V roku 1992 sa uskutočnil v Rio de Janeiro samit Zeme o budúcnosti životného prostredia v kontexte ekonomického a sociálneho vývoja. Svet vyzeral ako optimistické miesto pre život. Padla železná opona a zmizla (akokoľvek pochybná, ale predsa) alternatíva. Kapitalizmus sa rovnal ľudským právam a voľný trh sa tváril ako univerzálne riešenie. Zdalo sa, že sme objavili všetky odpovede. Fukuyama písal o konci histórie, krajiny východného bloku žili v ilúzii šťastných zajtrajškov. Aj na tejto vlne zmien došlo ku globálneho konsenzu a v Riu sa pristúpilo k Rámcovým dohovorom OSN o biodiverzite, dezertifikácii a hlavne o zmene klímy.

O približne 100 dní sa 20. júna začne Svetový samit Zeme, ktorý nesie podtitul Rio plus 20 — Konferencia o trvalo udržateľnom rozvoji. Dobrý dôvod na krátke zamyslenie, čo sa za tých 20 rokov zmenilo, čo môžeme v dnešnej konštelácii globálnych a lokálnych environmentálnych trendov očakávať a kde je ten trvalo udržateľný rozvoj, ktorý bol sloganom už pred dvoma desaťročiami.

Pri pohľade na vývoj v rôznych oblastiach životného prostredia vidíme nárast priemyselných emisií, odpadov, či exhalátov. Klesá počet druhov, miznú ekosystémy. V roku 1992 žilo na svete približne 5,2 miliardy ľudí. Dnes je to asi sedem miliárd. Nie vždy sú trendy viditeľné z okna našich príbytkov.

Miznú dymiace komíny fabrík na Orave a Hornej Nitre, ale neklesá naša spotreba prírodných zdrojov. Využívame rastúce množstvo tovarov a služieb a v momente, keď kríza zníži ich spotrebu, upadáme do paniky. S prekvapením sledujeme neuveriteľnú mieru devastácie životného prostredia v rozvíjajúcich sa ekonomikách Ázie. Zvyčajne na televíznych prijímačoch, ktoré odtiaľ dovážame. Máme viac áut, elektronických prístrojov a hračiek, ale zažívame obavy o budúcnosť našich pracovných miest.