Smrť Madibu sme všetci očakávali len ako nevyhnutný krok k potvrdeniu jeho nesmrteľnosti. Nelson Mandela bol posledným z radu veľkých štátnikov 20. storočia, pri ktorom ste sa nemuseli hanbiť vysloviť, že si vážite politika.

Tento muž bol pravdepodobne najdlhšie väzneným politickým vodcom v dejinách. Odsúdený na doživotie strávil v žalároch 27 rokov a ani za tento dlhý čas sa jeho väzniteľom nepodarilo zlomiť ho. Tento fakt je mimoriadne dôležitý pri celostnom posudzovaní jeho života a diela, ktoré sa často nevyhne moralizujúcim výčitkám za viaceré jednotlivé kroky počas tejto dlhej cesty. Najzásadnejším výsledkom jeho politiky totiž nie sú trápenia a pochybnosti osamelého muža o správnosti jeho taktiky, ani jeho osobné zlyhania. Nelson Mandela vydržal viesť svoj zápas až do víťazného konca, nepodľahol pokušeniam nahradiť jednu diktatúru druhou (ako povedzme Fidel Castro) a priviedol svoj ľud k slobode a demokracii pre všetkých.

Mandelova vnútorná sila inšpirovala niekoľko generácií bojovníkov za slobodu, bol ikonickou postavou. Odvolával sa na neho už Martin Luther King a po ňom bojovníci proti kolonializmu v Afrike, odporcovia okupácie palestínskych území, disidenti vo Východnom Timore, Barme i východnej Európe, juhoamerickí aktivisti za práva domorodých kmeňov či politickí utečenci, biedni, ponížení a utláčaní na celom svete.Keď Alexandrovi Dubčekovi udelili v roku 1988 čestný doktorát najstaršej univerzity sveta v Bologni, druhým oceneným bol celkom zámerne Nelson Mandela, ktorého však nepustili z väzenia. Talianski intelektuáli vnímali oba tieto symboly odporu — predstaviteľa socializmu s ľudskou tvárou i bojovníka proti apartheidu - ako geopolitické dvojičky. Dubček sa pri tejto príležitosti vyznal z obdivu k najznámejšiemu politickému väzňovi sveta, v ktorom v najťažších rokoch nachádzal svoj vzor a útechu. Niečo podobné sa zopakovalo aj na pôde Európskeho parlamentu. Nelson Mandela bol roku 1988 prvým nositeľom Sacharovovej ceny, Alexander Dubček druhým. Ikona Nelsona Mandelu spájala aj ideologicky rozdelený svet. Hlásil sa k nemu tak Václav Havel, ako aj komunistický režim, pre ktorý bolo odsudzovanie politiky apartheidu vítanou zámienkou na odsudzovanie celého kapitalistického sveta (mojou prvou petíciou za ľudské práva, ktorú som podpísal, bola vlastne petícia za prepustenie Nelsona Mandelu z väzenia, ktorá v roku 1988 legálne kolovala na gymnáziu v Pezinku). Význam Nelsona Mandelu sa nedá ohraničiť Juhoafrickou republikou, bol to bojovník za rovnoprávnosť všetkých obyvateľov Zeme a on tento rozmer aj sám zdôraznil po svojom zvolení za prvého juhoafrického prezidenta čiernej pleti: „Dnes spievame pieseň slobody. Ale naša sloboda nie je úplná bez slobody Palestínčanov, bez vyriešenia konfliktov vo Východnom Timore, Sudáne a iných častiach sveta. Dovtedy sa náš boj nekončí, dovtedy nie. Len pravda môže poslať minulosť na odpočinok.“

Je to paradoxné, ale zmysel Mandelovej taktiky asi najlepšie vystihol najznámejší väzeň súčasného Ruska Michail Chodorkovskij, ktorý pred dvoma mesiacmi ruskej opozícii zo žalára odkázal, že ak chce uspieť, musí zmeniť správanie a inšpirovať sa Nelsonom Mandelom. „Mandelova genialita spočívala v tom, že keď vyšiel z väzenia, tak namiesto toho, aby buchol dverami pred nosom svojich väzniteľov, nechal ich otvorené,“ napísal Chodorkovskij pre New York Times. „Jedinou nádejou zostáva široké nenásilné hnutie, ktoré by sa malo inšpirovať práve juhoafrickým vodcom.“

Inspirace Gándhím, otázka nenásilí

Otázka Mandelovej vernosti filozofii nenásilia býva často spochybňovaná jeho dočasným odklonom od tohto princípu v šesťdesiatych rokoch. Za týmto hodnotením býva často zámerné až zlomyseľné nepochopenie historických okolností, ktoré však treba vysvetliť.

