Už pred vyše desaťročím analyzoval rakúsky ekonóm a sociológ Egon Matzner zdroje hegemónie Spojených štátov. Z jej troch oporných pilierov — ideologicko-mediálne, monetárno-priemyselné a vojensko-technologické jadro — už žiaden nestojí úplne neporušený.

Súčasná veľká hospodárska kríza bude pravdepodobne symbolickým míľnikom v procese, v ktorom severoatlantický priestor stráca svoje ústredné hospodárske postavenie, ako aj ideologický a kultúrny vplyv. Vojny v Afganistane a Iraku zas ukázali, že hoci je vojensko-technologická oblasť poslednou, v ktorej má Washington jednoznačnú globálnu prevahu, schopnosť dosiahnuť ňou pozitívne (a dlhodobé) zmeny je obmedzená.

Pre kritikov americkej hegemónie alebo spôsobu, akým s ňou USA nakladali, to môže byť dobrá správa. Lenže pozor. Je ťažké ujsť pred jednou znepokojujúcou myšlienkou. Keď odchádza hegemón, berie zo sebou aj svet, ktorý stvoril. S jeho inštitúciami, pravidlami, ideológiou a predovšetkým so štruktúrou moci.

Nezvykli sme si náhodou príliš na naše teplé miestečko v americkom svete? Boli sme v závetrí, v relatívnom pohodlí, a najmä prinajmenšom posledných 20 rokov bezpečne na strane víťazov. Sme pripravení vstúpiť do nepokojných neznámych vôd globálnych zmien?

Konečná stanica, nová globálna rovnováha, je zatiaľ v nedohľadne. Posledných niekoľko takýchto zmien znamenalo, že na vrchole mocenskej pyramídy striedala jedna európska mocnosť druhú (Spojené štáty sú historicky i kultúrne súčasťou starého kontinentu). Americká hegemónia je však pravdepodobne posledným dejstvom európocentrickej epochy a jej koniec predznamenáva zásadnejšie zmeny.

Nahradí ju teraz rovnováha nových globálnych mocností? Nastupuje čínske storočie? Nový multilaterálny poriadok postavený na ekonomicky a politicky uzavretých regiónoch? Alebo nás environmentálne problémy, prirodzené limity našej existencie na tejto planéte, prinútia premýšľať o bezpečnosti, konflikte a spolupráci úplne iným spôsobom?

Vstupujeme do obdobia, ktoré by taliansky filozof Antonio Gramsci nazval interregnom - medzivládím. Takmer denne sme svedkami toho, ako starý známy systém nefunguje. Nástroje použitia moci sú stále menej účinné, tí dole sú stále menej ochotní uveriť, že žijú hoci nie v najlepšom, no v jedinom možnom svete.

Jasná, efektívna náhrada však zatiaľ nie je vo výhľade. Alternatívy prichádzajú na svoju dobu predčasne, sú neúplné, zahmlené, zväčša ostávajú nepovšimnuté. A ak ich zaregistrujeme, pôsobia často príliš exoticky, než aby sme ich brali vážne.

Pravdepodobne sa na "svet potom" nedá dokonale pripraviť. Môžeme sa však doň vyzbrojiť odvahou. Odvahou myslieť inak.