Eurovoľby sú za necelých sto dní a kampaň sa pomaly rozbieha. Veľmi pomaly. Bude zaujímavé pozorovať, ako sa k nej postavia takzvané mainstreamové strany. Podobne ako doteraz, alebo ju začnú brať vážne?

Bolo by zbytočné skrývať, že názov tohoto textu vychádza z volebného sloganu Richarda Sulíka a jeho partie. Jednej z mála, ktorá sa do kampane už pustila. Hoci sú mi ich predstavy o Európe a jej budúcnosti na hony vzdialené, nechcem si z nich strieľať. Naopak. Fandím im. Presnejšie, bol by som naozaj nerád, ak by ich názory formovali budúcnosť európskeho integračného procesu. Budem vždy s radosťou argumentovať, že sa hlboko mýlia. Nechcem, aby vo voľbách do Európskeho parlamentu uspeli. Napriek tomu je mi ich snaha sympatická — predovšetkým v protiklade k nechuti či nemohúcnosti „mainstreamových“ strán. Neverím, že „za Európu“ sa nedá hádať s rovnakou vášňou, vtipom a presvedčivosťou, ako „proti nej“.

Dôvodom nelogicky pociťovaných sympatií je môj, pravdepodobne úplne pomýlený, optimizmus. Niekde v kútiku duše stále verím, že aktivita Sulíkovcov pomôže zobudiť politické strany, ktoré sa rady nazývajú „štandardnými“, či „proeurópskymi“. A keď sa už prebudia, možno sa aj vymania zo všeobecných „feel good“ floskúl a svojim voličom povedia, akú Európu chcú v ich mene presadzovať. Majú na to minimálne dva dobré dôvody.

Hoci sa nad absencia aktívneho záujmu občanov o európsku politiku mnoho narieka, mainstreamu doteraz v zásade vyhovovala. Rekordne nízke účasti v eurovoľbách vyzerali trochu zahanbujúco, no vždy sa bolo na čo vyhovoriť (neinformovaní občania, bulvárne médiá...). Koniec koncov, či sa k urnám unúvalo sedemnásť, alebo takmer dvadsať percent, z mandátov určených „pre Slovensko“ to neubralo, a hlavné politické strany si ich už nejak rozdelili. Mandát či dva hore-dole podľa toho, ako boli voliči naštvaní na aktuálnu vládu, veľa nezmenil.

Nezáujem umožnil pohodlné vegetovanie v ideovo plytkej „proeurópskosti“ (v niektorých prípadoch podobne jalovej „eurokritickej“ obrane našej svojstojnej neskazenej kultúry, či zaručene najrovnejšej dane), ktorá im nebránila zviesť na „Brusel“ nepopulárne rozhodnutia. Lenže to sa mení. Hoci môžeme opäť čakať (dôvody by vydali na hneď niekoľko samostatných komentárov), že sa slovenská účasť na eurovoľbách ledva prederie nad dvadsať percent, dôležitú časť z tohto malého koláča si môžu urvať strany protestu — či už s euroskeptizmom operujúci Sulík, alebo nebodaj kotlebovskí fašisti. Najmä ak budú jediní, pri ktorých kampani bude mať volič pocit, že o jeho hlas (a možno aj názor) niekto stojí.

Doterajší postoj politického mainstreamu k eurovoľbám vychádzal aj z presvedčenia, že ide o voľby druhej kategórie. Hralo sa o pár dobre platených miest, ktoré mohli priniesť príspevky k financovaniu politických centrál (poslanecké kancelárie, asistenti...), vplyv na „reálnu slovenskú politiku“ však priniesli minimálny. Pravda, ak za vplyv nepovažujeme hurámaďarsko-huráslovenské prestrelky v rámci jednominútových otázok, či občasné koalično-opozičné žalovania. Ani jedna slovenská politická strana nebudila dojem, že europarlament považuje za pôdu na presadzovanie svojich strategických politických záujmov. Tomu zodpovedali kampane, programy, a často aj výber kandidátov.

Samozrejme, postavenie Európskeho parlamentu v EÚ nemožno porovnávať s národnými parlamentmi. Nezostaví vládu, nehlasuje o daniach, či dôležitých rozpočtových výdavkoch. Alebo že by predsa? Ak si niekto stále myslí, že Únia nerozhoduje o veciach týkajúcich sa „každodenného života občanov“, nech sa skúsi opýtať Grékov. Alebo sa pozrieť na mechanizmus makroekonomickej koordinácie. Iste, europarlament je v týchto hrách jedným z hráčov, a nie najsilnejším. Ale asi ako veľmi dokážu naši politici ovplyvniť rozhodnutia nemeckej vlády, či Elyzejského paláca? Popri všetkých výhradách, ktoré k EP a jeho fungovaniu môžeme mať, je to jedno z fór, kde sa rozhoduje o budúcnosti Únie a jej obyvateľov. Seriózny prístup k eurovoľbám (a v širšom zmysle slova — k práci v EP) je jedným zo spôsobov, ako môžu naše „mainstreamové strany“ dokázať, že ich trápi bežný život občana.

Je možné, že sa napriek všetkým dobrým dôvodom na eurovoľby vykašľú. Priority budú inde. No ak nebudú chcieť alebo vedieť občanovi dokázať, že im má dôvod zveriť do rúk budúcnosť Európy, nech sa potom nečudujú, že... on na nich tiež.