Osud humanitných odborov v rámci série návrhov na reformu terciárneho vzdelávania je skutočne neistý. Ideový podklad, ktorý sa skrýva za formuláciami napríklad kontroverzného věcného záměru zákona o vysokých školách, alebo návrhu racionalizácie financovania VŠ od Daniela Münicha z vládneho NERVu, vzbudzuje obavu, či do predstavy univerzity ako továrne na kvalifikovanú pracovnú silu zapadá výučba „nepraktických“ a „nekonkurencieschopných“ disciplín. Zdá sa, že vo verejnosti panuje presvedčenie o oprávnenosti tejto predstavy. Spoločnosť, ktorá sa však k takejto myšlienke zaväzuje, sa vystavuje istému riziku.

Pri pohľade na predstavy českej vlády o reforme vysokoškolského vzdelávania človeka prepadá obava, že realizácia navrhovaných zmien môže viesť k znehodnoteniu veľkej škály humanitných odborov, ktoré sú na vysokých školách realizované. Univerzita bude podľa týchto návrhov v podstate fungovať ako továreň na kvalifikované pracovné sily a jej prioritou bude musieť byť uspokojovanie aktuálnej spoločenskej objednávky. Táto objednávka je pritom vo veľkej miere chápaná ako požiadavka zamestnávateľov po špecifických odborníkoch. A priznajme si — konkurz na miesto podnikového filozofa asi žiaden zamestnávateľ vypisovať nebude. Vysoká škola tak bude motivovaná tieto odbory odsúvať do ústrania alebo úplne rušiť, pretože absolventi týchto odborov pre ňu nebudú produktom, ktorý by si súkromný zamestnávateľ chcel zabezpečiť. V mene efektivity hospodárenia tak bude výrobnú linku pre produkciu tohto tovaru, v súčasnosti väčšinou nazývanú „filozofická fakulta“, výhodné zatvoriť.

Je však táto úvaha problematická? Ak vyzerá spoločenská objednávka skutočne tak, že potrebuje mladú generáciu vzdelávať v „konkurencieschopných“ odboroch, ako sú technické odbory alebo prírodné vedy, zrejme nám ponúka vyčerpávajúci zoznam toho, čo od univerzít očakáva a univerzity by sa tomu nemali brániť.

Čo je vlastne konkurencieschopný odbor?

Čo je vlastne tá mýtická konkurencieschopnosť, ktorá je vynášaná na piedestál hodnôt? Odbory sú konkurencieschopné, keď produkujú konkurencieschopné pracovné sily, teda jednotlivcov ktorí stoja zamestnávateľa menej peňazí alebo disponujú schopnosťami, ktoré dokážu vytvoriť väčší zisk. Z toho vyplýva, že konkurencieschopnosť sa dá kvantifikovať. Dôležité je, že takýto jednotlivec sa stal synonymom pre spoločensky užitočného jednotlivca. Takýto jednotlivec je totiž dostatočne schopný na to, aby svojou prácou prispieval k hospodárskemu rastu a podieľal sa na vytváraní spoločenského blaha.

Idea konkurencieschopnosti je vlastne návrh na hodnotenie oprávnenosti ľudskej aktivity. Je potrebné zdôrazniť nepopierateľný fakt, že univerzity majú slúžiť k blahu a rozvoju spoločnosti. Je však zároveň veľmi pochybné tvrdiť, že blaho a rozvoj spoločnosti sú vyčerpané bohatstvom a hospodárskou prosperitou. Pokiaľ nejaká spoločnosť chce sledovať cestu maximalizácie ekonomických hodnôt na úkor iných, z dlhodobej perspektívy si môže nepekne ublížiť. Jedná sa totiž o zarážajúci prípad redukcie hodnôt. Hodnoty predstavujú základné ľudské požiadavky voči spoločnosti, v ktorej jednotlivec žije (chceme predsa žiť v slobodnom, spravodlivom či ohľaduplnom prostredí). A určite nie je nesprávne tvrdiť, že človek vyžaduje viac, než konkurencieschopnosť a hospodársky rast.

