Dohoda o budúcej klimatickej dohode

Richard Filčák

Jednání o Rámcové dohodě OSN o klimatické změně spíše stagnují, umístění současného kola jednání mimo rozvinuté země Západu je ovšem krokem správným směrem; a snad se aspoň nějaké pokračování Kjótského protokolu vyjednat podaří.

V pondelok 26. novembra začalo v katarskej Dohe už 18. stretnutie konferencie signatárov Rámcovej dohody OSN o klimatickej zmene. Dva týždne, až do 7. decembra, budú delegácie vlád, OSN a experti hľadať riešenie na otázku čo ďalej s týmto problémom. Jeho priebeh a dopady sú čoraz jasnejšie každému, kto sa problematike aspoň okrajovo venuje a je schopný rozlišovať medzi relevanciou renomovaných štúdií vo vedeckých časopisoch, správami medzinárodných agentúr (áno, už aj Svetová banka) a názormi obskúrnych postavičiek, ktoré si pletú dojmy a pojmy.

Čo môžeme 7. decembra očakávať ako výsledok? Obavám sa, že napriek rastúcej zhode, že času je málo a voda stúpa (v niektorých ostrovných štátoch doslova), to bude ako obyčajne. Nič. Ak teda nerátame za výsledok rastúcu mieru konsenzu, že už naozaj, ale naozaj treba prijať účinné opatrenia. Jedna vec je totiž rastúca miera istoty a vedeckej zhody, iná je politická dohoda.

Už v roku 2009 malo byť na decembrovej Kodaňskej konferencii signatárov schválené pokračovanie Kjótskeho protokolu (KP), ktorý v tomto roku končí svoju platnosť. Ak malo byť včas schválené jeho pokračovanie, museli signatári najneskôr v roku 2011 prijať politické rozhodnutie.

To sa nestalo a dnes sa v Dohe hovorí o jeho pokračovaní v horizonte roku 2015. Možno. Aj veľmi opatrné snahy o  zníženie emisií o 20 až 30 % narážajú na prudký odpor. Lenže aby sa dosiahol stanovený cieľ - udržať globálne oteplenie pod hranicou 2 °C - je nevyhnutné zredukovať produkciu emisií skleníkových plynov v rozvinutých krajinách najmenej o 40 %.

K tomu má ale dnes ďaleko aj EÚ, ktorá predstavuje v globálnej diskusii o zmene klímy zrejme najprogresívnejší blok. Pritom aj oveľa miernejšie ciele KP čakali dlhé roky na schválenie niektorými rozvinutými krajinami a USA (ako najväčší globálny producent emisií, až v minulých rokoch predbehnutý Čínou) ich neprijali vôbec. Nie je preto prekvapením, že k žiadnej dohode v Kodani nedošlo. Pritom čím viac sa odkladá a znižuje percentuálny pokles, tým radikálnejšia zmena bude potrebná v budúcnosti.

Z tohto hľadiska je umiestnenie konferencie do Dohy viac ako symbolické. Svetová obchodná organizácia viedla v tomto meste od roku 2001 do roku 2008 rozhovory, ktoré mali viesť k dohode o tom, ako riešiť problém bariér voľného obchodu. Tie dnes fungujú ako polo-priepustná membrána. Obohacujú rozvinuté krajiny a ich korporácie a ničia rozvojové krajiny. K žiadnej dohode samozrejme nedošlo. Logika kapitalizmu a na ňom postavených vzťahov v globálnej ekonomike skrátka žiadne alternatívy nepripúšťa. Ani v obchode, ani v životnom prostredí. Z niekoľkých dôvodov.

I.

V prvom rade sú a budú zisky, náklady a dopady spojené s klimatickou zmenou lokálne i globálne veľmi rozdielne. Geografická poloha a sociálna situácia budú hrať úlohu aj pri distribúcii rizík. Z tohto pohľadu predstavuje klimatická zmena dokonalý príklad politickej dilemy globálneho rozsahu. Je pokračovaním diskusie o post-kolonializme, otvára otázku delenia zdrojov a dopadov priemyslového rozvoja a dotýka sa problému rozvojových teórií. Na jednej strane zdroje emisií, ktoré majú svoj historický pôvod najmä v rozvinutých industrializovaných krajinách. Na strane druhej dopady, ktoré budú najsilnejšie pociťovať rozvojové krajiny.

Takéto rozdelenie je následne reflektované aj v prioritách a východiskách rôznych krajín. Spoločná perspektíva vlastná severu je, že klimatická zmena sa má chápať ako environmentálna záležitosť, ako záležitosť ekológie. Je založená na predpoklade, že je to v podstate problém nášho zlého správania sa voči prírode predstavovanej v polohe obete. Perspektíva krajín juhu je odlišná. Zmenu klímy vnímajú hlavne ako problém kvality života ľudí, nie prírody.

Tieto rôzne východiskové body následne formujú postoje krajín v rokovaniach o tom kto, ako a koľko by mal prispieť k riešeniu problému. Sever hovorí o vzťahu k prírode a pokúša sa technicky riešiť alokácie emisií a zavádzať trhové nástroje pre dosiahnutie hľadaného optimálneho rozloženia nákladov. Juh hovorí o tom, kto bude znášať dopady a investovať do adaptačných opatrení pre ľudí zasiahnutých zmenami.

