Slovensko má novú vládu, ktorá si za svoju hlavnú úlohu stanovila zachovanie stability. Staronový premiér Fico túto prioritu vyzdvihuje pomerne často. Za ochranou ústavného systému však musíme vidieť hlavne snahu o uchovanie kontroly nad distribúciou verejných zdrojov, a zvlášť prostriedkov Európskych spoločenstiev (eurofondov).

Za štandardnými demokratickými stranami, ktoré vytvorili vládu národného kompromisu (výraz premiéra) stoja známi podnikatelia, ktorí dôsledne kontrolujú život vládnych peňazí. V tom samozrejme Slovensko nie je ničím výnimočné. Zdá sa však, že tí, ktorí pochopili, že zo systému nič nemajú, a preto v nich narastá pocit frustrácie a neurčitej zlosti, začínajú pomaly tvoriť väčšinu (Smer stratil takmer tretinu hlasov, katolícke KDH sa nedostalo do parlamentu vôbec).

To je pre politiku samozrejme problém. Štát, ktorý (ako inak) chráni bohatú menšinu proti chudobnej väčšine, môže stabilne fungovať len vtedy, ak je väčšina účinným spôsobom paralyzovaná. Vysmiate tváre hercov a celebrít však poslednom čase príliš často prerušovali znepokojivé zábery z vojny na Ukrajine a  obrázky nekonečných davov migrantov. Je možné, že práve tento pocit základného zneistenia nečakane oživil u Slovákov iracionálny záujem o politiku.

Média a sociálne siete ožili tým, čo jazykovedkyňa Ingrid Hrubaničová označila ako Jazyk zlosti. Do hry sa opäť oblúkom vrátili pocity krivdy, ale aj oprávnenej nespokojnosti s prácou orgánov činných v trestnom konaní. Polícii a prokuratúre ovládanej vládnou stranou sa podarilo celé roky nevyšetriť ani jedinú korupčnú kauzu!

Spoločná psychická substancia obyvateľstva sa tak začala nekontrolovateľne vlniť. A dôsledkom je definitívne nová polarita politických síl.