Bezprostredné zhoršenie krízy je úzko späté s dlhou patovou situáciou ohľadne zvýšenia dlhového stropu a budúcich hospodárskych politík v USA. Standard & Poor’s, jedna z amerických ratingových agentúr, zhoršila rating Spojených štátov, pretože krízový manažment americkej administratívy považuje za katastrofálny a úsporné opatrenia za nedostatočné.

Mnohým finančným investorom sa páčia škrty vo výdavkoch rozpočtu USA a ďalšie obmedzovanie sociálnej politiky v krajine. Na druhej strane sa ale obávajú recesie, ktorú tieto politiky pravdepodobne spôsobia. Ich postoj je tak nekoherentný.

Rozpočtové problémy USA a mnohých ďalších krajín pramenia z rozpočtových politík uplynulých rokov a z dôsledkov krízy. Keď kríza vrcholila v septembri roku 2008, súkromné straty mnohých finančných spoločností sa socializovali. Vlády mnohých štátov poskytli bankám tzv. záchranné balíčky. Účet za ne nesmierne zaťažuje rozpočty, najmä v anglosaských krajinách.

Banky sa zachraňovali zväčša bez podmienok. To bola bezpochyby chyba, pretože im to umožnilo pokračovať vo svojich politikách tak, ako sa len dalo. Po prepade z obdobia rokov 2008-2009 začali rátať s opätovným rastom cien aktív.

Centrálne banky napumpovali do finančných systémov kvantá likvidity. Ani v tomto prípade sa ale nezabezpečilo nasmerovanie likvidity do prioritných oblastí. Vlády k tomu jednak nedostatočne motivovali banky. Zároveň nezaviedli striktnú reguláciu finančných trhov vrátane zákazu mimoriadne riskantných finančných nástrojov.

Tento typ politík viedol k opätovnému rastu cien finančných aktív a nafúknutiu finančných bublín (na akciových trhoch, ale hlavne na komoditných trhoch). Ukázalo sa, že vlády a inštitúcie dohľadu nad finančnými trhmi majú veľmi blízko k finančným záujmovým skupinám. Na obnovu produktívnych sektorov sa toľko nemyslelo a často prebiehala pomaly a veľmi nevyrovnane.

Je možné, že aktuálne turbulencie na akciových trhoch sa opäť prelejú do bankového sektora. Ten je ešte stále veľmi nestabilný. Prípadné ďalšie záchranné balíčky treba podmieniť tým, že štát prevezme v dotyčných bankách strategický podiel. Takto otvorený priestor by sa mal využiť na presadenie novej línie politiky v bankovníctve. Okrem toho sa musí zaviesť prísna regulácia finančných trhov.

Súčasťou boja proti kríze by malo byť posilnenie rozpočtovej situácie štátov. Voči kríze boli obzvlášť málo odolné štáty s nízkymi daňovými sadzbami. Preto by bolo treba zvýšiť daňové príjmy. Najviac by sa pochopiteľne mali zaťažiť tie vrstvy spoločnosti, ktoré najviac profitovali z neoliberálnych politík. Daň z vyšších príjmov by mala byť progresívnejšia; resp. vo východnej Európe by sa malo progresívne zdanenie znovu zaviesť. Mali by sa zvýšiť dane z nehnuteľností a korporátne dane.

Takto zamerané politiky by mali minimálny dopad na hromadnú spotrebu. Naopak, obmedzili by prúdenie peňazí na finančné trhy — bohatí by mali na tento účel proste menej prostriedkov. Finančné trhy sa aktuálne vyznačovali priveľkým množstvom peňazí, ktoré naháňalo primálo reálnych možností investovania. Potrebujú spľasnúť. Takáto daňová politika by bola užitočná z ekonomického hľadiska a spravodlivejšia z hľadiska sociálneho.

Uvedené návrhy sa zásadným spôsobom líšia od politík, ktoré požadujú ratingové agentúry, Medzinárodný menový fond (MMF) a Európska komisia. Doposiaľ sa tvrdé podmienky nekládli bankám, ale len vládam zadlžených štátov. Zameriavali sa zníženie rozpočtových výdavkov, najmä v sociálnej oblasti, v oblasti dôchodkov a miezd.

Požadované politiky viedli a vedú k predĺženiu recesie, ktorá negatívne ovplyvňuje rozpočtové príjmy. Bremeno súkromného i verejného dlhu sa zväčšilo. Úsporné opatrenia aktuálne problémy ak, tak iba zhoršujú. Napriek ich zlyhaniu sa aktuálna pomoc ECB Taliansku opäť podmieňuje pritvrdením rozpočtových škrtov.

Na prekonanie fundamentálnych sociálnych a priestorových nerovnováh je potrebné prijať inú politiku. Priestorové nerovnováhy majú globálny a európsky rozmer. Čína vyváža do USA tovary i kapitál, zatiaľ čo ekonomika Spojených štátov je na ich dovoze z Číny závislá. Najľudnatejšia krajina aspoň podnikla seriózne kroky na posilnenie domáceho dopytu a aby sa jej ekonomika zamerala viac dovnútra. Tiež spustila rozsiahly expanzívny fiškálny impulz s výrazným „zeleným“ komponentom. Zvyšné rozmery nerovnováhy však ostali nepovšimnuté.

Podobné nerovnováhy sú v Európe medzi skupinou štátov okolo Nemecka, ktoré vyvážajú tovary a kapitál, a perifériou krajín najmä na juhu a juhovýchode Európy, ktoré musia dovážať. Prvá fáza krízy dopadla na importujúce a na dlhovom financovaní založené ekonomiky východnej Európy. Druhá fáza sa týka najmä juhoeurópskych štátov.

Reformy sa vyžadujú iba od dovážajúcich krajín, pričom už stihli spôsobiť recesiu a ešte viac oslabiť produktívne štruktúry. Bolo by ale žiaduce, aby krajiny európskeho jadra, napr. Nemecko, realizovali expanzívnejšie mzdové a rozpočtové politiky.

Na periférii by bolo treba posilniť výrobné štruktúry. Úvery tečúce z krajín centra by sa nemali podmieňovať prísnymi úspornými opatreniami, ale by mali podporovať investície. Investície by mohli mať environmentálny charakter, napr. by mohli smerovať do verejnej dopravy alebo decentralizovanej výroby obnoviteľnej energie. Okrem toho bude asi nevyhnutné odpísať dlhy niektorých štátov periférie.

Uvedené politiky by spôsobili zmenu a adresovali by príčiny krízy. Mohli by zmierniť priebeh jej druhej fázy. Spoločenské tlaky zatiaľ ale nie sú tak silné, aby si zmenu politiky vynútili. Súčasná politika škrtov ide v šľapajach politiky skorých 30. rokov minulého storočia. Tá mala neblahé následky. Je málo dôvodov domnievať sa, že dnes povedie k lepším výsledkom.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.