Vajatať nad tým, že či a nakoľko Penta ovládne denník SME, je v dnešnej dobe „nezávislosti“ médií pokrytecké a alibistické. Chyba nie je v Pente, chyba je v systéme. V systéme kapitalizmu, respektíve v jeho podobe, ktorý tu dnes máme.

„SME nie sú moje noviny. Z novín na mňa dýcha, že nehľadáte pravdu, ale ju viete.“ K týmto slovám M. Šimečku nemám čo dodať. Snáď len toľko, źe SME obhajovalo voľnú ruku trhu, a tak má teraz možnosť užiť si ju naplno.

Takže nad vstupom Penty do denníka SME nebudem plakať kvôli SME; trápiť ma to bude preto, lebo si to nezaslúžime my všetci. My všetci trpíme, keď nám finančné skupiny ukusujú jednu slobodu za druhou. Správanie Penty však nie je jej chybou. Ona len využíva systém, ktorý jej to dovoľuje.

Chybou je kapitalizmus dnešného typu

Najprv predstavenie Penty, priamo z jej webstránky aby sme vedeli, o čom sa bavíme: „Penta je stredoeurópska investičná skupina, ktorá bola založená v roku 1994. Pôsobí hlavne v zdravotníctve, finančných službách, výrobe, ale aj maloobchode a v realitnom developmente. Jej portfóliové spoločnosti zamestnávajú viac ako 30 tisíc ľudí a v minulom roku dosiahla hodnota aktív skupiny 6,5 mld. eur. Penta pôsobí vo viac ako desiatich krajinách Európy a má svoje zastúpenie v Prahe, Bratislave, Varšave a Mníchove.“ Odosobnime sa, respektíve „odpentujme sa“ a predpokladajme, že podobne ako Penta vyzerajú a pôsobia alebo chcú vyzerať a pôsobiť aj iné finančné skupiny.

A teraz otázka: Je v záujme štátu, aby na jeho území takáto veľké finančné skupiny pôsobili? Ja sa domnievam, že nie. Takto veľké finančné skupiny si v parlamente môžu ľahšie vylobovať — podľa dnešných zákonov možno aj úplne legálne — takú podobu zákonov, akú potrebujú oni a nie voliči. Dajme tomu pri zákonníku práce či pri minimálnej mzde. Ale ak zástupcovia volení ľudom, chránia záujmy finančných skupín a nie ľudí, ktorí ich volili, hovoríme ešte o demokracii? Asi nie — takže existencia veľkých finančných skupín nie je v záujme demokracie. Ergo, kapitalizmus dnešného typu, ktorý existenciu takýchto finančných skupín, koncntŕaciu kapitálu a globalizáciu pripúšťa, je nedemokratické zriadenie.

A riešenie?

Nie, riešením nie je návrat k socializmu a ani žiadna teoretická forma socializmu, ktorá ešte nebola uskutočnená. Socializmus buď vždy skĺzne do tej tyranistickej paródie na socializmus, ktorú sme tu 40 rokov zažívali — alebo je neuskutočniteľný. Teda ak sa jedná o socializmus, ktorý nepočíta s existenciou súkromného vlastníctva a ktorý nepripúšťa primeraný zisk súkromníkov zo zamestnávania primeraného množstva pracovníkov. Socializmus takejto podoby nepočíta s prirodzenosťou človeka, ktorý jednoducho túži po osobnom vlastníctve a bude na svojom pracovať podstatne lepšie ako na spoločnom. A nie, človek je neprevychovateľný, ani Stalinove gulagy to nedokázali, zmierme sa s tým a prispôsobujeme zriadenie človeku a nie človeka zriadeniu.

Riešením je ako vždy kompromis. A kompromisom medzi socializmom a kapitalizmom je zriadenie, ktoré pripúšťa primeraný zisk, primerané množstvo majetkových aktív a zamestnávanie primeraného množstva pracovníkov.

Podstatné je tu, samozrejme, slovíčko „primeraný“. Môžme sa baviť o tom, či je primerané zamestnávať 10, 25 alebo 100 pracovníkov. Rozhodne však do definície tohto ideálneho systému nespadá možnosť zamestnávať 30 000 zamestnancov. Môžme sa baviť o tom, či je primerané vlastniť aktíva v hodnote 100 000, 500 000, alebo pri trošku veľkorysosti aj milión EUR. Rozhodne však do definície tohto ideálneho systému nespadá vlastníctvo aktív v hodnote miliardy či niekoľkých miliárd EUR. Takže do definície ideálneho systému nespadá existencia finančných skupín — naopak, je z neho vylúčená.

Hegelovský mix alebo Palmeho Švédsko

Pre lepšiu predstavu — spomeňme si, ako vypadal kapitalizmus vo svojich zǎciatkoch bez búrz a akciových trhov, pridajte si k nemu práva vybojované pracujúcimi v priebehu existencie tohto spoločenského systému. Zoberme si to najlepšie z kapitalizmu a socializmu, skúsme to v duchu heglovej dialektiky skĺbiť a evolučne či revolučne tým nahradiť ten dnešný nedemokratický paškvil, čo tu vládne. Na rozdiel od socializmu, kapitalizmus s ľudskou tvárou už fungoval za čias Švédska Olofa Palmeho a jeho dnes znovu silnejúci tieň je možné v škandinávskych krajinách ešte stále nájsť.

Ak dokážeme tento systém presadiť aj u nás, určite nebudeme musieť riešiť, či a kedy nám nejaká finančná skupina zoberie slobodu médií, ktorá patrila k základným požiadavkám Novembra 89. Ako bolo už vyššie spomenuté, tie finančné skupiny v tomto systéme totiž vôbec nebudú existovať.

Mǎme na tento obrat právo, 5 miliónov je viac než iks krát 30 000, ešte stále nie sme všetci zamestnanci všetkých tých finančných skupín, ešte stále si aspoň teoreticky smieme určovať podmienky pre život v tomto štáte my a nie finaňcné skupiny. Zatiaľ.

Článek vyšel krom JeToTaku i na velkých zpravodajských webech. Podpořit jej v soutěži s ostatními je možné na adrese http://vybrali.sme.sk/c/Zolo-Mikes-Chyba-nie-je-v-Pente-chyba-je-v-kapitalizme/