V rokovaniach medzi Aténami a európskymi partnermi beží oddychový čas. Jeho podmienky vzhľadom na štartovaciu pozíciu a silu opozície nie sú pre vládu Syrizy katastrofou. Dôležité bude, čo sa udeje „deň po“, po najbližších štyroch mesiacoch.

Medzi tzv. kompromisom dohodnutým začiatkom týždňa a tým, čo pôvodne žiadala nová grécka vláda (a čo by bolo racionálne), je určite mnoho rozdielov. To však nehovorí nič o jej schopnostiach. Skôr o rigidite európskeho establišmentu trvajúceho na politike, ktorá nefunguje — ani v zmysle spásy Grécka, ani pre stabilizáciu eurozóny.

Vzhľadom na odpor, ktorý museli Gréci prekonávať, sa to však dá považovať za čestnú remízu. Alexis Tsipras a jeho tím si pravdepodobne dobre uvedomujú, že politický kurz EÚ nedokážu zmeniť za štyri týždne. Toľko času mal, od nástupu do funkcie, na „dohodu“ s medzinárodnými veriteľmi. Vyjednaný štvormesačný „zmier“ určite nebude úplným mierom zbraní. Návrhy vlády už síce nebudú musieť prejsť ponižujúcim schvaľovaním Trojkou (Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond), ale bude musieť presviedčať ostatných členov menovej únie.

Dôležité bude, čo sa za ten čas stane. Pre celú menovú úniu. Úspešný reštart „gréckeho programu“ môže prispieť k potrebnej zmene politického kurzu v eurozóne. Ako by zmena mala vyzerať? Inšpirácie môžeme pokojne hľadať v zozname reforiem, ktoré rezortným kolegom predložil grécky minister financií Janis Varufakis.

Prvou inšpiráciou sú dane. Desiatky miliárd eur sa každoročne strácajú pre podvody a nedostatočný výber dane z pridanej hodnoty. Ďalšie miliardy pre nelegálny únik na priamych daniach. Prinajmenšom rovnako vážnym problémom sú agresívne daňové praktiky.

Riešenie sa však nenájde bez efektívnej spolupráce medzi členskými krajinami, bez výmeny bankových informácií a zavretia dier, ktoré môžu jednotlivci a firmy využívať na umelé znižovanie daňovej povinnosti. A tu majú za ušami aj štáty, ktoré sa zvyknú považovať za „lepšiu Európu“.