Keď som sa rozhodla zverejniť utajené informácie v roku 2010, spravila som to preto, lebo mám rada túto krajinu a mám zmysel povinnosti voči druhým. Dostala som za to 35 rokov väzenia. Chápem, že tento akt porušil zákon.

Ale to, pre čo som informácie zverejnila, nebolo vyriešené. Zatiaľčo v Iraku vypukla občianska vojna, Amerika znova rozmýšľa nad intervenciou, a to by malo znovu nastoliť otázku, akým spôsobom americká vojenská administratíva kontrolovala mediálne pokrytie svojich vojen v Iraku a v Afganistane. Som presvedčená, že súčasné obmedzovanie slobody médií a excesívne utajovanie faktov vládou, znemožňujú Američanom skutočne pochopiť, čo sa deje vo vojnách, ktoré financujeme.

Ak ste sledovali správy počas irackých volieb v marci 2010, mohli by ste si pamätať, že americké médiá boli plné príbehov o volebnom úspechu, spolu s anekdotami a fotkami irackých žien hrdo ukazujúcich svoje zaatramentované prsty. Podtext bol, že vojenské operácie USA úspešne vytvorili stabilný a demokratický Irak.

Tí a tie z nás, ktorí sme práve slúžili v Iraku, sme boli svedkami komplikovanejšej reality.

Vojenské a diplomatické správy prichádzajúce na môj stôl detailne popisovali brutálne útoky na politických disidentov zo strany irackého Ministerstva vnútra a federálnej polície, v mene premiéra Núrího Málikího. Zadržaní boli často mučení alebo zabití.