Hospodárske odporúčania, ktoré dala Komisia členským krajinám Únie, sú vraj obratom v politike šetrenia. Ročné a dvojročné odklady konsolidačných programov, údajné vytváranie priestoru pre naštartovanie rastu, snahy o riešenie nezamestnanosti, atď. majú byť dôkazom nového prístupu k riešeniu krízy. A možno aj trochu priznaním chyby v tom, čo Únia robila doteraz.

Súčasťou niektorých animistických náboženstiev je viera, že poznaním pravého mena veci, či osoby, môžete ovládnuť ich osud. Praktiky kmeňových čarodejov posúvajú ďalej marketingoví mágovia — správne volené slová môžu vo vás vyvolať túžbu po veciach či zážitkoch, o ktorých chvíľu predtým ani netušil. A keď ovládnu vaše túžby, majú vás v hrsti. Ďalší stupeň zasvätenia dosahujú politici, a ich marketingoví poradcovia. Správne postavený príbeh vytvára hranice verejnej diskusie. Oddeľuje „realistické túžby“ od „utopických fantázií“. A keď ovládne vaše túžby...

Silu slova ilustruje európska kríza. Prvému dejstvu dominoval príbeh o „nezodpovednej rozpočtovej politike“. Na ten nadviazalo „obnovovanie dôvery trhov“ prísne reštriktívnou fiškálnou politikou, a jej čo najpevnejšie inštitucionálne ukotvenie, predstavované ako „dobudovanie menovej únie“. Snahy priniesli očakávaný výsledok: európske ekonomiky zasiahla hospodárska recesia. Drastická na periférii, no plazivo prechádzajúca aj do krajín centra. V tandeme s ňou sa prehlbuje sociálna kríza.

Obrat „od šetrenia k štrukturálnym reformám“ je ďalším z príbehov. Nie je výsledkom víťazstva argumentov, ale dôsledkom nárazu na politickú realitu. Potvrdili sa hlasy, ktoré od začiatku upozorňovali na kontraproduktívnosť reštrikcií simultánne presadzovaných v celej menovej únii. Pri hospodárskej recesii a rastúcej nezamestnanosti sa verejné financie ťažko stabilizujú. Politický „obrat“ je tak predovšetkým reakciou na rastúci počet krajín oznamujúcich neschopnosť dosahovať konsolidačné ciele. Vhodný kontext poskytlo dočasné upokojenie krízy v eurozóne. Mimochodom, to nie je dôsledkom „obnovenia dôvery“ vďaka konsolidácii. Zásluhu si môže pripísať ECB, za minuloročné oznámenie ochoty intervenovať na finančných trhoch.

Naviac, vplyv oznámených zmien na reálnu politiku, a tým aj na šancu vyriešiť krízu menovej únie, bude minimálny. Vo všeobecnosti idú v línii liberalizačnej a deregulačnej agendy Komisie. Bezprostredných problémov eurozóny (banková kríza ohrozujúca verejné rozpočty viacerých krajín, fragmentácia finančného sektora, hospodárska recesia spôsobená slabým dopytom...) sa týkajú minimálne, na dlhodobé (štrukturálne nerovnováhy medzi ekonomikami, roztvárajúce sa príjmové nožnice...) veľa riešení neponúkajú. Ak, samozrejme, za riešenie nepovažujeme spoločné preteky ku dnu. Po pekných rečiach na adresu „sociálnej dimenzie“, ktoré sme v posledných mesiacoch počuli, je z odporúčaní jasné, že politický mainstream považuje sociálny model za prekážku riešenia krízy, nie jeho súčasť.

Čarovaním so slovami možno dosiahnuť veľa. Problém je, ak pri najbližšom náraze na realitu nebudú k dispozícii ďalšie zaklínadlá.