Akademické hodnoty

Zdá sa, že v spoločnosti existuje viacero hodnôt, ktorým chceme učiniť zadosť. Bojujeme za slobodu či spravodlivosť a k odôvodneniu tohto boja nepotrebujeme nič viac. Tie sú totiž práve to, čo naše konanie motivuje. Medzi nimi možno nájsť aj skupinu akademických hodnôt. Problém je v tom, že na legitímnosti týchto hodnôt neexistuje celospoločenský konsenzus. Nie je to však zarážajúce — všimnime si len situáciu debaty o hodnote ochrany životného prostredia. To, že isté hodnoty sú časťou populácie ignorované, by nás nemalo vôbec prekvapovať. Rovnako, ako niektorí ľudia nedokážu oceniť istý druh hudby, pretože sú hudobne hluchí, ani každý človek „nepočuje“ na všetky druhy hodnôt.

Súčasná spoločnosť si však až príliš navykla na redukcionistické vnímanie hodnôt. Hoci nepopierateľne existuje rada hodnôt, ktoré pre ľudí môžu byť motiváciou alebo dokonca konečným cieľom ich životnej aktivity, absolutizácia trhových princípov, ktorá za týmto redukcionizmom stojí, núti ľudí mnohé z týchto hodnôt zanedbávať. Preto má nemalá časť spoločnosti problém adekvátne odpovedať na agitáciu za zachovanie akademickej slobody, zahŕňajúcej slobodu bádania či vyjadrovania sa. Rovnako „nepočuje“ na apel po zachovaní disciplín, ktoré vytvárajú teoretické podhubie a ponúkajú metodologický nadhľad na iné vedné disciplíny. Výsledkom môže byť situácia podobná tej na University of Glasgow, kde sa manažment univerzity rozhodol z údajných rozpočtových dôvodov zrušiť značnú časť uznávaného Centra pre výskum európskych jazykov a kultúr.

Musíme si teraz uvedomiť, že jednou zo základných hodnôt, ku ktorým sa akademická obec zaväzuje, je sloboda v bádaní, vyučovaní a vyjadrovaní myšlienok. To predpokladá, že univerzita môže poskytovať prístrešie aj odborom, ktoré nemusia byť po vôli časti spoločnosti. Je to právo týchto odborov a povinnosť univerzity. Humanitné odbory majú právo byť vyučované, pretože ako teoretické disciplíny vytvárajú intelektuálne zázemie. Čo sa ním myslí?

Paralela s umením

Pomôžem si paralelou s diskusiou o roli umenia v spoločnosti, v tomto prípade rolou nezávislého umenia. V súvislosti s obhajobou jeho dôležitosti sa často používa pojem „podhubie“. Nezávislá scéna figuruje v štruktúre spoločnosti ako oblasť, v ktorej sa vytvára prvotný umelecký kvas, kde človek získava možnosť slobodne tvoriť a umelecky rásť. To ho napokon môže doviesť až k tomu, že svoj talent rozvinie natoľko, že sa z neho stane spoločensky dôležitý umelec.

Podobne si myslím, že humanitné odbory vytvárajú intelektuálne podhubie. Kultivácia tohto podhubia je pre spoločnosť nevyhnutná, pretože z kontaktu s týmto podhubím napokon povstávajú osobnosti, ktoré sú spoločensky prínosné a cenené. Nemusia to byť len angažovaní sociálni myslitelia, čo je vec, ktorá napadne človeku zrejme ako prvá, ale aj poprední bádatelia vo všetkých oblastiach a stupňoch výskumu. A vôbec, z tohto podhubia čerpá človek vždy, keď má vôľu k hlbšiemu premysleniu a k reflexii svojich aktivít. Snáď dokonca aj politik má povinnosť nahliadnuť do filozofie, aby získal istú mieru nadhľadu, rovnako ako aj poznatky o teoretickom pozadí jeho práce. Je smutné, že toto pozadie je zrejme vo väčšine prípadov absolútne ignorované. Koľko by sa zmenilo, keby si politik uvedomil, že kedysi bola etika chápaná ako súčasť politickej náuky — aktivita v službách spoločenského blaha bola zásadnou témou etiky samotnej, v istom slova zmysle dokonca jej vrcholom.

