Vraj sa do „toho nemáme miešať“, nie je to „náš biznis“, nech si to „vybavia sami“. Vzali teda, ako sa vraví, veci do vlastných rúk. Za pár týždňov zahynulo 800 tisíc ľudí. Vzhľadom na to, že v Rwande nikto nepoužil letectvo, alebo chemické zbrane, sa dá povedať, že smrtiaci potenciál mačety bol využitý na sto percent. Nikto nechcel zasiahnuť. Kvôli postkolonializmu a „privilegovaným vzťahom“, všetci čakali na OSN, OSN na členské štáty, štáty na veľmoci, tie na médiá. Afrika vstúpila do modernej doby rovnakou bránou, cez ktorú z nej vyhodili nacisti európskych židov.

Aj napriek Rwande a v menšej miere Srebrenici, je jedným z hlavným argumentom suverenistov práve princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov. Ako ale rozlíšiť, kedy má svet zasiahnuť, aby zabránil tomu, čo sa stalo v Rwande, a zároveň sa nedostať do situácie, kde sa príčinou vojny stane práve intervencia? Zahraničný vojenský zásah založený na lži a ideológii vedie k tragédii. Odstránenie Saddáma Husaina, alebo Kaddáfiho neprinieslo okamžité zlepšenie situácie obyvateľov týchto krajín a neviedlo k zlepšeniu svetovej bezpečnosti. Naopak, vo významnej časti svetovej verejnosti vyvolala vojna v Iraku otázky súvisiace s našou schopnosťou rozoznávať nevyhnutnosť od účelovosti. Neschopnosť Belgicka, Francúzska a neskôr celého sveta zastaviť vraždenie v Rwande sa tak ocitá v kontraste s eufóriou, s akou sa do Iraku vybrali bojovať Spojené štáty a ich spojenci, motivovaní relikviou svätej ampulky Colina Powella.