Univerzita nekonkurencieschopných odborov

Lukáš Likavčan

Formulace věcného záměru zákona o vysokých školách a návrhu racionalizacie financování VŠ od Daniela Münicha vzbuzují obavu, zda do představy univerzity jako továrny na kvalifikovanou pracovní sílu zapadá výuka nekonkurenceschopných disciplín.

Osud humanitných odborov v rámci série návrhov na reformu terciárneho vzdelávania je skutočne neistý. Ideový podklad, ktorý sa skrýva za formuláciami napríklad kontroverzného věcného záměru zákona o vysokých školách, alebo návrhu racionalizácie financovania VŠ od Daniela Münicha z vládneho NERVu, vzbudzuje obavu, či do predstavy univerzity ako továrne na kvalifikovanú pracovnú silu zapadá výučba „nepraktických“ a „nekonkurencieschopných“ disciplín. Zdá sa, že vo verejnosti panuje presvedčenie o oprávnenosti tejto predstavy. Spoločnosť, ktorá sa však k takejto myšlienke zaväzuje, sa vystavuje istému riziku.

Pri pohľade na predstavy českej vlády o reforme vysokoškolského vzdelávania človeka prepadá obava, že realizácia navrhovaných zmien môže viesť k znehodnoteniu veľkej škály humanitných odborov, ktoré sú na vysokých školách realizované. Univerzita bude podľa týchto návrhov v podstate fungovať ako továreň na kvalifikované pracovné sily a jej prioritou bude musieť byť uspokojovanie aktuálnej spoločenskej objednávky. Táto objednávka je pritom vo veľkej miere chápaná ako požiadavka zamestnávateľov po špecifických odborníkoch. A priznajme si — konkurz na miesto podnikového filozofa asi žiaden zamestnávateľ vypisovať nebude. Vysoká škola tak bude motivovaná tieto odbory odsúvať do ústrania alebo úplne rušiť, pretože absolventi týchto odborov pre ňu nebudú produktom, ktorý by si súkromný zamestnávateľ chcel zabezpečiť. V mene efektivity hospodárenia tak bude výrobnú linku pre produkciu tohto tovaru, v súčasnosti väčšinou nazývanú „filozofická fakulta“, výhodné zatvoriť.

Je však táto úvaha problematická? Ak vyzerá spoločenská objednávka skutočne tak, že potrebuje mladú generáciu vzdelávať v „konkurencieschopných“ odboroch, ako sú technické odbory alebo prírodné vedy, zrejme nám ponúka vyčerpávajúci zoznam toho, čo od univerzít očakáva a univerzity by sa tomu nemali brániť.

Čo je vlastne konkurencieschopný odbor?

Čo je vlastne tá mýtická konkurencieschopnosť, ktorá je vynášaná na piedestál hodnôt? Odbory sú konkurencieschopné, keď produkujú konkurencieschopné pracovné sily, teda jednotlivcov ktorí stoja zamestnávateľa menej peňazí alebo disponujú schopnosťami, ktoré dokážu vytvoriť väčší zisk. Z toho vyplýva, že konkurencieschopnosť sa dá kvantifikovať. Dôležité je, že takýto jednotlivec sa stal synonymom pre spoločensky užitočného jednotlivca. Takýto jednotlivec je totiž dostatočne schopný na to, aby svojou prácou prispieval k hospodárskemu rastu a podieľal sa na vytváraní spoločenského blaha.

×
Diskuse
May 26, 2012 v 23.59
Co je nutno obhajovat a proč?
(V dalším vycházím částečně z myšlenek německého profesora Ekkeharta Krippendorffa.)

V minulosti se na rozdíl od dneška nemusela obhajovat universita, ale naopak na půdě university se často musela obhajovat společnost a politika.

(Příkladem toho, že někdy universita na celé čáře selhává, bylo např. válečné nadšení profesorů a studentů v první světové válce. Nejčerstvějším odstrašujícím příkladem selhání vzdělance jsou např. názory senátora MUDr. Zdeňka Schwarze: http://www.parlamentnilisty.cz/parlament/senat/Pokud-me-nekdo-vykrada-mam-pravo-ho-zastrelit-rika-senator-233628)

University jsou neodmyslitelné od evropských dějin. Jejich vznik (původně pod označením universitas magistrorum et scholarium, ale také studia generalia – na to narážela už ve 40. letech Jiřina Popelová, když upozorňovala, že universitas se mění v particularitas) na samém začátku novověku souvisí se znovuobjevením politické svobody. Svoboda učení patřila k základním principům (byť se učitelé a žáci pochopitelně nejprve pohybovali v rámci katolické teologie).
Dalším důležitým a typickým elementem byla internacionalita, pohyb přes zemské hranice.

University tedy byly od samého svého založení místem, kde myšlení není určováno ZVENČÍ a není vázáno žádným dílčím ÚČELEM.

