslávna história oficiálnych dlžníkov, ktorí rozhodovali vo vlastných sporoch, je jasným varovaním.

Problém by sa teda mal riešiť za využitia ad hoc arbitráže — mechanizmu, ktorý odskúšal čas a ktorý sa udomácnil v medzinárodnom práve. Dlžníci a veritelia nominujú po jednom až dvoch rozhodcoch, ktorí si spolu zvolia ďalšieho člena, aby ich bol spolu nepárny počet. Panel by dostal mandát postupovať na základe hlavných zásad Kapitoly 9 o nesolventnosti. Udržateľnosť návrhu by mala byť výsledkom prezentovaných faktov a diskusie. V ideálnom prípade by rozhodcovia iba opečiatkovali plán, na ktorom sa dohodli strany, teda veritelia a dlžníci.

Právo obyvateliek a obyvateľov byť vypočutí by sa pochopiteľne muselo realizovať zastupiteľským spôsobom. Zamestnávateľské zväzy, odbory, náboženské či nenáboženské mimovládne organizácie by mali právo pred panelom prezentovať údaje a argumenty. Dať hlas dotknutému obyvateľstvu v rámci zákonnej procedúry — tak, ako je to v municipalitách USA — je podľa všetkého prijateľnejšia forma participácie, než štrajky a pouličné boje. Takéto prejavy verejnej mienky nikomu neprospievajú a iba ďalej devastujú hospodárstva dlžníckych krajín. A to nie je ani v záujme obyvateľstva, ani v záujme veriteľov.

Banky, ktorých pozíciu takto ohrozujú odpisy strát, by mali mať zabezpečený prístup k národným programom na spôsob amerického TARPu. Takéto programy by určite stáli menej, než aktuálne politiky záchranných balíčkov, ktoré iba prehlbujú krízu. V mojom modeli sa so všetkými veriteľmi zaobchádza rovnako. Súkromní i verejní veritelia musia dlhy odpisovať rovnako — predíde sa tak k nerovnému znášaniu bremena. Je opodstatnené požadovať, aby tí veritelia, ktorí prispeli k zhoršeniu situácie nelegálnym úverovaním, neboli privilegovaní. A obzvlášť v prípade Grécka by sa nemalo dopustiť, aby oficiálni veritelia zodpovední za zhoršenie situácie, ešte aj dostali odmenu.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.