Nedávne parlamentné voľby v Slovinsku priniesli porážku dovtedajších vládnych strán. Víťazná strana Stranka Mira Cerarja (SMC) bola založená len pred mesiacom. V prípade Slovinska bol volebný výsledok neštandardných strán — nielen SMC — osobitne silný, ten je však odrazom všeobecnejšieho trendu.

Tradičné strany čelia problémom pri zastupovaní širokých skupín čoraz sociálne polarizovanejšieho a rozdeleného obyvateľstva. Sociálnodemokratické strany často prijímajú neoliberálne politiky. Po vypuknutí súčasnej krízy sa tento trend ešte zintenzívnil, najmä v krajinách na periférii EÚ, kde EÚ presadila prísne úsporné opatrenia. Tieto politiky popudili veľké skupiny tradičných voličov týchto strán — pracujúcich, štátnych zamestnancov a dôchodcov.

Presadzovaním neoliberálnych ekonomických a sociálnych politík si svojich voličov odcudzili aj kresťanskodemokratické strany. Úsporné opatrenia majú vplyv aj na katolíckych zamestnancov. Malé firmy a živnostníkov v dovtedy chránených sektoroch zas zasiahla deregulácia. Liberálno-konzervatívnych voličov rozdeľujú témy ako rodová rovnosť alebo potraty. Neoliberálne politiky — najmä privatizačná politika — navyše viedli k vzniku k množstvu korupčných škandálov.

Mnohé neštandardné strany vznikli z iniciatívy veľkopodnikateľov, resp. sa minimálne tešia ich veľkej podpore. Dobrými príkladmi sú česká ANO vedená Andrejom Babišom či rakúsky Team Stronach. Tieto podnikateľmi vedené strany sa prezentujú ako „nové“ strany bojujúce proti establišmentu. Nové sú však skôr tváre ako ich sociálno-ekonomické programy. A hoci vo väčšine prípadov neboli dovtedy súčasťou politického establišmentu, často sú kľúčovým prvkom ekonomického establišmentu. Volebnú rétoriku dopĺňajú sľubmi o efektívnych rozhodovacích štruktúrach — štát fungujúci ako firma — a diskusiou o protikorupčných opatreniach. Keďže predstavujú liberálno-konzervatívne programy, zvyčajne sa tešia priaznivému mediálnemu krytiu.

V niektorých prípadoch sami vlastnia mediálne siete, ktoré im, samozrejme, pomáhajú. Tento druh strán si dokáže štedro financovať svoje volebné kampane. To isté sa týka aj nestraníckych kandidátov na post prezidenta, akým je napríklad Andrej Kiska na Slovensku. Uvedené ekonomické a politické faktory vysvetľujú, prečo väčšina neštandardných strán je pravicová. Opotrebenie tradičných pravicových strán sa vyvažuje novými zoskupeniami, na čele ktorých často stoja podnikatelia. Nové ľavicové zoskupenia to majú oveľa ťažšie pri presadení sa. Majú menší prístup k financovaniu a k médiám a v niektorých prípadoch vznikli až zo sociálnych protestov.

Z hľadiska vzniku neštandardných strán kráča Slovinsko viac-menej v súlade s celoeurópskym trendom. Pokiaľ však ide o vzhľad strán, nachádzame tu určité rozdiely. Slovinsko nedávno zažilo viacero korupčných škandálov. Janeza Janšu, kontroverzného lídra najdôležitejšej a najstabilnejšej pravicovej strany v Slovinsku nedávno uväznili pre obvinenie z korupcie. Ekonomická politika jeho prvej vlády (2004— 2008) zanechala krajinu s vysokým súkromným dlhom.

S jeho dedičstvom vysokej zadlženosti bánk a mnohých firiem si museli poradiť stredoľavé strany. Prijatím privatizačných rozhodnutí a úsporných opatrení sa odklonili od svojich volebných sľubov, čo viedlo k obrovskému odcudzeniu ich voličov. Krehkú koalíciu i hlavnú vládnu stranu zasiahli nezhody a konflikty ohľadom detailov hospodárskej politiky. Keď sa strana premiérky Alenky Bratušekovej rozpadla, boli vyhlásené predčasné voľby.

Miro Cerar, líder víťaznej Stranky Mira Cerarja, ktorá získala 34,6 % hlasov, je profesor vyučujúci ústavné právo, nie je to žiadny podnikateľ. V tomto smere sa strana do určitej miery líši od všeobecného európskeho trendu. Zdá sa však, že za stranou stoja príslušníci ekonomického a politického establišmentu. Cerar vykreslil svoju stranu ako politickú silu bojujúcu proti korupcii a stojacu nad spormi medzi ľavicou a pravicou.

Práve tento morálny postoj zaujal širokú verejnosť. Jeho ekonomický program bol dosť vágny, sľúbil však zachovať strategický majetok v rukách štátu. V ojedinelých vyjadreniach ohľadom súčasnej spoločnosti odhalil hlboko konzervatívne pohľady na rodové otázky. Vzhľadom na neurčitý profil jeho strany a nedostatok politických skúseností hlavných straníckych predstaviteľov sa vynára množstvo otázok, ako bude vládnuť v ťažkých hospodárskych podmienkach.

Strana Mira Cerara však nie je jediným nováčikom v parlamente. Po prvýkrát sa do parlamentu v postjuhoslovanskej krajine dostalo skutočne ľavicové zoskupenie Združena levica, ktorá získala 6 % hlasov. Združena levica vznikla ako politická strana z rozsiahlych sociálnych protestov proti reštriktívnej politike v Slovinsku. Pozostáva najmä z mladých aktivistov. Svoju kampaň postavila na protiprivatizačných postojoch — pričom privatizácia je v Slovinsku veľmi nepopulárna.

V hlavnej televíznej diskusii pred voľbami zástupca Združenej levice veľmi presvedčivo argumentoval v prospech alternatívnych politík. Slovinský príklad ukazuje, že kríza ekonomického modelu a reprezentácie otvorila priestor aj pre nové ľavicové zoskupenia. Podobný vývoj možno pozorovať v Španielsku, kde z protestov vznikla nová ľavicová strana Podemos, ktorá uspela aj vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Upravená verzia článku vyšla v denníku Pravda.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.