Milí moji uvažujúci, hľadiac na svet z vidieckeho šera Oravy som sa prichytil pri neodbytnom pocite (či skôr empirickom poznaní), že nám ten kapitalizmus už siahol aj na základné inštinkty. Keď som minule nevdojak zdvihol zrak od knihy k televíznym novinám, „titulkou“ bola správa o horiacom ruskom lietadle a sprevádzal ju podrobný popis toho, ako v lietadle zomrelo zbytočne veľa ľudí len preto, že sa mnohí vrhali späť do plameňov, aby zachránili svoju batožinu.

Áno, tak hlboko sme zasiahnutí — človeku ide o život, no on myslí na stoeurový notebook v kufri. Aby bola pointa ešte „vypointovanejšia“, v závere „spravodajského“ bloku bola ako jedna z posledných (azda aj trochu omylom) odvysielaná správa OSN, že planéta vymiera a že milióny živočíchov a rastlín tu čochvíľa nebudú. Z podstaty veci to tak asi má aj celkom prirodzene skončiť — tie notebooky ako fukuyamovské pamätníčky konca dejín tu zostanú naveky, len ich nebude mať kto a pre koho zapnúť.