↗

Pre širokú verejnú diskusiu je najdôležitejšia otázka o sociálnych prameňoch tohto druhu násilia a o prevencii šírenia ideológií (teda skôr ich atráp), ktoré ho podnecujú. Foto MsNobody, WmC

Teroristický útok 12. októbra v Bratislave vyvolal po bezprostrednom šoku verejnosti aj základnú otázku: ako k nemu vôbec mohlo dôjsť? Zmyslom takto položenej otázky nie je poznať detaily realizácie samotného útoku zameraného proti queer ľuďom (hoci dôležité sú aj tie), ale príčiny a pôvod fanatizácie iba 19-ročného strelca.

Navzdory mnohým pochybnostiam, či príslušné zložky štátu urobili všetko, čo je v ich moci, aby plán útočníka zmarili ešte predtým, než pristúpil k jeho naplneniu, predchádzať terorizmu „osamelých vlkov“ je objektívne náročné. Namieste je nepochybne aj dialóg o kapacitách štátu vo veci včasného zachytenia takýchto hrozieb a eventuálnej reakcii na ne, táto rozprava si však vyžaduje aj účasť odborníkov na bezpečnosť, informatiku či právo a môže byť do veľkej miery technická.

Pre širokú verejnú diskusiu je najdôležitejšia otázka o sociálnych prameňoch tohto druhu násilia a o prevencii šírenia ideológií (teda skôr ich atráp), ktoré ho podnecujú. Z manifestu, ktorý po sebe Juraj K. zanechal, vyplýva, že jeho krajne pravicový svetonázor a inšpirácia k útoku sa nenapájali z „bohatého“ domáceho konšpiračného prostredia, ale predovšetkým z amerických neregulovaných diskusných fór 4chan a 8chan.

Táto skutočnosť síce nič nemení na tom, že veľká časť slovenských politických subjektov (nielen politikov a strán samotných, ale aj im spriaznených médií) dlhodobo vytvára atmosféru prajnú obdobnej fanatizácii, priame spájanie útoku s legislatívou týkajúcou sa „dúhových vlajok“ a stagnáciou (ak nie vyslovene regresom) vo veci špecifických problémov iných ako heterosexuálnych partnerstiev je však predsa len nepoctivou skratkou. Útoky voči príslušníkom rozličných menšín (nielen rodových či sexuálnych, ale aj etnických, náboženských či politických) sa dejú aj v spoločnostiach podstatne otvorenejších, než je tá slovenská.

Ako podstatne bezprostrednejší katalyzátor fanatizácie jednotlivcov sa javia špecifické internetové platformy a spoločenstvá, ktoré sa okolo nich združujú. Kým „predinternetový“ človek bol stále výrazne formovaný spoločnosťou, ktorá bola z hľadiska záujmov, hodnôt či presvedčení prirodzene rôznorodá (napr. susedstvo, kolektív školy či pracoviska alebo na abstraktnejšej úrovni národ či občianska spoločnosť), súčasné deti, dospievajúci a mladí dospelí už predstavujú generácie, ktoré sú čoraz viac formované svetonázorovo rovnorodým spoločenstvom (na rozdiel od spoločnosti v hĺbke nie je ničím viac než súčtom jednotlivcov), ktoré si na internete sčasti vytvárajú sami a sčasti im je konštruované algoritmicky.

Fanatizmus, ktorý má svoj pôvod dominantne na internete, preto preberá logiku virtuálnych spoločenstiev, v ktorých konflikt nemôže byť iný ako — virtuálny (v zmysle simulovaný). Útočník z Bratislavy konal zaštítený bojom proti tzv. sionistickej okupačnej vláde, ktorá má údajne tajne ovládať západné vlády.

Kombinácia zakúšaného napätia, problému či rozporu na jednej strane a zdanlivej vnútornej nekonfliktnosti virtuálnych spoločenstiev a ich ideológií (či presnejšie pseudomyšlienkových paškvilov, ktoré sú, samozrejme, plné nereflektovaných protirečení) na druhej strane likviduje akúkoľvek potenciálnu konštruktívnosť tzv. negatívnych emócií (napr. v zmysle hnevu pretaveného do boja za svoje práva) a usmerňuje ich voči virtuálnym nepriateľom príslušného spoločenstva, či už sú to židia, queer ľudia, Rómovia alebo ktokoľvek iný.

Je podivuhodné, ako málo sa v súvislosti s prvým dokonaným teroristickým útokom na Slovensku poukazuje na zodpovednosť internetových platforiem, na ktorých sa útočník fanatizoval. Ak za publikovaný obsah nesú z hľadiska práva zodpovednosť všetky tlačené aj „konvenčné“ elektronické médiá, neexistuje dôvod, prečo by spod tejto zodpovednosti mali byť vynímané sociálne siete a verejne prístupné internetové diskusné fóra.

Pokiaľ dokážeme blokovať spravodajstvo štátu vedúceho útočnú vojnu, zaiste je namieste otázka, prečo tolerujeme ľahkovážnosť prevádzkovateľov najväčších sociálnych sietí a prístup na platformy, kde sú krajne pravicové presvedčenia prestupované celkom otvorenými výzvami k násiliu?

Je paradoxom, že ak chceme zabrániť ďalšej radikalizácii (v hovorovom či publicistickom význame slova) jednotlivcov či častí spoločnosti, sami sa musíme stať radikálmi (v etymologickom význame slova), teda potrebujeme pochopiť a zasiahnuť priamo koreň problému. Ani jedno nie je ľahkou úlohou; internet a zvlášť sociálne siete pre spoločnosť predstavujú stále sa dejúcu a komplexnú zmenu nie menšiu než bol vynález kníhtlače či priemyselná revolúcia, čo dokumentujú popri mnohých iných aj početné psychologické a sociologické výskumy, a nájsť riešenie, ktoré nebude podobne beznádejné ako rozbíjanie textilných strojov ludditmi, sa rozhodne nepodarí na počkanie.

Úsilie o kultiváciu verejnej diskusie a razantné odmietnutie nenávistných prejavov sú nevyhnutnou, zďaleka však nie postačujúcou súčasťou boja proti fanatizmu. Bez dôslednej analýzy jeho príčin a mechanizmov a podniknutia príslušných krokov sa nám nemôže podariť podchytiť ho za rámcom kultúrnych vojen, v rámci ktorého sme o fanatizme navyknutí uvažovať.

Pochopiteľne, možnosť nevysvetliteľného skratu jednotlivca tu vždy existuje a nijak jej nemožno predísť; ako spoločnosť by sme však mali urobiť všetko pre obmedzenie nielen prostriedkov, ktorými môže fanatik ohrozovať svoje okolie a seba samého (napr. prísnou kontrolou držby zbraní), ale aj všetkého, čo jeho fanatizmus povzbudzuje. Neregulované, resp. nedostatočne moderované verejne prístupné diskusné fóra a sociálne siete s neprijateľným obsahom, ktorý sa nich zákonite objavuje, do tejto kategórie nepochybne patria.