Smrť Madibu sme všetci očakávali len ako nevyhnutný krok k potvrdeniu jeho nesmrteľnosti. Nelson Mandela bol posledným z radu veľkých štátnikov 20. storočia, pri ktorom ste sa nemuseli hanbiť vysloviť, že si vážite politika.

Tento muž bol pravdepodobne najdlhšie väzneným politickým vodcom v dejinách. Odsúdený na doživotie strávil v žalároch 27 rokov a ani za tento dlhý čas sa jeho väzniteľom nepodarilo zlomiť ho. Tento fakt je mimoriadne dôležitý pri celostnom posudzovaní jeho života a diela, ktoré sa často nevyhne moralizujúcim výčitkám za viaceré jednotlivé kroky počas tejto dlhej cesty. Najzásadnejším výsledkom jeho politiky totiž nie sú trápenia a pochybnosti osamelého muža o správnosti jeho taktiky, ani jeho osobné zlyhania. Nelson Mandela vydržal viesť svoj zápas až do víťazného konca, nepodľahol pokušeniam nahradiť jednu diktatúru druhou (ako povedzme Fidel Castro) a priviedol svoj ľud k slobode a demokracii pre všetkých.

Mandelova vnútorná sila inšpirovala niekoľko generácií bojovníkov za slobodu, bol ikonickou postavou. Odvolával sa na neho už Martin Luther King a po ňom bojovníci proti kolonializmu v Afrike, odporcovia okupácie palestínskych území, disidenti vo Východnom Timore, Barme i východnej Európe, juhoamerickí aktivisti za práva domorodých kmeňov či politickí utečenci, biedni, ponížení a utláčaní na celom svete.Keď Alexandrovi Dubčekovi udelili v roku 1988 čestný doktorát najstaršej univerzity sveta v Bologni, druhým oceneným bol celkom zámerne Nelson Mandela, ktorého však nepustili z väzenia. Talianski intelektuáli vnímali oba tieto symboly odporu — predstaviteľa socializmu s ľudskou tvárou i bojovníka proti apartheidu - ako geopolitické dvojičky. Dubček sa pri tejto príležitosti vyznal z obdivu k najznámejšiemu politickému väzňovi sveta, v ktorom v najťažších rokoch nachádzal svoj vzor a útechu. Niečo podobné sa zopakovalo aj na pôde Európskeho parlamentu. Nelson Mandela bol roku 1988 prvým nositeľom Sacharovovej ceny, Alexander Dubček druhým. Ikona Nelsona Mandelu spájala aj ideologicky rozdelený svet. Hlásil sa k nemu tak Václav Havel, ako aj komunistický režim, pre ktorý bolo odsudzovanie politiky apartheidu vítanou zámienkou na odsudzovanie celého kapitalistického sveta (mojou prvou petíciou za ľudské práva, ktorú som podpísal, bola vlastne petícia za prepustenie Nelsona Mandelu z väzenia, ktorá v roku 1988 legálne kolovala na gymnáziu v Pezinku). Význam Nelsona Mandelu sa nedá ohraničiť Juhoafrickou republikou, bol to bojovník za rovnoprávnosť všetkých obyvateľov Zeme a on tento rozmer aj sám zdôraznil po svojom zvolení za prvého juhoafrického prezidenta čiernej pleti: „Dnes spievame pieseň slobody. Ale naša sloboda nie je úplná bez slobody Palestínčanov, bez vyriešenia konfliktov vo Východnom Timore, Sudáne a iných častiach sveta. Dovtedy sa náš boj nekončí, dovtedy nie. Len pravda môže poslať minulosť na odpočinok.“