Barrosov Prejav o stave Únie bol len ďalšou variáciou na tému „niet inej alternatívy“ — ak chcete jednotnú Európu, musí to byť tá „naša“. Sebareflexiu prejavil len, paradoxne, rétorickým ústupkom euroskeptikom.

Ak správu očistíme od rétorických zvratov a povinných cvičení, ostanú dva hlavné body. Prvým je snaha presvedčiť, že situácia v Európe sa obracia k lepšiemu, a to vďaka politike, ku ktorej sa Komisia (s Barrosom na čele — formálne i doslovne) najprv prihlásila, neskôr sa stala jedným z jej hlavných advokátov. Druhým je rozdeľovanie európskej diskusie na dva tábory — tých, čo sú ochotní súhlasiť s Európu podľa Merkelovej/Barrosa/Rehna (zoznam je nutne nekompletný), a euroskeptikov, populistických kritikov ohrozujúcich samé prežitie Európy.

Keď Únia po prevalení problémov v Grécku formulovala základné piliere „protikrízovej stratégie“, Európska komisia nepatrila medzi hlavných hráčov. Kríza ju zastihla nepripravenú — z hľadiska inštitucionálnych kapacít, právomocí, aj intelektuálne. Iniciatívu prebrali členské štáty, predovšetkým hlavní financovatelia takzvaných záchranných opatrení. Komisia sa vrátila do hry plným prevzatím ich rétoriky, i politiky „stabilizácie rozpočtov“. Stala sa jej najhlasnejším advokátom. Rozpočtová konsolidácia už nie je len politickou agendou Barrosa a jeho kolégia. Stojí na nej legitimita Komisie ako inštitúcie. Inak povedané, dominantným argumentom pre posilňovanie právomocí Európskej komisie je potreba „dostať národné rozpočty pod kontrolu“, čo má vyviesť Európu z krízy. Neúspech tejto politiky tak prestáva byť len politickým zlyhaním Barrosa. Je aj inštitucionálnym zlyhaním Komisie, úderom jej legitimite.