Kritérium spoločenského dopadu

Vnímanie spoločenskej potreby humanitných odborov sa dá konečne posilniť alternatívnym kritériom hodnotenia prínosu ľudských aktivít. Je to kritérium spoločenského dopadu. To vytvára viacero faktorov, pričom konkurencieschopnosť je len jedna z nich. A nemusí hrať zásadnú rolu. Ďalším faktorom je faktor reprezentačný: spoločnosť je reprezentovaná vynikajúcimi osobnosťami na medzinárodnej úrovni. Spoločnosti sa tak dáva vonkajšia tvár, ktorá je prezentovaná pred svetom. Rovnako je tu faktor angažovanosti — pomáha dané odvetvie vytvárať občiansky uvedomelú spoločnosť? S tým sa spája kultivačný faktor — dáva daná aktivita podklad pre rozvoj intelektuálnych schopností členov spoločnosti? Dokáže kultivovať ich morálku a spôsob videnia sveta?

Poznanie predsa otvára možnosť k rozvoju komplexného myslenia, založeného na schopnosti vnímať viacvrstvovosť reality, široké pole vzťahov, vlastností a indivíduí, ktoré sa vo svete nachádzajú. To dáva následne možnosť formovať svoje morálne postoje smerom k väčšej otvorenosti a uvedomeniu si miery svojich občianskych povinností. Poznanie dokonca kultivuje morálku v tom, že napomáha uvedomeniu si osobných povinností voči význačným indivíduám v ľudskom živote, ako sú rodinní príslušníci alebo blízki priatelia.

Tento zoznam faktorov nie je úplný, je to len návrh definície inak vágneho pojmu. Ponúka však komplexnú alternatívu k redukcionistickému vnímaniu užitočnosti v kategóriách trhových princípov. V prvom rade obsahuje nekvantifikovateľné faktory, čím je znemožnené, aby takáto redukcia vôbec bola možná. V tomto rámci sa zrazu zdá, že humanitný odbor má plné právo byť pestovaný na akademickej pôde, pretože nepochybne spĺňa kritériá pre aktivitu so spoločenským dopadom — i keď nie je veľmi konkurencieschopný, kultivuje, reprezentuje a angažuje sa.

Postoj k humanitným odborom ako zrkadlo spoločnosti

Je možné namietať, že prirovnaním humanitných štúdií k umeniu sa nezabezpečuje ich legitimizácia. Umenie totiž tiež môže byť nepodstatnou a nadbytočnou aktivitou v rámci spoločnosti. Ignorovanie spoločenskej role umenia je však hanbou každej spoločnosti, ktorá tak činí. Samú seba tak prezentuje ako obmedzenú a zaslepenú voči rôznorodosti sveta, v ktorom existuje. Ukázalo sa predsa, že pod správnym uhlom pohľadu má humanitný odbor alebo umenie nezanedbateľný spoločenský dopad.

Politická reprezentácia je, bohužiaľ, v nemalej miere obrazom spoločnosti. Tá má víziu trhu, ktorú sa snaží aplikovať pri riešení problémov rôznorodej škály spoločenských inštitúcií. Univerzita má zase ideu vzdelanosti s dlhodobou tradíciou. Pre realizáciu tejto idey je nevyhnuté zachovať akademické slobody, ktoré však návrhy hlásiace sa k premene vzdelávacieho procesu po vzore princípov voľného trhu, zásadne obmedzujú. V rámci tohto obmedzenia akademických slobôd isté odbory strácajú plné právo na svoju existenciu. Pokiaľ však tieto odbory majú reálny spoločenský dopad, je na mieste pomýšľať na ich škrtanie? Nemala by sa skôr opustiť snaha redukovať hodnoty tam, kde je to škodlivé?