Väčšina ľudí sa pohybuje v rámci uzavretých myšlienkových schém, ktoré im znemožňujú spochybniť ich piliere. V každej dobe sa prispôsobujeme nejakému newspeaku, ktorého hlavné tézy automaticky opakujeme ako mantru. Počúvame formálne autority, ktoré poznajú odpovede ešte skôr ako si kladú otázky a ani nám nezíde na um narúšať sebaistotu ich fráz. Veľký zdroj inšpirácie v tomto smere nám poskytuje oblasť bezpečnostnej politiky. V tejto sfére sa vyprofilovalo niekoľko analytikov, ktorých médiá prezentujú ako expertov. Vždy som si myslel, že výraz expert patrí človeku, ktorý vie čosi viac ako hovoriť o téme, ktorý vo svojej oblasti dosiahol preukázateľné výsledky overené v praxi. Na Slovensku to však potrebné nie je. Ivovi Samsonovi, Tomášovi Valáškovi, Rastislavovi Káčerovi alebo Martinovi Bútorovi vychádza v oblasti prognóz medzinárodnej a najmä bezpečnostnej politiky len máločo, ale napriek tomu sú naďalej prezentovaní ako experti. Milan Ježovica a Róbert Ondrejcsák v minulosti nechutným spôsobom zavádzali verejnosť, to im však nebolo prekážkou pri získaní postov štátnych tajomníkov rezortu zahraničných vecí a obrany. Mikuláš Dzurinda sa doteraz neospravedlnil za to, že zatiahol Slovensko do špinavej a nezmyselnej vojny v Iraku, prehral s Jánom Čarnogurským stávku týkajúcu sa prognózy vývoja v Kosove, rozčaroval európskych partnerov svojím postojom pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve či pôžičke Grécku, no ani to nebráni slovenským médiám označovať ho za odborníka na svojom mieste. Omyl alebo klamstvo neznamená stratu reputácie, ale príležitosť na zmenu témy (napríklad od irackej k iránskej hrozbe).

V tejto atmosfére zazneli pred týždňom zdesené hlasy slovenských bezpečnostných analytikov, že navrhované výdavky na obranu ohrozujú našu bezpečnosť. Bývalý veľvyslanec v USA Rastislav Káčer varoval, že s takýmto objemom peňazí nebude vedieť vláda posielať našich vojakov do zahraničných misií. A vo vzácnej zhode s ním sa ozval aj poslanec za Smer Ján Richter, ktorý sa ministra obrany opýtal, ako chce zabezpečiť posielanie nových vojakov do zahraničných misií a obnovu výzbroje...

Aby sme narušili toto dôstojne sa tváriace klišé, položíme detinsky naivnú otázku: a na čo je to vôbec potrebné? Iste, pohotoví analytici a pohoršení mediálni mravokárcovia ihneď vytiahnu kartu s obligátnou formulkou „lebo máme záväzky voči NATO“. To však nie je odpoveď, ale zaklínadlo. Odpoveď musíme hľadať v otázke, načo nám je armáda, keď s rozpočtom na budúci rok vo výške 1,07 percenta HDP a predpokladaným rozpočtom na rok 2013 vo výške 0,92 percenta HDP už dávno prekročila hranicu, pri ktorej vie zabezpečiť obranu krajiny. Už pri početných rozboroch Washingtonskej zmluvy (najmä jej článku 5) sme dokazovali, že pri potenciálnom napadnutí Slovenska sa na NATO možno spoľahnúť asi tak ako v roku 1938 na Veľkú Britániu a Francúzsko, našich vtedajších zmluvných spojencov, ktorí nám tiež mali prísť na pomoc. Ak by bola suverenita Slovenska ohrozená z Budapešti, na rozdrvenie našej obrany by stačila maďarská tanková brigáda z Tatabányi. Naša bojová sila je nefunkčná a prináša nám len problémy. Občas nás niekto postraší, ako napríklad včera generálny tajomník NATO, že ak nebudeme zvyšovať armádne výdavky, Spojené štáty si budú hľadať spojencov inde, ale to už predsa dávno robia a my sa nemôžeme uspokojiť so všeobecnými formulkami o spojenectve a záväzkoch, ak nehovoríme o konkrétnych účeloch. Nastoliť za takejto situácie vo verejnom diskurze otázku zrušenia armády je síce (uznávam) šokujúce, ale legitímne.

