Barrosov Prejav o stave Únie bol len ďalšou variáciou na tému „niet inej alternatívy“ — ak chcete jednotnú Európu, musí to byť tá „naša“. Sebareflexiu prejavil len, paradoxne, rétorickým ústupkom euroskeptikom.

Ak správu očistíme od rétorických zvratov a povinných cvičení, ostanú dva hlavné body. Prvým je snaha presvedčiť, že situácia v Európe sa obracia k lepšiemu, a to vďaka politike, ku ktorej sa Komisia (s Barrosom na čele — formálne i doslovne) najprv prihlásila, neskôr sa stala jedným z jej hlavných advokátov. Druhým je rozdeľovanie európskej diskusie na dva tábory — tých, čo sú ochotní súhlasiť s Európu podľa Merkelovej/Barrosa/Rehna (zoznam je nutne nekompletný), a euroskeptikov, populistických kritikov ohrozujúcich samé prežitie Európy.