Mandela nikdy neprestal veriť na nenásilie ako etický koncept. Po prvýkrát sa s týmto učením stretol už ako deväťročný, keď ho matka po smrti otca zobrala k náčelníkovi kmeňa Thembuov Jongintabovi Dalindyebovi, ktorý sa stal jeho poručníkom. Malý Nelson sa zúčastňoval na snemoch kmeňa, počas ktorého mal každý rovnaký hlas a rovnaké slovo a učil sa základom demokracie (už vtedy sa mu však nepáčilo, že ženy toto právo nemali). Tomuto snemu bolo cudzie rozhodovanie na základe väčšiny, cenila sa rovnocenná diskusia, ktorá trvala až dovtedy, kým účastníci neprišli k nejakému konsenzu (tým pripomínala dnešný koncept participatívnej demokracie). Zásady, ktoré ho Jongintaba naučil, Nelson Mandela neskôr široko využíval. Vždy si vypočul najprv názor každého účastníka diskusie, kým si dovolil vyjadriť vlastný postoj, a ten bol často akýmsi spoločným zhrnutím názorov z debaty. Jongintaba mu vštepil základné pravidlo, na ktoré sa potom často odvolával: „Vodca je ako pastier. Zatiaľ čo najobratnejšie kusy sa ponáhľajú dopredu a ďalšie idú za nimi, on sám sa drží za stádom. Žiadny z členov stáda pritom nevie, že ho celý čas zozadu niekto vedie.“ Jeho najväčším duchovným učiteľom však bol nie náhodou Maháthma Gándhí, ktorý v rokoch 1894 — 1896 pôsobil práve v Južnej Afrike, kde začal svoj nenásilný boj proti rasovej diskriminácii britského impéria.

„Všetko vyzerá ako nemožné, kým to niekto neurobí,“ hovorieval Nelson Mandela o sile, ktorá ho viedla v jeho boji, a tento výrok sa nie náhodou ponáša na najcitovanejšie heslo Maháthmu Gándhího: „Najprv vás ignorujú. Potom sa vám vysmievajú. Potom s vami bojujú. No a napokon vyhráte.“ Gándhí bol pre Mandelu veľkým vzorom nielen ako priekopník metódy nenásilia, ale aj ako indický nacionalista. Počas druhej svetovej vojny si Nelson Mandela vytýčil za cieľ panafrický sen — vytvoriť jediný africký národ zložený z mnohých kmeňov. Dúfal, že antihitlerovskí spojenci pochopia, že princípy, za ktoré bojujú v Európe, sú rovnaké, o aké sa usilujú Juhoafričania, preto požadovali priznanie plných občianskych práv a zrušenie diskriminačných zákonov. Bol veľmi sklamaný, keď sa stretol s ignorovaním týchto žiadostí. Po vojne preto začal presadzovať politiku pasívneho odporu a občianskej neposlušnosti. Vyzýval svojich prívržencov, že aktivisti sa bez ohľadu na správanie polície nesmú brániť, lebo tým poprú zmysel ich taktiky — na násilie reagovať nenásilím.

Lenže v roku 1960 sa všetko zmenilo. Juhoafrická polícia vraždila počas demonštrácií neozbrojených civilistov a Mandela sa rozhodol za takýchto okolností prijať koncept ozbrojeného odboja. Mnohí mu vtedy vyčítali, že zradil princípy Maháthmu Gándhího, ale Gándhí bol v diametrálne odlišnej situácii ako Mandela. Nenásilný boj mal zmysel iba za predpokladu, že protistrana dodržiava aspoň minimálne pravidlá. Gándhí (ale aj Martin Luther King) dokázali v podmienkach formálne demokratického štátu presadzovať veľmi úspešne politiku pasívneho odporu. Niečo podobné by napríklad v nacistickom Nemecku nebolo možné a takíto aktivisti by boli zlikvidovaní bez stopy skôr, ako by sa o ich činnosti ktokoľvek čokoľvek dozvedel. Mandela čelil krvavej agresii rasistického režimu, proti ktorému malo uplatňovanie nenásilných metód sebazničujúce dôsledky. Preto na základe svojich skúseností korigoval Gándhího učenie v tom zmysle, že nenásilná forma odporu je síce morálne nadradená všetkým ostatným, ale možno ju uplatňovať len dovtedy, kým nezačne zlyhávať zoči-voči použitiu brutálneho násilia. Nenásilie nie je len etickou normou, ale aj taktikou boja a ak neprináša výsledky, nemá zmysel presadzovať ju až do sebazničujúcich následkov. „V použití neúčinnej zbrane nespočíva žiadne morálne dobro,“ zdôrazňoval bojovník proti apartheidu. Nelson Mandela sa k filozofii nenásilia vrátil ihneď po prepustení z väzenia tým, že sa nemstil svojim prenasledovateľom, väzniteľom, ani prívržencom bývalého režimu, ale presadil politiku celonárodného zmierenia.

Mandelovo tvrdošijné, ale takticky premyslené odmietanie vzdať sa násilia (odmietol odvolať svoj ozbrojený boj aj zoči-voči ponuke na prepustenie z väzenia) bolo v minulosti často dávané do kontrastu s postojmi, ktoré zastával juhoafrický arcibiskup Desmond Tutu. Ten sa vo svojom boji proti apartheidu dôsledne držal nenásilia, čím sa nielenže vyhol tvrdšiemu prenasledovaniu, ale v roku 1984 (teda oveľa skôr ako Mandela) si vyslúžil aj Nobelovu cenu za mier. V konečnom dôsledku však tento boj vyhral pre juhoafrický ľud pevný postoj Nelsona Mandelu, nie zmierlivosť arcibiskupa Tutu.

Diskusie o Mandelovej taktike boja neutíchajú doteraz, no jednu vec jej uprieť nemožno: bola úspešná. Mandelova osobnosť nadchla a inšpirovala bojovníkov za slobodu na celom svete a dodnes jeho obdivuhodná vnútorná sila a výdrž motivuje prenasledovaných na celej našej planéte. Mandela nie je elitárskou modlou. Mandela je ikonou prostého ľudu, ktorý ho miluje. Každý chcel byť Mandelom. A všetci sme ním dodnes.