Pred vyše desaťročím, na vrchole vlny nadšenia z „historického zjednotenia európskeho kontinentu“ rozšírením EÚ o osem (a neskôr o ďalšie dva) štátov, sa ozývali vážne diskusie o možnostiach integrácie niektorých z krajín severnej Afriky či Blízkeho východu. Približne v rovnakom čase sa vážne uvažovalo o európskej perspektíve Ukrajiny. O členstve sa nesmelo hovorilo aj na opačnom brehu Čierneho mora, v Gruzínsku.

Dnes to znie ako politické sci-fi. Nový predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker vo „volebnom programe“ prisľúbil, že sa najbližších päť rokov žiadne rozširovanie neudeje. Tomu zodpovedá aj zloženie nastupujúcej Komisie. Inštitucionálne oslabený post komisára pre rozširovanie, nie náhodou premenovaný na komisára pre rokovania o rozšírení, pridelili Johannesovi Hahnovi z Rakúska. Teda z krajiny, ktorá sa stavia k ďalšiemu rozmnožovaniu našej veľkej šťastnej rodiny veľmi skepticky.

↗

Naposledy přistoupilo do EU Chorvatsko, v červeneci 2013. Foto archiv EP

Situáciu potvrdzujú aj tohtoročné správy o stave predvstupových rokovaní. Za štandardným eurožargónom presvitá poznanie, že pristúpenie nových krajín dnes nemá väčšinovú oporu vo verejnej mienke ani medzi politickými elitami. Teoreticky najhorúcejší kandidát, Čierna Hora, by nemala v budúcom roku otvoriť žiadne negociačné kapitoly. Srbsko dostalo neutrálne hodnotenie, a hoci už oficiálne rokuje, negociačné kapitoly tiež neotvorí asi ani v najbližších dvanástich mesiacoch. Macedónsko rokovania ešte ani nezačalo, rovnako ako Albánsko. Obe krajiny aktuálne brzdí konflikt medzi opozíciou a vládou, Skopje blokuje spor o názov štátu s Gréckom.

Bosnu paralyzuje zostrený konflikt medzi etnickými komunitami a Kosovo popri kope ostatných vážnych starostí nemá ani funkčnú vládu. Ani jedna z týchto dvoch krajín ešte neuzavrela Stabilizačnú a asociačnú dohodu, a v najbližšom roku to ani neurobí. S Tureckom síce komisia plánuje otvoriť ďalšie dve negociačné kapitoly, no v jeho členstvo v EÚ už dnes asi nik vážne neverí. Pravdepodobne ani v Ankare.

Podčiarknuté a spočítané, nejde o krátky oddychový čas. Únia sa na dlhšie obdobie pred novými členmi uzatvára. Často spomínaná „únava z rozšírenia“ je len časťou vysvetlenia. EÚ dnes nie je schopná integrovať väčšiu skupinu krajín s výrazne slabšou ekonomikou a nižšou životnou úrovňou. Nemá nástroje na to, aby naplnila nádeje, s ktorými sa členstvo spája: politická stabilizácia, udržateľný rozvoj ekonomiky, zlepšenie životných podmienok a šancí. To nie je príjemná skutočnosť iba pre kandidátov, ale ani pre úniu ako takú.

Krízy na Ukrajine a severe Afriky ukazujú, že vlastná bezpečnosť a ekonomický rozvoj EÚ závisia od stability susediacich regiónov. Hlavným nástrojom stabilizácie bola dlho perspektíva plného členstva. Tá sa stráca a nič ďalšie už únia v talóne nemá. Samozrejme, okrem ilúzie stavby vysokého plota, ktorý ju pred problémami v susedstve ochráni. A to je smutná perspektíva.