Uhorské tančeky
Michal HavranPohled šéfredaktora našeho bratislavského partnerského média na maďarské dění: „Pohreb posledného cisára, ktorý premietajú vo viedenskom Leopoldsmuseum, je síce čiernobiely, no zďaleka nie tak temný ako úsmevy stredoeurópskych politikov.“
Maďarsko už nie je republikou. Znamená to, že všetky snahy osvietených Maďarov prekonať historickú traumu z Trianonu sa skončili presne tam, kde sa začali. V dejinách, ktoré sú dnes jediným spoľahlivým maďarským spojencom.
Odmietnutie republiky v strednej Európe nemusí znamenať túžbu po obnove c. a k. monarchie. Aj keď pri stave českej, slovenskej a maďarskej spoločnosti sa táto nostalgia zdá zmysluplnejšia ako pokus urobiť z európskej periférie moderné, fungujúce spoločenstvá. Pohreb posledného cisára, ktorý premietajú vo viedenskom Leopoldsmuseum, je síce čiernobiely, no zďaleka nie tak temný ako úsmevy stredoeurópskych politikov.
Maďarsko nie je republikou a zodpovednosť za túto porážku nesieme všetci. Dovolili sme Maďarom, aby sa vzdali viery v politický národ, ktorý verí v demokratické inštitúcie, v rovnosť šancí a férové prostredie pre sebarealizáciu.
Toto zlyhanie je maďarské v tom, že návratom k nejasnému pomenovaniu „Maďarsko,“ jasne vyzdvihuje etnický princíp nad všetky ostatné. Maďari už nemusia prisahať vernosť inštitúciám demokracie, akokoľvek skepticky to môže v tejto dobe vyznieť, ale histórii, ktorú si mýlia s budúcnosťou.
Tak ako panuje predstava, že maďarská prosperita a zlatý vek maďarského umenia, armády a vedy je dnes v oblastiach, ktoré Maďarsku nepatria, existuje aj zúfalé presvedčenie, že maďarský politický génius je príliš urodzený pre plebejské demokratické inštitúcie a musí sa naďalej rozvíjať v dejinách, mimo nás.
Tieto predstavy sú do veľkej miery výrazom frustrácie z domácej politiky, ktorá sa vo svojich cynických ťahoch v ničom nelíši od slovenskej a českej. No sú aj prejavom našej neschopnosti ukotviť stredoeurópsky región v srdci európskeho projektu.