Blížia sa voľby v Grécku a intenzita produkcie rôznych scenárov sa stupňuje. Aká vláda sa sformuje, vyhlási Grécko oficiálne platobnú neschopnosť, rozhodne sa pre odchod z eurozóny, alebo bude k nemu dotlačené? Čo budú jednotlivé varianty vývoja znamenať pre zvyšok eurozóny a EÚ? Aktéri, ktorí sa k pravdepodobnosti resp. želateľnosti jednotlivých scenárov vyjadrujú, majú svoje preferencie a tie sa často zakladajú na normatívnych predpokladoch.

Jedným z najrozšírenejších je predstava, že Grécko len berie pôžičky a navyše neplní ich podmienky. Krajina vraj neplní ozdravný program, jej rozpočet predstavuje bezodnú dieru a, vo všeobecnosti, nemá zmysel naďalej financovať krajinu, ktorá sa aj tak nedá zachrániť. Riešenie, ktoré sa ponúka ako na podnose, je odchod Grécka z menovej únie.

Mimochodom, na tému mnohých predsudkov voči krajinám južnej Európy odporúčame pozrieť si tento príspevok.

Ekonomika Grécka bola pred krízou schopná rastu nad svoj potenciál z dôvodu tzv. negatívnych úrokových sadzieb (nominálne úrokové sadzby boli nižšie ako inflácia). Tie viedli hlavne zo strany gréckej vlády k vysokému dopytu po lacnom kapitále — mnohé banky z krajín eurozóny nakupovali grécke vládne dlhopisy, pretože tie mali pomerne vysoký rating.

Po príchode finančnej krízy v roku 2008 začali aktéri na kapitálovom trhu reálnejšie vyhodnocovať riziko gréckych dlhopisov. Keďže grécka ekonomika rástla pred krízou nad svoj potenciál a štruktúru rastu ťahali neúmerné výdavky vlády, Grécko rýchlo stratilo dôveru finančných inštitúcii a bolo nútené požiadať o externú finančnú pomoc v podobe bilaterálnych pôžičiek — najprv bez účasti Slovenska z tzv. Greek Loan Facility (GLF) a druhý krát z EFSF.

Otázkou od začiatku tejto zahraničnej pomoci je, či bolo realistické očakávať, že Grécko bude vlastnými silami schopné urobiť také kroky, ktoré by zreálnili výdavky verejnej správy, prinavrátiť Grécku konkurencieschopnosť v rámci EÚ a stabilizovať rozpadajúci sa finančný systém. Podľa všetkého asi nebolo. Každopádne je treba konštatovať, že Grécko od roku 2009 urobilo vo verejnej správe obrovské zmeny a škrty, ktoré by z pohľadu rýchlosti a hĺbky ťažko našli historickú paralelu.

Grécko znížilo svoj štrukturálny deficit, čiže deficit očistený o vplyv hospodárskeho cyklu, zo 14,7 % HDP v roku 2009 na predpokladaných 2,6 % HDP za rok 2012. Na porovnanie Slovensko bude mať štrukturálny deficit v roku 2012 niekde na úrovni 4,4 % HDP. Podobne to je to aj v prípade primárneho deficitu, čiže deficitu bez zarátania úrokových platieb. Tu Európska komisia predpokladá grécky deficit na úrovni 1 % HDP v roku 2012. Ak v roku 2013 dôjde k prijatiu dodatočných fiškálnych opatrení, budú grécke verejné financie (stále bez zarátania úrokových platieb) dokonca v prebytku vo výške 1,8 % HDP.

A tu sa dostávame k druhému často opakovanému nedorozumeniu — totiž, že aktuálna pomoc Grécku slúži na prevádzku nákladného štátneho aparátu prípadne sociálneho štátu, resp. na splácanie úverov zahraničným bankám. Financie z tzv. druhého gréckeho programu však idú hlavne na refinancovanie (59,9 mld. eur na splácanie istiny dlhov, obr. 1), na splácanie úrokov (32,3 mld. eur, obr. 2) a rekapitalizáciu domácich bánk (48,8 mld. eur), ktoré stratili svoj kapitál kvôli odpisom v rámci zapojenia súkromného sektora (PSI). Práve po spustení PSI došlo k reštrukturalizácii gréckeho dlhu (istiny aj úrokov) držaného súkromnými investormi, čím sa zvýšil podiel ECB a samotných členských štátov eurozóny. Grécko v roku 2012 zaplatí 5,3 % HDP len na úrokoch a z toho bude cca. 80 % vyplatených verejnému sektoru (ECB a MMF, GLF a EFSF).

Záverom — je na mieste sa pýtať, aký osoh by sme mali z odchodu Grécka z eurozóny. Táto krajina bola schopná drastickým spôsobom utiahnuť opasok a čoskoro bude schopná vyzbierať dostatok vlastných prostriedkov na chod štátu (dosiahne primárny prebytok rozpočtu). Vypovedanie dlhových záväzkov by sa dotklo všetkých veriteľov, vrátane Slovenska.

Autori sú poradcovia na Ministerstve financií SR. Prezentované stanovisko nie je oficiálne stanovisko MF SR.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.