Ten film je klasika. Štyria muži sa rozhodnú, že stačilo života. Ich dôvody sú len naznačené, režisér Marco Ferreri predpokladá u diváka, že nepotrebuje naservírovať pointu, ako prasačiu hlavu, rovno na tanier. Marcelllo (Marcello Mastroianni), Michel (Michel Piccoli), Ugo (Ugo Tognazzi) a Philippe (Philippe Noiret) sú v situáciách, s ktorými veľa ľudí žije a prežije, ale oni nemôžu.

Odídu do opustenej vily, dajú nanosiť kvantum surovín a pod majstrovským vedením šéfkuchára Uga sa rozhodnú zasamovraždiť tak, že sa ujedia na smrť, preto varia a jedia, varia a jedia, úplne monštrózne kvantá mäsa, vane cestovín, kopce zemiakovej kaše, pyramídy z paštét a koláče, torty, briošky, pizzu. Divák môže zareagovať na ten pohľad dvojako. Buď to pozorovať s anorektickou nenávisťou alebo ísť bieliť chladničku.

Režisér sa rozhodne nebojí naturalizmu. Veľmi zreteľne a zvukomalebne ukazuje, ako končí to krásne, s láskou a odborne pripravené jedlo. Keď vybuchne záchod a kúpeľňu zaplaví hovno až po členky, keď Michelove vetry najprv zamoria vzduch vo vile a potom ho doslova roztrhnú, najneskôr vtedy začína pozorovateľ zatínať zuby. Vidí, že posledná zlatá dávka nemusí byť len nudná droga alebo vodka, môže to byť aj jedlo, tá legálna a s láskou pripravovaná toxická hromada cukru, tuku, údenín.