Spomedzi východoeurópskych členských štátov EÚ sa tri krajiny za uplynulé roky vyzdvihovali pre svoj ekonomický úspech: najprv Slovensko, potom Poľsko, a naposledy Estónsko. Hospodárske rubriky novín vyzdvihovali tieto ekonomiky ako hviezdy konvergencie strednej a východnej Európy. Ostatným krajinám regiónu sa darilo horšie. Bližší pohľad na štatistiky o ich skutočnom hospodárskom rozvoji však ukazuje, že ide len o mediálnu bublinu.

Pri porovnaní ich úrovne HDP na hlavu v parite kúpnej sily v roku 2013 a v predkrízovom roku 2008 zistíme, že v prípade Poľska išlo o nárast o 24 percent, v Estónsku o 9 percent a na Slovensku o 8 percent. Z toho vyplýva, že len Poľsko dosiahlo z pohľadu hospodárskeho rastu výnimočný výsledok.

Prejavuje sa tento nárast do väčšieho počtu pracovných miest? Pri pohľade na údaje Eurostatu vidíme, že miera zamestnanosti v Poľsku zostala od začiatku krízy nezmenená a že koncom 90. rokov krajina vykazovala vyššiu mieru zamestnanosti ako dnes, po toľko diskutovanom „poľskom zázraku“. Miera zamestnanosti v Estónsku aj na Slovensku klesla od roku 2008 o 4 percentuálne body. Aj Slovensko evidovalo vyššiu mieru zamestnanosti koncom 90. rokov ako dnes a údaje za Estónsko sú na porovnateľnej úrovni.

Ekonomický vzostup meraný hrubým domácim produktom teda neviedol k vytvoreniu viac pracovných miest pre ľudí či k dobehnutiu krajín s vysokou zamestnanosťou, ako sú Švédsko, Dánsko či Rakúsko.

A mzdy? Po rokoch všeobecne propagovaného rastu HDP tieto krajiny dnes z hľadiska HDP na hlavu v parite kúpnej sily oficiálne konvergujú s juhoeurópskou skupinou (Grécko, Portugalsko). Ide o úspech, ktorý predstavitelia EÚ nikdy nezabudnú spomenúť.

Táto konvergencia výstupu však neviedla ku konvergencii životných štandardov tých, ktorí prácu majú. Poľské a slovenské platy ešte stále dosahujú len dve tretiny gréckych platov v parite kúpnej sily a estónske platy len polovicu! Vzorní žiaci hospodárskej konvergencie vykazujú mieru platov, ktorá je výrazne nižšia ako úroveň notoricky známych zlyhávajúcich európskych ekonomík, napriek dosiahnutiu podobnej úrovne „rozvoja“...

Ak k tomu pridáme skutočnosť, že Poľsko aj Slovensko dosiahli tento nárast výstupov obrovským zvýšením svojej zadlženosti (o 12 percentuálnych bodov v Poľsku a o ohromných 27 percentuálnych bodov na Slovensku), sme ešte opatrnejší. Aj Estónsku sa podarilo zvýšiť svoju zadlženosť o 6 percentuálnych bodov, aj keď podľa medzinárodných štandardov ide o zanedbateľný dlh.

Hospodársky rast je dobrá vec. Zmysel má aj anticyklická politika, ako v prípade znovuzrodenej keynesiánskej ekonomickej stratégie Tuskovej vlády v Poľsku. Po zabrzdení nemeckej ekonomiky už aj Angela Merkelová zvažuje určité stimuly. Kazajka extrémneho fiškálneho konzervativizmu je príliš simplistická, najmä ak si môžete požičiavať za nízke úroky. Rast založený na zadlženosti je však druhá vec. Kríza v roku 2008 nám jasne ukázala, že by sme si nemali brať príklad z krajín, ktoré na rast dlhodobo využívajú dlh.

Pri všetkej kritike sú spomínané tri krajiny hviezdy. Ostatné nezažiarili vôbec. Je čas prehodnotiť východoeurópsky hospodársky model a nenechať sa klamať falošným jasom čísel o HDP. Ešte stále hľadáme prvú krajinu v regióne, ktorá je ochotná stať sa viac než len výrobným centrom pre západné nadnárodné korporácie s nízkou pridanou hodnotou a s nízkymi platmi.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem