Keď prepukla kauza Gorila, mnohí boli skeptickí a cynicky tvrdili, že čas aj túto ranu na duši spoločnosti zahojí. Že problém po čase odznie, zapadne prachom a všetko pôjde po starom. Možno to tak nakoniec aj dopadne, ale práve teraz to tak nevyzerá. Zdá sa, že ľuďom došla trpezlivosť a kauza podnecuje nebývalú vlnu občianskej aktivity. A to je dobre.

Ešte lepšie ale bude, keď znovuzrodenej občianskej spoločnosti dá Gorila do vienka niekoľko trvácnejších ponaučení. Jedným, doposiaľ iba čiastočne artikulovaným, je lekcia o apriórnej prospešnosti súkromného podnikania pre celú spoločnosť a o privatizácii ako ceste k efektívnosti.

V súvislosti s kauzou Michal Havran skonštatoval, že bájnou neviditeľnou rukou trhu je podľa všetkého nakoniec štát. Prosperujúce veľké súkromné firmy by nemali mať problém uplatniť sa v trhovej súťaži. Podľa klasickej teórie by férovým a legitímnym sledovaním vlastných záujmov, maximalizáciou svojich výnosov, mali prispievať k maximalizácii výnosov spoločnosti ako celku.

Lenže dediči odkazu Adama Smitha akosi neberú do úvahy, že vlastné záujmy sa dajú presadzovať aj mimo zákon, že súťaž môže byť neférová a že prosperovať môžu firmy vďaka nekalým kontaktom na politiku a štát, a na úkor zvyšku spoločnosti. V kauze Gorila sa podľa všetkého práve toto stalo. A teda možno v tomto prípade skonštatovať, že neúradovala „dobrá“ smithovská neviditeľná ruka trhu, ale „zlá“ laba Gorily.

Zástancovia klasického liberálneho kapitalizmu budú namietať. Súčasťou teórie je totiž podľa nich predpoklad, že trhová súťaž sa odohráva v medziach zákona a že úlohou štátu je vytvárať férové podmienky a trestať previnilcov. Nielen vo svetle aktuálnej kauzy je ale jasné, že to je predpoklad na výsosť teoretický. A v teoretickej rovine si rovnako možno vybájiť štát, ktorý bude absolútne efektívne spravovať veci verejné a ktorému skutočné alebo domnelé benefity súkromného sektora nebudú chýbať.

A práve tu je pes zakopaný. Často sme boli svedkami argumentácie, ktorá upozorňovala na praktické príklady zlyhania štátu a do protikladu k nim stavala teoretické plusy súkromného sektora (vlastníctva, podnikania a pod.). Ešte niekoľko desaťročí dozadu bolo veľmi ľahké upozorňovať na úplatnosť a nekompetentnosť predstaviteľov rozvojových štátov a propagovať ideály súkromného vlastníctva a privatizácie. Aj o pár rokov neskôr, v transformujúcej sa postkomunistickej Európe, sa „súkromná“ efektivita a motivácia výborne vynímala oproti dedičstvu skostnateného „štátneho“ molochu.

Praktické trampoty s privatizáciou a teoretická kontra od osobností tzv. postwashingtonského konsenzu však ukázali, že z empirického hľadiska môže byť „súkromné“ rovnako problematické ako „štátne“.