To byly ony „akademické hodnoty“ (sloboda v bádaní, vyučovaní a vyjadrovaní myšlienok), o nichž autor hovoří.

Z toho ovšem jasně vyplývá, že je protismyslné chtít jejich legitimitu odvozovat od jakéhosi „společenského konsensu“ -- naopak společenský konsensus v moderní společnosti musí být na nich založen. Tedy pokud ovšem společenským konsensem rozumíme spoluodpovědnost za společnost (v článku se to jmenuje „blaho a rozvoj spoločnosti“) a nikoli, jak je dnes neblahým zvykem jakýsi statistický průřez sumy libovolných mínění dotazovaných jedinců.

V té souvislosti bych jenom ještě rád zdůraznil, že problematická není jen idea konkurenceschopnosti, ale už sama idea „společenské objednávky“.

To, že se s touto „objednávkou“ (nezřídka synonymum pro diktát kapitálu) musí kriticky vyrovnávat NEJEN humanitní ale naprosto stejnou měrou i přírodovědné a technické obory, je – vzpomeňme jen problémy ekologie nebo militarismu ! – snad nad slunce jasné.
May 29, 2012 v 11.50
malé ohlédnutí do minulosti
Myšlenku sebeurčení universit a soběstačnosti vzdělání (Selbstgenugsamkeit der Bildung) formuluje Nietzsche ve svých ranných basilejských přednáškách (1872) „Ueber die Zukunft unserer Bildungsanstalten“ (lze číst zde: http://www.nietzschesource.org/texts/eKGWB/BA).

Jeho argumentace má ovšem akcent jednoznačně politicky konservativní a elitářský (tj. proti moderně, demokracii, revoluci, socialismu).
Inspirativní je jeho formulace, že vzdělání by nemělo být ve služebném vztahu ke státu („sich dienend einer anderen Lebensform, nämlich der des Staates unterzuordnen“).
May 29, 2012 v 17.39
a ještě o konkurenceschopnosti -- dovolit jen tolik kultury kolik je v zájmu zisku
jak to filosof líčil před 140 lety (stejná přednáška; omlouvám se, ale nemám náladu to celé překládat) - přesně to, co dnes hlásají skoro všichni politici jako jedině správnou cestu:

"Ich glaube bemerkt zu haben, von welcher Seite aus der Ruf nach möglichster Erweiterung und Ausbreitung der Bildung am deutlichsten erschallt. Diese Erweiterung gehört unter die beliebten nationalökonomischen Dogmen der Gegenwart. Möglichst viel Erkenntniß und Bildung — daher möglichst viel Produktion und Bedürfniß — daher möglichst viel Glück: — so lautet etwa die Formel. Hier haben wir den Nutzen als Ziel und Zweck der Bildung, noch genauer den Erwerb, den möglichst großen Geldgewinn. Die Bildung würde ungefähr von dieser Richtung aus definirt werden als die Einsicht, mit der man sich „auf der Höhe seiner Zeit“ hält, mit der man alle Wege kennt, auf denen am leichtesten Geld gemacht wird, mit der man alle Mittel beherrscht, durch die der Verkehr zwischen Menschen und Völkern geht. Die eigentliche Bildungsaufgabe wäre demnach möglichst „courante“ Menschen zu bilden, in der Art dessen, was man an einer Münze „courant“[1] nennt. Je mehr es solche courante Menschen gäbe, um so glücklicher sei ein Volk: und gerade das müsse die Absicht der modernen Bildungsinstitute sein, Jeden so weit zu fördern als es in seiner Natur liegt, „courant“ zu werden, Jeden derartig auszubilden, daß er von seinem Maß von Erkenntniß und Wissen das größtmögliche Maß von Glück und Gewinn hat. Ein Jeder müsse sich selbst genau taxiren können, er müsse wissen, wie viel er vom Leben zu fordern habe. Der „Bund von Intelligenz und Besitz“, den man nach diesen Anschauungen behauptet, gilt geradezu als eine sittliche Anforderung. Jede Bildung ist hier verhaßt, die einsam macht, die über Geld und Erwerb hinaus Ziele steckt, die viel Zeit verbraucht: man pflegt wohl solche andere Bildungstendenzen als „höheren Egoismus“ als „unsittlichen Bildungsepikureismus“ abzuthun. Nach der hier geltenden Sittlichkeit wird freilich etwas Umgekehrtes verlangt, nämlich eine rasche Bildung, um schnell ein geldverdienendes Wesen werden zu können und doch eine so gründliche Bildung, um ein sehr viel Geld verdienendes Wesen werden zu können. Dem Menschen wird nur so viel Kultur gestattet als im Interesse des Erwerbs ist, aber so viel wird auch von ihm gefordert. Kurz: die Menschheit hat einen nothwendigen Anspruch auf Erdenglück."