Keď sa roku 1970 prvý raz oslavoval „Deň Zeme“, bolo to dobre mienené pripomenutie, že máme len jednu planétu a že ju musíme vo vlastnom záujme chrániť. Na Zemi vtedy žilo 3,7 miliardy ľudí, vozili sa na asi 200 miliónoch áut a v atmosfére našej planéty bolo 330 ppm oxidu uhličitého. Dnes na Zemi žije skoro dva krát toľko ľudí, na cestách je aspoň 5 krát viac áut, svetový hrubý domáci produkt je štvornásobný — a oxidu uhličitého je v atmosfére 400 ppm.

Keď ho bolo v dejinách Zeme naposledy toľko, boli hladiny oceánov o 25 metrov vyššie ako dnes.

Nejaký plyn v ovzduší však ľudskú fantáziu nevyburcuje — zato možnosť predviesť sa pred susedmi na novej nalakovanej plechovici na kolesách alebo s iným symbolom sociálneho statusu, to je pre veľkú väčšinu ľudí iná káva. Každoročné dni Zeme sa tak strácali v mori dní a rokov konzumných orgií, rok čo rok nenásytnejších. Dnes skôr ako o oslavách Dňa Zeme — ak sme to s nimi niekedy vôbec mysleli vážne — môžeme hovoriť o Súmraku Zeme a o kare za vyklčovanými lesmi, špinavými riekami a jazerami, kyslými oceánmi, rýchlo vymierajúcimi druhmi živočíchov a rastlín, erodovanými pôdami, znečistenou atmosférou.

Hoci presnejšie ako o súmraku Zeme je hovoriť o súmraku našej civilizácie. Zem a život na nej opakovane prežili výbuchy supervulkánov, dopady asteroidov, masové vymierania: trvalo to často milióny rokov, ale život si nakoniec našiel cestu a v novej podobe zregeneroval. Náš druh a naša civilizácia však neráta čas v miliónoch rokov: ľahko nás dokáže položiť aj ekologická kríza trvajúca pár rokov či desaťročí. Do takých kríz smerujeme rýchlym tempom. Na hornej palube Titaniku na ktorej my Európania žijeme to ešte necítime. Svetlá stále svietia, hudba stále znie, stoly sa prehýbajú pod plnými misami a internet zurčí džavotom, bezstarostnými klebetami, zábavou a reklamou na ďalšiu spotrebu. Ale v podpalubí sa už topia ľudia.

Pred pár dňami uverejnil Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC) svoje doteraz najjasnejšie varovania a prognózy dôsledkov rastu globálnej teploty. Aj keď sú jeho správy „obrúsené“ a zredukované na úroveň, ktorá je politicky prijateľná pre všetky zúčastnené vlády, IPCC vychádza z prác tisícok najvýznamnejších svetových klimatológov. I v tejto skrášlenej a zjemnenej podobe IPCC tvrdí, že zmena klímy je veľmi rýchla a veľmi vážna. Do roku 2100 vraj môže priemerná teplota na Zemi stúpnuť o 3,7 až 4,7°C. Sú významní vedci, ktorí tvrdia, že to môže byť aj oveľa viac. Čo vedci radšej nehovoria je, že ani vzostup teploty o 2°C nemusí byť zlučiteľný s prežitím našej civilizácie. Suchá, povodne, búrky a hladomory sprevádzajúce už vzostup globálnej teploty o dva stupne môžu civilizáciu uvrhnúť do vojen a rozvratu.

97% svetových klimatológov je dnes presvedčených že zmenu klímy spôsobuje činnosť človeka. Napriek tomu stále veľká časť verejnosti „neverí“ že ľudia klímu menia a že dôsledky budú drastické. Rovnako sa správajú aj politici: nakoniec tí len sľubujú a robia to, čo od nich chcú voliči. A tí chcú viac —viac -viac. Viac peňazí na nákup viac a väčších áut, televízorov, domov, viac cestovania, viac zábavy, viac plytvania. Znižovať spotrebu energie a materiálov znie pre politikov ako hlásať detskú pornografiu. Posvätným slovom je rast — rast HDP, rast spotreby, rast obyvateľstva.

Rast je úspech, ne-rast je pohroma.

Čo iné je ale rakovina než rast, čo zabudol prestať až nakoniec zničil svojho hostiteľa?