Keď prepukla kauza Gorila, mnohí boli skeptickí a cynicky tvrdili, že čas aj túto ranu na duši spoločnosti zahojí. Že problém po čase odznie, zapadne prachom a všetko pôjde po starom. Možno to tak nakoniec aj dopadne, ale práve teraz to tak nevyzerá. Zdá sa, že ľuďom došla trpezlivosť a kauza podnecuje nebývalú vlnu občianskej aktivity. A to je dobre.

Ešte lepšie ale bude, keď znovuzrodenej občianskej spoločnosti dá Gorila do vienka niekoľko trvácnejších ponaučení. Jedným, doposiaľ iba čiastočne artikulovaným, je lekcia o apriórnej prospešnosti súkromného podnikania pre celú spoločnosť a o privatizácii ako ceste k efektívnosti.

V súvislosti s kauzou Michal Havran skonštatoval, že bájnou neviditeľnou rukou trhu je podľa všetkého nakoniec štát. Prosperujúce veľké súkromné firmy by nemali mať problém uplatniť sa v trhovej súťaži. Podľa klasickej teórie by férovým a legitímnym sledovaním vlastných záujmov, maximalizáciou svojich výnosov, mali prispievať k maximalizácii výnosov spoločnosti ako celku.

Lenže dediči odkazu Adama Smitha akosi neberú do úvahy, že vlastné záujmy sa dajú presadzovať aj mimo zákon, že súťaž môže byť neférová a že prosperovať môžu firmy vďaka nekalým kontaktom na politiku a štát, a na úkor zvyšku spoločnosti. V kauze Gorila sa podľa všetkého práve toto stalo. A teda možno v tomto prípade skonštatovať, že neúradovala „dobrá“ smithovská neviditeľná ruka trhu, ale „zlá“ laba Gorily.

Zástancovia klasického liberálneho kapitalizmu budú namietať. Súčasťou teórie je totiž podľa nich predpoklad, že trhová súťaž sa odohráva v medziach zákona a že úlohou štátu je vytvárať férové podmienky a trestať previnilcov. Nielen vo svetle aktuálnej kauzy je ale jasné, že to je predpoklad na výsosť teoretický. A v teoretickej rovine si rovnako možno vybájiť štát, ktorý bude absolútne efektívne spravovať veci verejné a ktorému skutočné alebo domnelé benefity súkromného sektora nebudú chýbať.

A práve tu je pes zakopaný. Často sme boli svedkami argumentácie, ktorá upozorňovala na praktické príklady zlyhania štátu a do protikladu k nim stavala teoretické plusy súkromného sektora (vlastníctva, podnikania a pod.). Ešte niekoľko desaťročí dozadu bolo veľmi ľahké upozorňovať na úplatnosť a nekompetentnosť predstaviteľov rozvojových štátov a propagovať ideály súkromného vlastníctva a privatizácie. Aj o pár rokov neskôr, v transformujúcej sa postkomunistickej Európe, sa „súkromná“ efektivita a motivácia výborne vynímala oproti dedičstvu skostnateného „štátneho“ molochu.

Praktické trampoty s privatizáciou a teoretická kontra od osobností tzv. postwashingtonského konsenzu však ukázali, že z empirického hľadiska môže byť „súkromné“ rovnako problematické ako „štátne“.

Ak teda chceme, aby aj súťaž na trhu konceptov bola férová, porovnávajme rovné s rovným. Môžeme začať jablkami — v teórii môže fungovať v podstate hocičo. Ak porovnávame hrušky, tak v praxi nájdeme čestných súkromných podnikateľov i poctivých a efektívnych štátnych zamestnancov. Rovnako nie je problém nájsť zlyhania štátu, ale aj súkromného sektora či privatizácie.

Možno donekonečna porovnávať, čo a kde zlyháva častejšie. Fanatickí zástancovia súkromného môžu do nemoty mantrovať, že privatizácia je v princípe fajn a že ak na nej niečo zlyháva, tak je to zase len ten štát, ktorý nie je schopný účinne nastaviť pravidlá. V tomto povzdychu je kúsok pravdy — čisté abstraktné súkromné vlastníctvo neexistuje a jeho realizácia i ochrana sa môže diať iba v rámci verejných pravidiel.

Dichotómia súkromné-štátne tak nemusí byť vždy najkonštruktívnejšia. Ako v praxi až príliš často vidno, tie isté elity ťahajú za rovnaký koniec povrazu a je jedno, či majú štátne alebo súkromné tričko. Otázku ale možno postaviť inak. Ako občania čo najlepšie zabezpečia, aby sa napĺňal (ich) verejný záujem a ako efektívne dohliadať na to, aby k nemu prispieval štát i súkromný sektor? Keď sa Gorile podarí sformulovať túto otázku a nebodaj aj odpoveď, môžeme tomuto zvieraťu postaviť na čestnom mieste pamätnú sochu.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.