Postoj mnohých rozvojových krajín k otázke, ako politicky riešiť zmenu klímy, sa dá tiež ilustrovať slovami bývalého predsedu vlády Malajzie: Chudobní nežiadajú o charitu. Kým bohatí rúbu svoje vlastné lesy, budujú svoje továrne chrliace jedy a brázdia svet hľadajúc lacné zdroje, chudobní mlčia. V podstate platia za rozvoj bohatých. Teraz bohatí tvrdia, že majú právo regulovať rozvoj chudobných krajín a zároveň je každá požiadavka, aby bohaté krajiny adekvátne kompenzovali chudobné, pokladaná za prehnanú. Boli sme zneužívaní ako kolónie, teraz ako nezávislé krajiny máme byť zneužití znovu.

II.

Druhý problém sú záujmy kapitálu a nadnárodných spoločností. Aj vďaka nim globálne rozhovory o klimatickej zmene zatiaľ nevedú k akémukoľvek hlbšiemu riešeniu dilemy medzi právom na rozvoj a limitmi rastu. Paradoxne dokonca podporili ďalší export environmentálnych problémov. Aby sa zmiernil odpor rozvojových krajín voči obmedzovaniu emisií skleníkových plynov, zaviedla OSN princíp "spoločnej ale rozdielnej zodpovednosti."

Týmto spôsobom by sa mala riešiť výhrada mnohých krajín, ktoré vcelku logicky namietajú, že mali najmenší zisk z ekonomického rozvoja, historicky emitovali najmenej skleníkových plynov a teraz by mali znášať náklady porovnateľné alebo dokonca väčšie ako krajiny, ktoré sú za zmenu klímy najviac zodpovedné. Toto "právo na emisie" ale v konečnom dôsledku vedie iba k ďalšiemu zvyšovaniu tlaku na klímu, pričom zisky nakoniec aj tak skončia za hranicami štátov ktoré toto právo obhajujú.

Ako dôsledok chýbajúcich širších medzinárodných dohovorov dochádza čoraz viac k presunu výroby do krajín s nižšími environmentálnymi štandardmi. Označuje sa ako únik uhlíka (carbon leakage). Znamená nárast emisií oxidu uhličitého v krajine v dôsledku uplatnenia politiky zameranej na zníženie emisií oxidu uhličitého v inej krajine. V dôsledku výhody v krajine získanej nárastom produkčných nákladov v inej krajine, ktorá prijala limit na množstvo celkových emisií, dochádza k presunu výroby do krajín s nižšími environmentálnymi štandardami.

Výsledkom je, že opatrenia v krajinách so striktnou environmentálnou politikou čiastočne nepovedú ku globálnemu zníženiu emisií, len k ich priestorovému premiestneniu. Viď posledný vývoj vo Východoslovenských železiarniach. Jedným zo zrejmých dôvodov odchodu Američanov je aj to, že po sprísňovaní Európskej legislatívy a zvyšovaní nákladov na emisné povolenia pre nich firma nie je až tak lukratívna ako napríklad pre investorov z Ukrajiny, alebo Ruska. Tí môžu časť výroby (napríklad polotovarov a s nimi spojených emisií CO2) presunúť mimo Európskej únie.

Globálne sa príkladom takéhoto vývoja stáva Juhoafrická republika. JAR vytvára ekonomické zóny, do ktorých láka zahraničných investorov na lacnú energiu z uhlia a mäkké limity na emisie oxidu uhličitého. Zároveň na medzinárodnej scéne podporuje diferencovaný prístup rozdielnej zodpovednosti. Svetová banka kontrolovaná rozvinutými priemyselnými krajinami a investori z USA a Európy podporujú rozvoj ťažkého priemyslu a stavbu uhoľných elektrárni na juhu krajiny, pričom zároveň tvrdia, že klimatická zmena je ich hlavná politická priorita.

Tá istá Svetová banka, ktorá pred nedávnom vydala varovnú správu o dopadoch klimatickej zmeny, v roku 2010 pripravila pre JAR plán podpory štátom vlastnenej energetickej spoločnosti ESKOM vo výške 3,7 bilióna USD. Suma mala dotovať výstavbu jednej z najznečisťujúcejších elektrárni na svete.

Takéto signály potvrdzujú, že napriek rétorike zmeny sa postupuje podľa zavedených scenárov ekonomického rozvoja založených na masívnej podpore výroby a spotreby. Kto z toho v konečnom dôsledku ťaží sú hlavne nadnárodné korporácie, ktoré presúvajú výrobu ako cirkus zo štácie na štáciu.

Je teda snaha o riešenie problému klimatickej zmeny ukážkou globálneho zlyhania a nikam nevedie? Áno aj nie. K nejakému pokračovaniu Kjótskeho protokolu zrejme dôjde. Buď v Dohe, alebo na 19., 20., prípadne 25. stretnutí signatárov. Pôjde o najnižší možný prienik rôznorodých záujmov a bol by zázrak, keby viedol k niečomu viac ako zmierneniu trendov. V globálnom kontexte nám klimatická zmena ukazuje, že cesta k akýmkoľvek silnejším dohodám o zachovaní životného prostredia bude nesmierne namáhavý a komplikovaný proces, ktorý musí byť riešený v kontexte sociálnych a ekonomických problémov. Otázne je, či na ne máme dosť času.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

    Diskuse (0 příspěvků)