Privedie prijatie eura Estónsko k stabilnému rastu?

Sebastian Leitner

Letos v lednu dosáhla estonská vláda jednoho ze svých vytoužených cílů: Jako sedmnáctý členský stát EU vstoupilo Estonsko do eurozóny. Povede však přijetí eura ke stabilnímu růstu?

V januári tohto roku dosiahla estónska vláda jeden zo svojich dlho vytúžených cieľov — ako sedemnásty členský štát Estónsko vstúpilo do eurozóny. Orgány EÚ odobrili pripravenosť tohto pobaltského štátu prijať spoločnú menu napriek mimoriadnemu hospodárskemu prepadu, ktorému Estónsko čelilo počas krízy.

Unikátní výběr informací ze světa, které v češtině nenajdete nikde jinde. Podpořte Deník Referendum!
×

Pomôže ale euro vrátiť krajinu na cestu rastu? Prispeje k vyriešeniu štrukturálnych hospodárskych problémov, ktoré krajinu za posledné tri roky priviedli k pádu? Prispeje k zvýšeniu blahobytu Estóniek a Estóncov?

Na začiatku transformačného obdobia bolo Estónsko priekopníkom v zavádzaní neoliberálnych reforiem. Patrili medzi ne rýchla a jednostranná liberalizácia obchodu, privatizácia štátom vlastneného kapitálu a verejných služieb spoločného záujmu do rúk zahraničných investorov, zavedenie rovnej dane, či viazanie estónskej koruny na nemeckú marku prostredníctvom menového výboru.

Všetky tieto opatrenia sa prijali už v prvej polovici 90. rokov. Zahraniční investori nemuseli zdaniť zadržaný zisk, a našli tu tak daňový raj. V rovnakom čase prišlo k drastickému zníženiu úlohy štátu a k zosobneniu sociálnych dopadov transformácie. Podiel verejných sociálnych výdavkov na HDP patril k najnižším spomedzi kandidátskych krajín. Príjmová nerovnosť patrila, naopak, medzi najvyššie.

Estónsky bankový sektor prežil svoj cyklus vzostupu i pádu už v 90. rokoch a takmer celý ho potom prebrali severské, najmä švédske banky. Ešte viac, než v iných transformačných ekonomikách spôsobil prítok zahraničného kapitálu prostredníctvom priamych zahraničných investícií a úverov domácnostiam do roku 2008 rozmach domáceho dopytu a rastu, ktorý bol založený na dovoze.

Počas ôsmych rokov v slede presahovalo reálne tempo rastu 8 percent ročne. Nízke úrokové sadzby, stabilný výmenný kurz a rast príjmov a cien mali niekoľko efektov. Motivovali domácnosti, aby braním lacných a dostupných pôžičiek zvyšovali svoju životnú úroveň.

Banky a zahraniční investori zas krátkodobo vsádzali na stále rastúce ceny nehnuteľností. Vonkajšia konkurencieschopnosť sa oslabila a hospodárska aktivita sa presmerovala na súkromnú výrobu neobchodovaných tovarov a sektor služieb. Obchodný deficit sa vyšplhal nad 10 percent HDP a úroveň zahraničného dlhu HDP prevýšila.

Pohroma nastala, keď špekulanti začali v roku 2007 sťahovať svoje peniaze z pobaltských trhov s nehnuteľnosťami. K pobaltskému pádu prispeli aj efekty celosvetovej krízy — kolaps úverových a obchodných tokov. Životná úroveň (vyjadrená v HDP) v Estónsku klesla za dva roky o viac než 20 percent a nezamestnanosť v polovici roka 2010 vyskočila z piatich na takmer 20 percent.

Keď podniky v takmer bezodborovom Estónsku začali škrtať v platoch, pocítili výrazný pokles príjmov okrem nezamestnaných aj tí, ktorým sa podarilo udržať si príjem z práce. V snahe splniť Maastrichtské rozpočtové kritériá aj počas krízy vláda navyše drasticky znížila výdavky a zvýšila dane. Dlhy podnikov a domácností, ktoré sú takmer všetky denominované v eurách, však stále rastú, a tvoria tak bremeno, ktoré bude treba ešte pomerne dlho znášať.

V priebehu posledných šiestich mesiacov začalo hospodárstvo pomaly oživovať. Vonkajší dopyt Nemecka a obchodných partnerov zo Škandinávie vytiahol estónsky priemyselný sektor z krízy.

Otázkou ale ostáva, do akej miery a na ako dlho. Účinky podporných balíčkov v týchto krajinách sa pomaly rozplývajú a národné snahy o konsolidáciu verejných financií stlmia oživenie obchodu v európskych hospodárstvach. Estónske domácnosti zároveň zápasia so splácaním dlhov v situácii nízkych príjmov. Výsledkom v Estónsku bude dlhodobo pomalý rast.

Napriek týmto neblahým perspektívam niektorí Estónci živia nádej — prijatie eura vraj opäť zvýši dôveru investorov v estónske hospodárstvo a zahraničný kapitál si nájde cestu späť. Nevideli sme však už tento scenár? A nenafúkol takýto prílev kapitálu pobaltskú bublinu nehnuteľností a spotreby?

Takže sme tam, kde sme boli. Podobne ako v prípade menového výboru, ktorý malo Estónsko posledných takmer dvadsať rokov, ani v eurozóne nedisponujú krajiny možnosťou účinnými opatreniami obmedziť nadmerný prílev zahraničného kapitálu.

Rast úrovne produktivity (oficiálne ho majú za cieľ aj kohézne politiky EÚ) vedie k rastu príjmov a cien v dobiehajúcich krajinách, čím zároveň znižuje reálne úrokové sadzby. To je lákadlom pre špekulatívny kapitál. Podľa všetkého tak máme pred sebou v Estónsku ďalší cyklus vzostupu a pádu.

Euro istotne nie je najlepším nástrojom na zmiernenie štrukturálnych problémov estónskeho hospodárstva a dokonca môže stáť v ceste presmerovaniu výroby do sektora obchodovaných tovarov. Udržateľná cesta rastu a stabilný rast životnej úrovne celej spoločnosti tak môžu byť ohrozené.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

    Diskuse