V januári tohto roku dosiahla estónska vláda jeden zo svojich dlho vytúžených cieľov — ako sedemnásty členský štát Estónsko vstúpilo do eurozóny. Orgány EÚ odobrili pripravenosť tohto pobaltského štátu prijať spoločnú menu napriek mimoriadnemu hospodárskemu prepadu, ktorému Estónsko čelilo počas krízy.

Pomôže ale euro vrátiť krajinu na cestu rastu? Prispeje k vyriešeniu štrukturálnych hospodárskych problémov, ktoré krajinu za posledné tri roky priviedli k pádu? Prispeje k zvýšeniu blahobytu Estóniek a Estóncov?

Na začiatku transformačného obdobia bolo Estónsko priekopníkom v zavádzaní neoliberálnych reforiem. Patrili medzi ne rýchla a jednostranná liberalizácia obchodu, privatizácia štátom vlastneného kapitálu a verejných služieb spoločného záujmu do rúk zahraničných investorov, zavedenie rovnej dane, či viazanie estónskej koruny na nemeckú marku prostredníctvom menového výboru.

Všetky tieto opatrenia sa prijali už v prvej polovici 90. rokov. Zahraniční investori nemuseli zdaniť zadržaný zisk, a našli tu tak daňový raj. V rovnakom čase prišlo k drastickému zníženiu úlohy štátu a k zosobneniu sociálnych dopadov transformácie. Podiel verejných sociálnych výdavkov na HDP patril k najnižším spomedzi kandidátskych krajín. Príjmová nerovnosť patrila, naopak, medzi najvyššie.