Eurovoľby sú za necelých sto dní a kampaň sa pomaly rozbieha. Veľmi pomaly. Bude zaujímavé pozorovať, ako sa k nej postavia takzvané mainstreamové strany. Podobne ako doteraz, alebo ju začnú brať vážne?

Bolo by zbytočné skrývať, že názov tohoto textu vychádza z volebného sloganu Richarda Sulíka a jeho partie. Jednej z mála, ktorá sa do kampane už pustila. Hoci sú mi ich predstavy o Európe a jej budúcnosti na hony vzdialené, nechcem si z nich strieľať. Naopak. Fandím im. Presnejšie, bol by som naozaj nerád, ak by ich názory formovali budúcnosť európskeho integračného procesu. Budem vždy s radosťou argumentovať, že sa hlboko mýlia. Nechcem, aby vo voľbách do Európskeho parlamentu uspeli. Napriek tomu je mi ich snaha sympatická — predovšetkým v protiklade k nechuti či nemohúcnosti „mainstreamových“ strán. Neverím, že „za Európu“ sa nedá hádať s rovnakou vášňou, vtipom a presvedčivosťou, ako „proti nej“.

Dôvodom nelogicky pociťovaných sympatií je môj, pravdepodobne úplne pomýlený, optimizmus. Niekde v kútiku duše stále verím, že aktivita Sulíkovcov pomôže zobudiť politické strany, ktoré sa rady nazývajú „štandardnými“, či „proeurópskymi“. A keď sa už prebudia, možno sa aj vymania zo všeobecných „feel good“ floskúl a svojim voličom povedia, akú Európu chcú v ich mene presadzovať. Majú na to minimálne dva dobré dôvody.

Hoci sa nad absencia aktívneho záujmu občanov o európsku politiku mnoho narieka, mainstreamu doteraz v zásade vyhovovala. Rekordne nízke účasti v eurovoľbách vyzerali trochu zahanbujúco, no vždy sa bolo na čo vyhovoriť (neinformovaní občania, bulvárne médiá...). Koniec koncov, či sa k urnám unúvalo sedemnásť, alebo takmer dvadsať percent, z mandátov určených „pre Slovensko“ to neubralo, a hlavné politické strany si ich už nejak rozdelili. Mandát či dva hore-dole podľa toho, ako boli voliči naštvaní na aktuálnu vládu, veľa nezmenil.

Nezáujem umožnil pohodlné vegetovanie v ideovo plytkej „proeurópskosti“ (v niektorých prípadoch podobne jalovej „eurokritickej“ obrane našej svojstojnej neskazenej kultúry, či zaručene najrovnejšej dane), ktorá im nebránila zviesť na „Brusel“ nepopulárne rozhodnutia. Lenže to sa mení. Hoci môžeme opäť čakať (dôvody by vydali na hneď niekoľko samostatných komentárov), že sa slovenská účasť na eurovoľbách ledva prederie nad dvadsať percent, dôležitú časť z tohto malého koláča si môžu urvať strany protestu — či už s euroskeptizmom operujúci Sulík, alebo nebodaj kotlebovskí fašisti. Najmä ak budú jediní, pri ktorých kampani bude mať volič pocit, že o jeho hlas (a možno aj názor) niekto stojí.