V čase všeobecného úpadku dôvery v Európsku úniu ako projektu je pochopiteľné, že aj tradičné európske strany s dlhoročnou históriou a historickou pamäťou vstupujú do volieb so značnou dávkou opatrnosti. Strany sa nachádzajú v obrannej pozícii a snažia sa skôr špecificky reagovať na jednotlivé výzvy. Nejde len o program, ale aj kampaň ako takú. Absencia veľkých projektov smerujúcich k demokratizácii únie vyžadujúcich široký konsenzus na politickom poli sa odráža predovšetkým v posolstvách voličom. Pochopiteľne, málo kto by očakával, že v Nemecku, Rakúsku alebo (dokonca aj!) vo Francúzsku zachytíme posolstvá o vytvorení federácie. Čo, len mimochodom, potvrdzuje obranný charakter diskurzu o Európskej únii. Je pravda, že Daniel Cohn-Bendit a Guy Verhofstadt vydali manifest za postnacionálnu revolúciu v Európe, no z tejto otázky nebola vytvorená nosná téma. Pritom, s niektorými nuansami, môžeme prijať tézu, že ak niečo posunie Európu z rázcestia, tak je to práve zodpovedanie tejto otázky.

Absencia projektov, veľmi zjednodušene povedané, iba odráža všeobecnú skepsu. Beriem v úvahu aj stále prevládajúce postmoderné zavrhnutie veľkých projektov, ktoré je na absencii podpísané. Avšak to, čo na prvý pohľad oddeľuje politiku od slovenskej mytológie, je pochopenie Európskej únie, resp. reflexia tohto pochopenia v posolstvách voličom. Existujú iba dve možnosti. Buď slovenské politické strany nechápu o čom je Európska únia, konkrétne parlament, alebo nechcú, aby to chápali voliči. Neviem čo je horšie.

Naši poslanci