V prvom rade treba povedať, že našinec si podobnú situáciu ani len nevie predstaviť, a to napriek tomu, že vo svete existuje 28 krajín, ktoré nemajú armádu. Najznámejší je prípad Kostariky. Tento stredoamerický štát s počtom obyvateľov porovnateľných so Slovenskom zrušil armádu v máji 1948 po krvavej občianskej vojne, čo následne potvrdil aj v zmenenej ústave. Ušetrené peniaze sa použili na vzdelanie, všeobecnú zdravotnú starostlivosť a životné prostredie. Vďaka tomu zaznamenala táto krajina obrovský pokrok. Dnes je v nej druhá najvyššia miera gramotnosti spomedzi všetkých latinskoamerických štátov, priemerná dĺžka života sa vyšplhala na viac ako 78 rokov, v počte počítačov zaujala tretiu priečku spomedzi krajín Latinskej Ameriky, dosiahla stopercentné zabezpečenie pitnej vody, elektriny a sociálnych benefitov, má najzachovalejší ekosystém na západnej pologuli. Viac ako 90 percent jej energie pochádza z obnoviteľných zdrojov. Kostarika sa stala prvou rozvojovou krajinou, ktorá oficiálne vyhlásila cieľ stať sa do roku 2021 uhlíkovo neutrálnou (dosahuje to aj masovou výsadbou stromov — oproti roku 1980, keď tvorili stromy len okolo 20 percent krajiny, je dnes zalesnená viac ako polovica územia). Dnes má povesť jedného z najšťastnejších a najzelenších štátov na svete. Ako jediná z rozvojových krajín sa pravidelne objavuje na vrchole alebo blízko vrcholu medzinárodných rebríčkov. Environmental Performance Index jej v roku 2010 udelil tretie miesto na svete — predbehli ju len Island a Švajčiarsko. Kostarika nemá nepriateľov, vďaka čomu je tu hrozba terorizmu minimálna a naopak, krajina sa teší zvýšenému prílivu zahraničných investícií. Bývalý kostarický prezident a nositeľ Nobelovej ceny za mier Oscar Arias Sanchez poukázal na to, že keby mala Kostarika armádu v roku 1980, takmer určite by sa stala tým, čím bol Honduras — militarizovanou základňou v boji USA proti nikaragujskej vláde. Vyzbrojená Kostarika by sa nevyhla osudu svojich susedov — prehlbovaniu chudoby, zahraničným vojenským intervenciám, devastácii životného prostredia. Namiesto toho zaznamenala búrlivý rozvoj a zohrala úlohu regionálneho lídra v demilitarizácii. Obklopená nestabilnými agresívnymi štátmi sa stala uznávaným mierotvorcom v oblasti a ukazovala cestu bojujúcim susedom, ako sa dá žiť pokojne a bez strachu. Dokázala dokonca presvedčiť aj niekoľko ďalších krajín, aby sa vzdali stálych armád, napríklad Panamu.

Aj v iných častiach sveta však silnejú hlasy volajúce po odstránení armády. Britský minister financií George Osborne sa začiatkom júna chytil do vlastnej pasce, keď svoju nechuť podporiť vyššie výdavky na zdravotníctvo odôvodnil poznámkou, že treba začať uvažovať o tom, či vláda musí niektoré služby vôbec poskytovať. Nečakal, že odpoveď príde tak rýchlo z denníka Guardian. „Čo máme vlastne z armády, z námorníctva a z letectva, okrem toho, že vojaci umierajú vo vzdialených vojnách a občas nám hrá vojenská kapela? Prečo chráni Osborne rozpočet na armádu, keď všetci vedia, že princípy, na základe ktorých vláda nakupuje výzbroj a výstroj, sú urážkou daňového poplatníka? Nie sme ochotní nechať sa takto draho chrániť!“ napísal v redakčnom komentári Simon Jenkins a pokračoval: „Súčasný i bývalí premiéri sa podrobili vydieraniu generálov. Neodvážili sa priznať, že nákupné oddelenie ministerstva obrany nemá iný účel ako dávať peniaze výrobcom zbraní.“

