Nádhera. Takmer dvetisíc ľudí pochodovalo Bratislavou proti fašizmu. Burcovali nami emócie, vykričali sme si hlasivky, vedela o nás celá Bratislava a vďaka televízii o nás vedelo celé Slovensko.

No prebudili sme sa do ďalších dní a jediné, čo nám pripomína sobotný pochod, sú galérie webstránok a archívy televíznych staníc. Bolo to úžasné, hovoríme si, no nestačí si len hladkať brušká, že sme odplašili Slovenskú pospolitosť a nahovárať si, že sme sa hrdinsky postavili fašizmu na Slovensku. Ako často vraví Slavoj Žižek: „Aký je deň po?“ Čo sa stane po revolúcii, ktorú sme videli na konci filmu V ako Vendeta? Ako sme zmenili status quo, proti ktorému sme sa zjednotili v jednom šíku pod vlajkami antifašistického hnutia? Ako sme zmenili pohľad našej republiky na to hnedé bahno, proti ktorému tak brojíme? Ako?

↗

Sobotní momentka. Foto Vladimír Čičmanec

Nič sa nezmenilo. Ani v republike, ani v slovenskej ľavici. No a keď sme už nič nezmenili, máme aspoň na čo spomínať. Priznám sa — áno, nostalgicky zbieram plagáty a odznaky, ktoré rozdávajú na blokádach a pochodoch, áno, tiež si nahováram, že som pomohol potlačiť fašistické hnutie na Slovensku a organizoval sa, áno.

Na prednáške Gáspára M. Tamása, konajúcej sa deň pred pochodom, som počul jednu radu: ‘Organizujte sa!’ Opäť. Zas a raz počujem ‘Organizujte sa!’ Aj pred nejakými desiatimi rokmi to isté hlásal veľký nápis na stene na Patrónke: ‘Organizuj sa!’ Dokedy? Dokedy budeme volať po organizovaní sa? Jediné čo vieme dať dokopy, je jeden či dva veľké pochody Bratislavou za rok. A to nie len my, ale aj ostatné ľavicové hnutia po celom svete. Pochody bez spoločenského dopadu — to nie je organizovanie sa.

Nariekal som dosť, kam tým teda mierim? Určite nechcem zjednotiť názory všetkých ľavicových skupín (teda, bolo by to fajn, ale to je trochu veľké sústo). Čo tiež nechcem, je myslieť si, že som objavil Ameriku, a že nič podobné tu predo mnou nikto nikdy nepovedal. No keďže nevidím žiaden posun vpred, mám pocit, že o tom treba hovoriť, aj keby to tu bolo rozoberané už po stý raz.

Čo nám tu dlhodobo chýba, je spoločná ľavicová platforma pre debatu, diskusiu a spoločné plánovanie. Miesto, kde by sme mali šancu sa všetci stretnúť a prebrať problémy ľavice či súčasnej politiky, miesto na spoločné premýšľanie nad ľavicovými filozofiami a ich aplikácii, miesto, kde by sme sa dali do spoločnej práce za lepšie mesto, kraj, Slovensko či Európu. Neočakávam absolútnu názorovú zhodu, to je nezmysel. Očakávam diskusiu, z ktorej môže vzísť dohoda na niektorých bodoch a čo je hlavné, očakávam rast nášho hnutia. Takže možno nabudúce, až bude pochod a budeme všetci na jednom mieste, si ešte pred afterpárty na chvíľu sadnime a dajme niečo dokopy. Toto je moja predstava o organizovaní sa — robiť niečo, čo bude mať skutočný dopad na zajtrajšok.

A čo potom? Prečo by sme sa mali zastaviť, ak bude naša platforma fungovať? Povýšme naše úsilie na vyššiu úroveň — prečo by sme ho nemohli pretvoriť na politické ľavicové hnutie, v ktorom sa možno všetci nezhodnú na ideálnej forme ekonomického systému či deľbe moci, no určite zaujme jasný postoj, keď príde na práva cudzincov v našom štáte, keď príde na práva pracujúcich a nepracujúcich, alebo na status menšín či ochranu prírody.

Lebo pravica nám vládla pridlho a čo je horšie, začala hnednúť. Lebo ľavicu sme v našej republike nikdy nemali. Lebo ak tak nespravíme, možno už nebudeme mať šancu.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.