Maďarsko už nie je republikou. Znamená to, že všetky snahy osvietených Maďarov prekonať historickú traumu z Trianonu sa skončili presne tam, kde sa začali. V dejinách, ktoré sú dnes jediným spoľahlivým maďarským spojencom.

Odmietnutie republiky v strednej Európe nemusí znamenať túžbu po obnove c. a k. monarchie. Aj keď pri stave českej, slovenskej a maďarskej spoločnosti sa táto nostalgia zdá zmysluplnejšia ako pokus urobiť z európskej periférie moderné, fungujúce spoločenstvá. Pohreb posledného cisára, ktorý premietajú vo viedenskom Leopoldsmuseum, je síce čiernobiely, no zďaleka nie tak temný ako úsmevy stredoeurópskych politikov.

Maďarsko nie je republikou a zodpovednosť za túto porážku nesieme všetci. Dovolili sme Maďarom, aby sa vzdali viery v politický národ, ktorý verí v demokratické inštitúcie, v rovnosť šancí a férové prostredie pre sebarealizáciu.

Toto zlyhanie je maďarské v tom, že návratom k nejasnému pomenovaniu „Maďarsko,“ jasne vyzdvihuje etnický princíp nad všetky ostatné. Maďari už nemusia prisahať vernosť inštitúciám demokracie, akokoľvek skepticky to môže v tejto dobe vyznieť, ale histórii, ktorú si mýlia s budúcnosťou.

Tak ako panuje predstava, že maďarská prosperita a zlatý vek maďarského umenia, armády a vedy je dnes v oblastiach, ktoré Maďarsku nepatria, existuje aj zúfalé presvedčenie, že maďarský politický génius je príliš urodzený pre plebejské demokratické inštitúcie a musí sa naďalej rozvíjať v dejinách, mimo nás.

Tieto predstavy sú do veľkej miery výrazom frustrácie z domácej politiky, ktorá sa vo svojich cynických ťahoch v ničom nelíši od slovenskej a českej. No sú aj prejavom našej neschopnosti ukotviť stredoeurópsky región v srdci európskeho projektu.

V 90. rokoch sme si dokonca vymysleli visegrádsku skupinu, ktorá mala zužitkovať solidaritu štyroch následníckych krajín z čias komunistického režimu. Namiesto toho, aby sme vybudovali spoločné politické inštitúcie, ktoré by riešili vzájomné nedorozumenia a pripravovali spoločné pozície pre naše európske ambície, nechali sme Visegrád skolabovať. A aby to bolo ešte patetickejšie, jeho smrť dokumentujeme Visegrádskym fondom.

Visegrád mohol byť naším príspevkom k obrode európskej demokracie, mali sme skúsenosť, odhodlanie a viac veľkorysosti vo vzájomnom pochopení. Mohol to byť náš freudovský diván, kde by sa Česi vyplakali zo svojho neohustistkého komplexu vo vzťahu k Nemcom, Maďari by oplakali svojich, žijúcich v iných štátoch, my by sme sa posťažovali na Prahu, Budapešť, Viedeň a Brusel, všetky tie metropoly s vysvietenými bulvármi, ktoré nám robia zle v prvej tmavej uličke. A Poliaci by sa možno vyliečili zo svojej dvojitej, klinicky overenej, paranoje z Nemcov a z Rusov. Visegrád mohol byť naším spoločným spovedným budoárom, ktorý mohol priniesť Európe novú liečbu.

No podcenili sme politickú psychoanalýzu. Zjednotenie kontinentu sme od začiatku považovali za takmer slobodomurárske sprisahanie a sklamanie z politiky sa prejavilo odmietaním politickej integrácie. Výsledkom je bezprecedentná kríza politiky v regióne, ktorá je niekoľkonásobné vážnejšia ako kríza ekonomická. Maďarský príklad ukazuje, že ekonomika môže poraziť politikov, no nakoniec ich všetkých pripraví o rozum túžba ukryť sa v pohrebnom rubáši histórie.

Text vyšel rovněž v jetotak.sk a v Pravde.