Všetky tzv. analýzy výdavkov na zbrojenie sa pripravujú s odôvodnením, „aby naše vojenské schopnosti zodpovedali politickým cieľom“. Je to od začiatku do konca nezmysel, je to iba snaha ospravedlňovať výdavky na armádu takým spôsobom, aby akékoľvek škrty mohli byť označené za bezpečnostnú hrozbu. Zbrojárski lobbisti vám samozrejme budú tvrdiť, že všetky takto vynaložené peniaze sú akousi zárukou či poistkou proti možnému nebezpečenstvu. Lenže ak sa dnes chcete poistiť (kdekoľvek), musíte najprv vyhodnotiť riziko. Inak by boli výdavky na poistenie výdavkami bez hraníc. Lenže presne takto sa mrhá peniazmi v rezorte obrany. Nič nemusíte vysvetľovať, nič nemusíte zdôvodňovať. Nemusíte vyhodnocovať efektivitu. Stačí, ak si vymyslíte hrozbu a jej iracionálnosť ospravedlníte preventívnymi bezpečnostnými opatreniami. Je to niečo podobné, ako keby ste si každý deň kupovali lieky — nie preto, že ich potrebujete, ale pre každý prípad. Každý občan v demokratickej krajine má právo na bezpečnosť a má rovnaké právo sa pýtať, akým spôsobom je jeho bezpečnosť chránená. Ak všetky rezorty musia zdôvodňovať svoje výdavky, ministerstvo obrany by nemalo byť výnimkou. Realita je však úplne iná. Po skončení studenej vojny sa zmierňovalo medzinárodné napätie, obchod so zbraňami do polovice deväťdesiatych rokov klesal, a tak si musel zbrojársky priemysel zobrať na pomoc newspeak: začalo sa hovoriť o ničím nekonkretizovaných hrozbách pre krajiny strednej Európy, ktoré nemajú inú možnosť vlastnej obrany ako vstúpiť do NATO (že túto kampaň štedro financovali najväčšie zbrojárske firmy sveta, sme už mnohokrát písali). Vymyslel sa nový vojnový žargón, zrazu tu bola vojna proti drogám, vojna proti terorizmu, vojna proti pirátom... výsledok týchto vojen je katastrofálny, ale to ich architektov nezastavilo, pretože každá hrozba bola definovaná tak, aby ospravedlnila armádne výdavky, a nie naopak. Je to všetko čudné. Desia nás výdavky na štátny aparát, sme alergickí na požiadavky odborárov, šetríme na Slovenskej akadémii vied, na matkách s deťmi a dokonca aj na onkologických pacientoch — ale nikto, nikto nežiada zdôvodňovanie výdavkov na obranu. Akékoľvek vyslovené požiadavky zo strany zbrojárskych lobbistov počúvajú naše médiá s takmer nábožnou úctou.

Nepriatelia budú zničení, keď sa lídri naučia, ako z nich urobiť priateľov — veril kostarický prezident Oscar Arias Sanchez a dokázal tento svoj utopický sen premeniť na skutočnosť. Na Slovensku nehľadáme spôsob, ako sa stať čo najefektívnejšou zárukou stability v stredoeurópskom priestore, nepýtame sa na účel vynakladaných prostriedkov na obranu, ale naopak, hľadáme účel v ich samotnom vynakladaní. Nevyhodnocujeme reálnosť teroristických hrozieb, ale strašíme nimi obyvateľstvo. Zdôrazňujeme význam vojny v Afganistane pre našu bezpečnosť, hoci každý súdny človek vie, že je to hlúposť a už ani generáli neveria, že tento konflikt sa dá vyhrať. Sme ochotní bezmyšlienkovite slúžiť ako servis vojenských dobrodružstiev USA, ale znižujeme rozvojovú pomoc, znižujeme svoju účasť na zmysluplných misiách OSN, nepomáhame tam, kde je to naozaj potrebné (najstrašnejšia vojna za posledné desaťročia v Kongu, katastrofa v Darfúre), ale bľaboceme čosi o našich záväzkoch voči NATO, ktoré sú v prípade konfliktov ako je ten v Afganistane viac ako pochybné. Tí istí ľudia, ktorí nás strašili Irakom, nám teraz bez mihnutia oka nahovárajú, že našou prioritou by mala byť výstavba protiraketového štítu. Naozaj potrebujeme takúto armádu? Ruku na srdce — ktorý duševne zdravý jedinec na Slovensku sa cíti byť ohrozený Iránom? Dokáže priemerný analytik, novinár, politik vnímať absurdnosť týchto debát, do ktorých zavliekli spoločnosť? Som presvedčený, že bezpečnostné elity tejto krajiny skutočné problémy neriešia, ale vytvárajú.

Predstava, že tento štát by sa bez armády zrútil, je paranoidná. Dokonca ani tak často spomínaná pomoc pri živelných katastrofách nie je dôvodom na udržiavanie stálej armády. Jednak príklad Kostariky ukazuje, že takéto potreby sa dajú vyriešiť inak a okrem toho — takáto výhovorka navodzuje infantilný dojem, akoby hlavnou úlohou vojska bola akási občianska svojpomoc. Ilúzia, že naše angažovanie v NATO nad rámec reálnych zmluvných záväzkov vyplývajúcich z Washingtonskej zmluvy zvyšuje našu bezpečnosť, je absurdná. Práve naopak. Musím pripomenúť závery summitu Európskej únie z júna 2002 v španielskej Seville, v ktorých sa jednoznačne konštatuje, že neutralita získava v ére medzinárodného terorizmu svoj nový zmysel a je jednou z možných a legitímnych ciest, ako sa vyhnúť teroristickým hrozbám. Skúsenosť Kostariky to iba potvrdzuje. Táto spoločnosť musí vyzrieť na to, aby pochopila, že bezpečnosť krajiny sa v dnešnej dobe nedá garantovať vojensky. 750 miliónov eur ročne by sa dalo vynakladať na oveľa zmysluplnejšie projekty ako je kŕmenie neefektívnej armády. Každá vládna garnitúra na Slovensku opakuje ako mantru, že znalostná ekonomika patrí medzi priority, ale priorita sa stáva prioritou až vtedy, ak na jej naplnenie smeruje najväčší finančný balík. Ako môže byť veda a výskum prioritou, keď sa podiel na jej zabezpečenie znižuje a dosahuje len polovicu výdavkov na armádu?

Predstavte si Slovensko ako krajinu, ktorá je regionálnym lídrom v environmentálnej bezpečnosti, informačnej gramotnosti a technologických inováciách. Predstavte si Slovensko ako krajinu, ktorá dáva na rozvoj vysokého školstva alebo na ochranu životného prostredia viac ako na armádnu výzbroj. Predstavte si Slovensko ako krajinu, ktorá nevyrába kazetové bomby, ale buduje ekologické obydlia. Predstavte si Slovensko ako posla dobrej vôle, ktorý využíva svoje dobré vzťahy s oboma znepriatelenými stranami na Blízkom východe či na Balkáne a vystupuje ako sprostredkovateľ mieru. Môžeme byť iní, môžeme sa zbaviť provinčnosti, servilnosti, trochárstva a prispievať k rozvoju európskej civilizácie a svetového spoločenstva vlastným, jedinečným vkladom. Len tak dodáme tomuto štátu zmysel na medzinárodnej scéne. Nájdeme v sebe odvahu, aby sme uvažovali a diskutovali aj o takýchto riešeniach?