Paralýza rozvinutých ekonomík po roku 2008 sa neuvoľňuje, ale skôr zosilňuje. Domácnosti v Európe sú pod tlakom buď vysokej nezamestnanosti, alebo nízkych platov. Táto situácia dostáva do patu aj korporácie, ktoré ani napriek vysokej ziskovosti nie sú ochotné investovať či zamestnávať — z jednoduchého dôvodu obavy o efektívny a stabilný dopyt pre svoje tovary a služby. A do tretice, banky ako tvorcovia nových peňazí v podobe úverov sú pri vyhliadkach nulového rastu, vysokej nezamestnanosti a relatívne nízkeho dopytu bohatých korporácií po pôžičkách nútené buď poskytovať úvery za zlých podmienok, alebo ich jednoducho neposkytnúť. Na konci tohto patu stoja investori a špekulanti, ktorí sa snažia o alokáciu kapitálu zväčša do neproduktívnych aktív, akými sú napríklad drahé kovy, alebo do tzv. pokojných prístavov, čiže napr. dlhopisov krajín ako Nemecko či USA.

V spojení s merkantilistickou politikou jednotlivých krajín, mantrou o flexibilných pracovných trhoch a komodifikáciou globálnej pracovnej sily od 70. rokov je výsledným efektom prepad platov (kompenzácie) v pomere k HDP v rozvinutých krajinách. Ešte horší vývoj nastal v nezamestnanosti, ktorá lame všetky rekordy.