Protikrízové politiky EÚ a USA majú tendenciu zaťažovať globálny Juh. Nedávno ohlásená možná zmena menovej politiky USA sa v niektorých krajinách Juhu prejavila okamžite. V porovnaní s minulosťou sú pritom mnohé z nich odolnejšie voči západným ekonomickým krízam. Je to spôsobené tým, že sa odchýlili od predpisov neoliberálnej politiky.

Menové politiky EÚ a USA a nestabilné globálne kapitálové toky majú potenciálne najsilnejší krátkodobý vplyv na hospodársky rozvoj globálneho Juhu. V záujme zmiernenia ťažkostí zraniteľného bankového systému centrálne banky USA, eurozóny a Japonska prijali politiku mimoriadne nízkych úrokových sadzieb a tzv. kvantitatívneho uvoľňovania. Banky sa začali topiť v likvidite. Keďže úsporné opatrenia utlmili domáci dopyt, injekcie na zabezpečenie likvidity neviedli k výrazne zvýšeným investíciám v kľúčových krajinách. Banky požičiavali peniaze skôr tým regiónom, kde sú úrokové miery vyššie ako v USA, v EÚ alebo v Japonsku.

Práve krajiny BRICS, Turecko, Indonézia a ďalšie tzv. „rozvíjajúce sa trhy“ (emerging markets) boli zaplavené nadmernou likviditou. V prvom štvrťroku 2013 zaznamenala Banka pre medzinárodné zúčtovanie rekordný rast cezhraničného požičiavania rozvíjajúcim sa trhom - o 8,4 %. Obrovský prílev kapitálu v týchto krajinách spustil rozsiahly nárast domácich úverov a často aj prudký vzostup spotreby a výstavby. Miestne priemyselné podniky často príliš neprofitovali z rastúcej spotreby, keďže vďaka prílevu kapitálu sa meny zhodnocovali a dovoz lacnel. V mnohých krajinách, napríklad v Turecku, v Indii alebo v Brazílii, sa obchodná bilancia a stav bežného účtu zhoršili.

Keď Federálny rezervný systém USA naznačil, že by mohol zrušiť svoju mimoriadne laxnú menovú politiku, kapitálové toky zmenili smer. Kapitál začal opäť prúdiť do krajín jadra, napríklad do USA. Meny ako turecká líra alebo indická rupia sa rapídne znehodnotili. Bola to dobrá správa pre miestne výrobné sektory.

Na druhej strane ekonomiky, ktorých bankovníctvo bolo silne založené na spotrebe financovanej úvermi a realitnom boome, ako Turecko alebo India, začali čeliť vážnym problémom. Čím viac sa hospodárska politika pridržiavala ortodoxných neoliberálnych pravidiel, tým silnejšie boli nedávne dosahy nestability. A čím viac sa táto politika odchyľovala od neoliberálnych pravidiel, tým lepšie krajiny globálneho Juhu znášali dôsledky krízy.

Ukázalo sa, že zmena kapitálových tokov nemala vplyv na jednu veľkú ekonomiku: Čínu. Čínska ekonomika je chránená pred vonkajšou finančnou nestabilitou kontrolami kapitálových tokov. Dokonca aj konzervatívny nemecký denník Frankfurter Allgemeine pripúšťa prospešnosť týchto kontrol.

Aj ďalšie veľké krajiny globálneho Juhu, napríklad Brazília, prijali v uplynulých rokoch viacero opatrení proti nestabilite kapitálových tokov. Ukázalo sa však, že tieto opatrenia zatiaľ neboli dostatočne silné.

Od začiatku globálnej krízy Čína obmedzila svoje nadmerné spoliehanie sa na export a znížila prebytok svojho bežného účtu. Takáto silnejšia orientácia smerom dovnútra súvisela skôr s vyššími investíciami než so zvýšenou domácou spotrebou. Hoci čínska vláda plánuje posilniť domácu spotrebu vyššími mzdami a silnejším sociálnym zabezpečením, naráža na vzdor exportných sektorov, ktoré sa zdajú byť prepojené na silné prúdy vo vládnucej Komunistickej strane.

Na rozdiel od Číny vývoj v Brazílii, ktorý smeruje viac dovnútra, by sa mohol spoliehať na systematické zvyšovanie minimálnych miezd a odvodov na sociálne zabezpečenie. Brazílske odborové zväzy sú oveľa nezávislejšie ako ich čínske náprotivky, a preto môžu vyvíjať silnejší tlak. Brazílsky hospodársky rozvoj však čelí viacerým obmedzeniam, napríklad negatívnym vplyvom pretrvávajúcej nestability výmenného kurzu, nedostatkom vzdelávacieho systému a infraštruktúry. O týchto obmedzeniach sa otvorene diskutuje.

V EÚ chýba kritická reflexia minulých a súčasných ekonomických politík. EÚ tvrdošijne pokračuje v úsporných opatreniach a neoliberálnych postupoch, ktoré počas uplynulých štyroch dekád žalostne zlyhali v mnohých krajinách globálneho Juhu. EÚ chce stimulovať export znižovaním miezd a domáceho dopytu. Je to klasická politika ochudobňovania susedov (beggar thy neighbour). Je však otázne, ktoré krajiny budú z dlhodobého hľadiska nakupovať exportný tovar. Je málo pravdepodobné, že krajiny BRICS by neprijali opatrenia na svoju ochranu pred politikami EÚ, ktorých cieľom je presunúť bremeno krízy nielen na vnútornú perifériu (väčšinu južnej a východnej Európy), ale aj na globálny Juh. Krajiny BRICS prijali individuálne a niektoré aj kolektívne kroky, aby sa aspoň čiastočne chránili pred dôsledkami krízy na Severe.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem