Konšpiračná teória ešte nemusí byť nepravdivá. Vražda mladej medičky Ľudmily Cervanovej dávno nie je len mimoriadne zaujímavým kriminálnym prípadom. Stala sa neuralgickým bodom justičného systému, mediálnou legendou a má aj rozsiahle spoločenské presahy.

Pomerne významná časť verejnosti sa domnieva, že skupina siedmich Nitranov sa stala obeťou rozsiahleho súdneho sprisahania, ktoré dnes siaha až na ESĽP v Štrasburgu. Z verejne známeho obrazu prípadu vyvstáva nevina odsúdených ako silná a morálne iritujúca hypotéza.

Verzia o cielenej konšpirácii stojí na niekoľkých pilieroch. Na najdôležitejšie z nich sa v tomto článku pozrieme pozornejším okom. V texte som sa úmyselne vyhol dôkazom alebo argumentom, ktoré z rôznych objektívnych dôvodov nemožno považovať za súdne dôkazy (pachové stopy, detektor lži, údajné odposluchy...).

Vynechal som aj argumenty, ktoré možno ľahko vyvrátiť materiálmi zo súdneho spisu (spochybňovaná totožnosť mŕtvoly). Nezaoberal som sa ani priznaniami, ktoré mohli byť dôsledkom dlhodobého nátlaku, či faktmi, ktoré nemajú jednoznačný charakter.

Zádumčivá, uhrančivě krásná tvář Ľudmily Cervanové, jen podtrhuje až magickou přitažlivost spletitého případu. Foto archiv nakladatelství Epocha

Kauza

Ľudmila Cervanová sa zúčastnila diskotéky v UNIC klube v Mlynskej doline v Bratislave v piatok 9. 7. 1976. Z veselého mládežníckeho podujatia so skupinou Elán sa potom chystala nočným rýchlikom za svojím priateľom do Košíc. Do plánovaného cieľa však nedorazila.

Pátranie po pohrešovanej bolo ukončené o päť dní neskôr, keď bolo telo L. Cervanovej stotožnené s mŕtvolou ženy nájdenej v potoku Čierna voda v katastri obce Kráľová pri Senci. Rekogníciu vykonal otec obete. Obeť mala vzadu zviazané ruky, podľa pitevnej správy smrť nastala utopením, zrejme nedobrovoľne, na tele poškodenej sa však našli len menšie znaky násilia, nič ani priamo nenasvedčovalo, že obeť bola sexuálne zneužitá.

Vzhľadom na okolnosti zločinu, ale aj na skutočnosť, že išlo o dcéru podplukovníka letectva, nastalo rozsiahle vyšetrovanie. Okrem vyšetrovateľov Verejnej bezpečnosti sa pátrania po páchateľovi zúčastňovala aj tzv. Štátna bezpečnosť, čo určite nebolo bežnou praxou.

Na základe výpovedí očitých svedkov sa vyšetrovanie pomerne rýchlo ustálilo na verzii, že Ľudmila Cervanová bola skupinou viacerých páchateľov násilím vtiahnutá do osobného motorového vozidla, ktorého identitu ani značku nebolo možné zo svedeckých výpovedí zistiť. Prvým vážnym podozrivým z Cervanovej vraždy bol Ján Hrmo, zdatný študent FTVŠ so sklonmi k drobnej kriminalite.

Na stopu Hrmu vyšetrovateľov naviedol údajný svedok, arabský súdruh a agent Štátnej bezpečnosti Awni Hassan Hussein. Proti Hrmovi svedčili pachové stopy, s obeťou sa poznal z Piešťan, bol dokonca u nej na internátnej izbe. Hrmu ako jedného z únoscov neskôr identifikoval náhodný svedok únosu Lukáš Karabinoš, ktorého podozrivý Hrmo nezodpovednou jazdou takmer zrazil a na dôvažok mu dal aj facku.

Hrmo sa ale zaryto odmietal priznať k činu, neskôr sa vyšetrovateľom na jeho veľké šťastie podarilo zistiť, že v čase činu sa bez pochybností zdržiaval v bare v Piešťanoch. Vyšetrovanie uviazlo na mŕtvom bode.

Matka Ľudmily Cervanovej píše v stave zúfalstva list priamo prezidentovi republiky Dr. Gustávovi Husákovi. Opisuje v ňom svoje utrpenie, podivné vyhrážanie a rôzne obštrukcie zo strany vyšetrovacích orgánov. Vyjadruje v ňom tiež svoje presvedčenie, že slovenské orgány na vyšetrení vraždy jej dcéry nemajú záujem.

Pohnutý normalizačný prezident sa obracia na námestníka ministra vnútra Pješčáka, aby situáciu okamžite riešil. Do čela špeciálneho vyšetrovacieho tímu Pješčák povoláva zástupcu riaditeľa Kriminalistického ústavu pplk. Eduarda Pálku, ktorý sa tešil povesti mimoriadne schopného detektíva.

Pálka sa od roku 1977 zameriava na tzv. nitriansku stopu (niektorí účastníci diskotéky z Nitry svoju účasť spočiatku popierali, čo bolo vyhodnotené ako inkriminačné správanie). Po množstve výsluchov a rozsiahlom nasadení tzv. informačno-technických prostriedkov bola v júni 1981 zatknutá pomerne rozsiahla skupina podozrivých osôb z okruhu vtedajšej tzv. zlatej mládeže.

Prípad okamžite vzbudzuje pozornosť, keďže niektorí zadržaní pochádzajú z „dobrých“, dá sa povedať až prominentných rodín. Z tejto skupiny sa vykryštalizovala skupina páchateľov (v abecednom poradí - Andrášik, Beďač, Brázda, Čerman, Dúbravický, Kocúr, Lachman), z ktorých sa štyria počas vyšetrovania k činu priznali.

Pri procese v roku 1982 však svoje svedectvo sťahuje kľúčová svedkyňa, a aj dvaja z údajných páchateľov. Ich doznávajúce výpovede boli podľa ich vyjadrenia pred súdom získané hrubým a nezákonným nátlakom. Napriek absencii priamych dôkazov sú v roku 1982 siedmi Nitrania Krajským súdom v Bratislave odsúdení za vraždu a znásilnenie Ľudmily Cervanovej.

Obrat v kauze nastal po zmene politického režimu. Federálny Najvyšší súd pôvodný rozsudok v roku 1990 zrušil a vrátil s rozsiahlymi námietkami (vyše 72 formálnych aj obsahových nezrovnalostí) na Krajský súd v Bratislave. Tu sa opakoval kolotoč výpovedí (55 vypočutých svedkov, 83 prečítaných svedectiev, 8 predvolaných bývalých vyšetrovateľov, dvaja prokurátori...) a po takmer nekonečných peripetiách súd v roku 2004 rozhodol (predsedníčka senátu JUDr. Smolová) opäť v neprospech obvinených.

Po odvolaní rozsudok v roku 2006 potvrdil aj Najvyšší súd SR (predseda JUDr. Michálik), dvom odsúdeným (Andrášik, Kocúr) dokonca zvýšil tresty. Odsúdení, ktorí sa počas celého obnoveného konania prezentovali ako obete komunistického režimu, sa následne obrátili na Európsky súd pre ľudské práva (ESPĽ).

Tu namietali porušenie práva na spravodlivý proces, slovenské súdy údajne neuznali kľúčové dôkazy v ich prospech. Ani v Štrasburgu (2014) sa však ich námietky nestretli s pochopením a prípad je tak po právnej stránke definitívne históriou.

Možnosť, že v právnej mašinérii boli odsúdení nevinní ľudia ale neprestáva znepokojovať. Pozrime sa teda konkrétne na nosné argumenty obhajoby z hľadiska vecnej analýzy prípadu. Napriek tomu, že neuvedieme žiadne nové fakty, je logická rekonštrukcia výpovedí a faktov uvedených v trestnom spise dôležitá pre potvrdenie alebo vyvrátenie podozrenia, že skupina spoluobčanov sa stala obeťou systému, ktorý nás má chrániť.

Bez známok sexuálneho násilia

Spochybnenie znásilnenia Ľ. Cervanovej je dôležitým bodom obhajoby. Nielen logicky narúša celú verziu obžaloby, ale hlavne otvára priestor pre celkom iný motív zločinu. Je preto pochopiteľné, že sa odsúdení na tento bod pozorne zamerali.

Pôvodná pitevná správa konštatuje len menšie povrchové zranenia. Obhajoba pôvodný nález interpretuje tak, že Cervanová nemohla byť brutálne znásilnená, ako to uvádza obžaloba.

Fakty však zďaleka nemožno hodnotiť takto jednoznačne. Telo Ľudmily Cervanovej bolo nájdené popoludní 14. 7. 1976 v potoku Čierna voda v katastri obce Kráľová pri Senci. Vo vode sa v teplom letnom období nachádzalo takmer 5 dní. Po kriminalistických procedúrach telo zrejme putovalo do miestnej márnice v Kráľovej pri Senci (o tepelných podmienkach sa nezachovali spoľahlivé informácie) a až na druhý deň ráno do chladiaceho boxu v Ústave súdneho lekárstva.

Takmer dva dni uplynuli, kým sa pozostatky dostali pod skalpel MUDr. Vladimíra Porubského, ktorý vykonal súdnu pitvu dňa 16. 7. 1976 (asistent MUDr. Kokles). Počas tejto doby dochádzalo k rapídnemu rozkladu všetkých tkanív. V pitevnom protokole MUDr. Vladimír Porubský konštatuje, že smrť bola spôsobená utopením.

Obeť bola podnapitá (0.79 promile alkoholu), okrem podliatin na zadnej strane pravého pleca a na vnútornej strane ľavého stehna neboli nájdené žiadne znaky vonkajšieho násilia. Vzhľadom na stupeň rozkladu nebolo možné zistiť drobné zranenia.

V protokole sa konštatuje, že obeť mohla byť vo vode 4-5 dní, čo približne zodpovedá dobe vraždy. Podľa záznamu pri podrobnej pitve pohlavných orgánov neboli zistené žiadne známky násilia ani nič nenasvedčovalo tomu, že na obeti bola vykonaná súlož.

Protokol MUDr. Porubského je nepochybne silnejšou stránkou konšpiračnej teórie. Ak páchatelia vykonali na obeti mnohonásobnú násilnú súlož, je zrejmé, že skúsený patológ by si mal tento fakt všimnúť. Pojem znásilnenia však implicitne zahrnuje rôzne stupne aktívneho odporu obete a pomerne vysoké štádium rozkladu mohlo zakryť stopy aj po opakovane vykonanom sexuálnom styku. Záleží tiež na anatomických dispozíciách obete.

Vnútorné sliznice sa najmä po vytiahnutí z vody rozkladajú rýchlejšie ako ostatné tkanivá, traumatické zmeny genitálií preto patológ nemusel zistiť. Rozdielny stupeň rozkladu tkanív môže byť taktiež dôvod, prečo anulárny hymen (resp. jeho zostatky) zostal zachovaný. Nevyplýva však z toho jednoznačne, že pohlavné orgány Cervanovej zostali intaktné, ako tvrdia niektorí odsúdení (napr. Ing. Beďač).

Prítomnosť spermií vzhľadom na hnilobu MUDr. Porubský ani neskúmal. Sám osebe teda pitevný protokol ešte nie je nespochybniteľným dôkazom v prospech obhajoby, je však určite jedným z argumentov v prospech odsúdených.

Treba ale v tejto súvislosti zároveň dodať, že obvinenie zo znásilnenia bolo vznesené až 16. 6. 1981 na základe výpovedí Ing. Miloša Kocúra a MUDr. Viery Vozárovej (rod. Zimákovej). Dovtedy kolektívne znásilnenie Ľ. Cervanovej nebolo súčasťou hypotetického komplotu vyšetrovateľov proti nitrianskej skupine. Podozrenie na sexuálne motivovaný zločin od počiatku navodzoval stav nájdenej obete (zviazané ruky, od pása dole bez odevu).

Levočské dôkazy

Ak je pitevný protokol relevantný argument, určite sa to nedá povedať o tzv. levočských dôkazoch. Obhajoba tvrdí, že v archívoch PZ SR v Levoči sa nachádzajú výpovede takmer niekoľkých desiatok účastníkov diskotéky v Mlynskej doline zaznamenané počas vyšetrovania v roku 1976.

Nikto spomedzi týchto účastníkov vo svojich výpovediach neuvádza prítomnosť M. Andrášika a jeho priateľov na inkriminovanej diskotéke, ergo nitrianska skupina (napríklad podľa obhajobných tvrdení Františka Čermana) v inkriminovanom čase v UNIC-u vôbec nebola.

Výpovede mali byť údajne založené v spise s označením „Hrmo“, čo bol, ako sme uviedli, prvý vážny kandidát na páchateľa Cervanovej vraždy. Spolu s ostatnou verziou sestier Cohenových sa tak navodzuje dojem, že Čerman, Andrášik a spol. navštívili diskotéku o deň skôr.

S rukou na srdci možno vyhlásiť, že táto verzia má slúžiť len na zmätenie verejnosti. V Levočských archívoch sa tieto výpovede naozaj nachádzajú (v spise „Brázda a spol.“). Hoci nikto zo 150 „založených svedkov“ neuviedol prítomnosť Nitranov na zábave, nikto z nich neuviedol ani prítomnosť Ľ. Cervanovej.

Tieto tzv. dôkazy sú skrátka irelevantné. Existencia svedkov, ktorí Nitranov nevideli, logicky nevylučuje, že nitrianska skupina na diskotéke bola. Obzvlášť, keď existuje niekoľko svedkov, ktorí prítomnosť osôb zo skupiny odsúdených Nitranov opakovane potvrdili (Škrobánek, Benová, Tokár, Okénka, Gallo, Urbánek, Hlavanda, Antošovský, Varga...), a to aj v obnovenom konaní po roku 1990 (Škrobánek, Benová, Gallo, Hlavanda, Urbánek, Tokár, Antošovský).

Paradoxne, sám odsúdený Ing. Milan Andrášik svoju účasť na diskotéke priznal (treba dodať, že ju nikdy ani nepopieral) aj v relácii RTVS Pod Lampou z 23. júna 2011 (25 min. cit. „... v tom období som tam bol a konkrétne aj v tej dobe, ktorá sa považuje za inkriminovanú, spolu so sestrami Cohenovými, samozrejme nikdy som neprišiel do styku so slečnou Cervanovou.“).

Pretože Milan Andrášik sa zúčastnil kultúrneho podujatia spolu Františkom Čermanom (žiadne pochybnosti), je zrejmé, že aj tento člen skupiny bol v inkriminovanom čase na inkriminovanom mieste. Ak sa bližšie pozrieme na obhajobu Františka Čermana, zistíme, že svoju účasť konzistentne priznáva počas celého prípravného konania.

Potvrdil ju pred súdom aj počas procesu v roku 1982 a dokonca aj po obnovení konania v roku 1991. Podľa jeho pôvodných výpovedí v UNIC-u boli v osudný deň prítomní aj Benová, Tokár, Hlavanda. Z tanečnej zábavy sa vrátil domov spolu s Francúzkami a Milanom Andrášikom.

Účasť Čermana, Andrášika a Kocúra opätovne potvrdila v roku 1991 aj Nadežda Benová (od roku 1996 manželka odsúdeného Čermana). 14. 1. 2003 si Benová jasne spomína, že pri stole v UNIC-u sedela s Rážom a Balážom (členovia hudobnej skupiny Elán). Svoju účasť na zábave 9. 7. 1976 vo svojich prvých výpovediach po zadržaní (za prítomnosti obhajcu) potvrdil aj Stanislav Dúbravický.

Tvrdenie, že nikto z kľúčových svedkov v procese nebol ohľadom únosu a vraždy Ľ. Cervanovj vypočúvaný v roku 1976, je tiež celkom nesprávne. Tzv. nitrianska stopa sa totiž objavila anketovaním pôvodnej množiny účastníkov podujatia (celá genéza „nitrianskej stopy“ je nad rámec tohto článku) a osôb, ktoré sa pohybovali v inkriminovanej oblasti.

Z tohto pohľadu sa rozhodnutie súdu rozhodne nejaví ako porušenie práva na spravodlivý proces, tak ako to často prezentujú odsúdení a ich obhajcovia. Málo vierohodné je aj pozmenené svedectvo sestier Cohenových, rovnako ako ich denník s dodatočne prepísaným dátumom.

Arabská stopa

Okrem dekonštrukcie obžaloby sa niektorí presvedčení obhajcovia Nitranov (novinárka Ľuba Lesná, dokumentarista Róbert Kirchhoff, aktivista Ivan Mačura) rozhodli vykresliť možný alternatívny scenár udalostí, ktoré viedli k tragickému skonu Ľudmily Cervanovej. Motívom vraždy tu nie je snaha umlčať obeť mladíckych výstredností, ale rituálna pomsta (pravdepodobne) za amputovanú končatinu.

Alternatívna konštrukcia vychádza z troch hlavných indícií. Prvou je hypotéza, že otec Ľudmily Cervanovej, pplk. Ľudovít Cervan bol počas služobnej misie v Iráne vypočúvaný v súdnom procese proti páchateľovi, ktorému napokon odťali ruku. Motívom vraždy Ľ. Cervanovej mala byť pomsta za toto svedectvo, pričom zdrojom informácie je jeden z niekdajších vyšetrovateľov prípadu Cervanová, svedok Karol Tóth zo Šamorína.

Druhým náznakom tejto stopy je, že tajný agent ŠtB Awni Hassan Hussein údajne dosvedčoval vtedajšieho študenta FTVŠ Jána Hrmu ako možného páchateľa vraždy Cervanovej so zámerom naviesť kriminalistov na falošnú stopu a odviesť tak pozornosť od štátom chránených arabských páchateľov (zrejme išlo o skupinu 11 teroristov, ktorí sa v ČSSR tešili z politického azylu za pokus o atentát na iránskeho šáha Rezu Páhlavího, oficiálne ČSSR udržiavala s Páhlavím priateľské vzťahy).

Jeden z dôvodne podozrivých (zrejme Maher al Zafari) podľa K. Tótha taktiež napomáhal usvedčiť podozrivého Hrmu. Svedok Lukáš Karabinoš v roku 1976 identifikoval Hrmu ako únoscu Cervanovej, bol taktiež podľa Tótha manipulovaný ŠtB.

Napokon treťou veľmi dôležitou indíciou je výpoveď svedkov, manželov Bačovcov, ktorí videli okolo 22.30 nastupovať poškodenú Ľ. Cervanovú do automobilu VW 1200 chrobák s cudzou ŠPZ. V chrobáku sedeli tri osoby tmavej pleti, a toto svedectvo podľa obhajoby súdy zámerne odignorovali.

Na tieto argumenty v prospech arabskej stopy sa teraz pozrime bližšie. V osobnom spise pplk. Cervana sa žiadne podrobnosti o iránskej kauze neuvádzajú — Cervan bol letecký technik, pracoval v Sýrii a v Indonézii, kde napomáhal tamojším súdruhom zvládnuť československú leteckú techniku (L-29 Delfín, L-39 Albatros, MiG 21F-13). Pôsobenie Cervana v Iráne vylučuje jeho vtedajšia manželka, nepotvrdil ho dosiaľ ani nikto z jeho spolupracovníkov.

Československo do Iránu svoje lietadlá oficiálne nevyvážalo. Nemožno samozrejme vylúčiť dvojitý život pplk. Cervana, je však dôležité pripomenúť, že túto odvážnu hypotézu nepodporuje zatiaľ žiadny konkrétny dôkaz. Zdroj informácie svedok Tóth nikdy neodhalil. O jej pravdivosti neexistujú zatiaľ žiadne ďalšie dokumenty. Dôvod k vražde Cervanovej v koncepcii „arabskej stopy“ teda zostáva nejasný.

Čo sa týka druhého bodu, pohnútky Awni Hassana Husseina k udaniu Jána Hrma tiež zostávajú v rovine špekulácií. Spolupracovník ŠtB Hussein sa mohol mýliť alebo mohol mať nesprávnu informáciu od svojho informátora. (Hrmo mal charakteru činu zodpovedajúcu povesť, jeho známy Cintula disponoval bielou Škodou 1000 MB, typom, ktorý niektorí svedkovia uviedli ako možné auto únoscov).

Ak mal byť Hrmo obeťou krycej akcie, zostáva hlavne otázne, prečo tajná služba túto stratégiu napokon nedokončila a pustila sa do komplikovaného a hlavne zdĺhavého vyšetrovania nitrianskej stopy.

Kľúčová postava arabskej verzie sa objavuje aj vo veľmi zaujímavom angažovanom dokumente R. Kirchhoffa. Na jasnú otázku režiséra „ako to bolo s Cervanovou“ Hassa Hussein odpovedá: „Kto hovorí pravdu, nebude šťastný. Ľudia nechcú počuť pravdu... Keď ste ako líška, ľudia sa vás boja a obídu vás.“ (arabské príslovie).

Pozoruhodné, ale tiež obskúrne a nekonkrétne. Žiadne bližšie informácie o úlohách Husseina s kauzou Cervanová sa nedajú nájsť ani v jeho agentúrnom zväzku. Neobsahujú nič ani k možnej úlohe „iránskej spojky“, ktorú naznačoval svedok Tóth.

Tretia indícia sa zdá najvážnejším dôvodom k alternatívnej teórii Cervanovej vraždy. Ak sa však pozrieme na pôvodnú výpoveď manželov Bačovcov z roku 1976, vidíme zásadný rozdiel v porovnaní s ich viac ako o 30 rokov neskoršou výpoveďou z dokumentárneho filmu.

Veronika Bačová sa pôvodne s údajnou Ľudmilou Cervanovou vôbec nerozprávala. Neznámu ženu s cestovnou taškou videla nastupovať do VW chrobák okolo 22.30. Jozef Bača hovorí o 22. hodine. O 22.50 už boli podľa Jozefa Baču manželia doma.

Vodič autobusu Alexander Nagy, ktorý mal pravidelný odchod zo zastávky o 22.35, si prítomnosť VW chrobák v inkriminovanom čase takisto všimol. Takmer s istotou teda môžeme konštatovať, že manželia Bačovci odchádzali zo Slávičieho údolia týmto spojom.

Ľudmila Cervanová zhodne podľa svojich spolužiakov (Klička, Hlaváčová, Babulic, Babulicová, Vereš, Blaško) opúšťala diskotéku okolo 22.30. Trajektória jej pohybu však nesmerovala na autobusovú zastávku, kde by teoreticky mohla v danom čase nastúpiť do auta s mužmi tmavej pleti.

Bezpečne vieme, že Cervanová išla na izbu č. 647, kde si zobrala cestovnú tašku a pravdepodobne sa aj pred cestou prezliekla (preto je teoreticky možné vysvetliť, že sa pachové stopy Ing. Kocúra našli na rifliach obete, ktoré zostali v skrini, mimochodom, psy sa určite nepomýlili ani v prípade Jána Hrmu, ako sa to nesprávne spomína v niektorých komentároch ku kauze).

Svedkyňa Kopolovičová si od Cervanovej požičala periny, Cervanová si od nej zobrala plášť proti dažďu. Poškodenej neskôr pomáhal niesť cestovnú tašku svedok N. A. Kozák. Obidvaja datujú odchod Cervanovej z internátu až okolo 23. hodiny (všetky tieto výpovede z roku 1976 sú riadne zaprotokolované vo vyšetrovacom spise).

Spochybnený únos

Hlavnou úlohou „arabskej stopy“ v stratégii obhajcov je spochybniť únos Ľ. Cervanovej. Únos je uholným kameňom v pomerne zložitej stavbe obžaloby proti nitrianskej skupine. Čo teda hovorí v prospech teórie únosu a do akej miery je tento bod obžaloby vierohodný? Sú opodstatnené obhajobné tvrdenia Ing. Miloša Kocúra, ktoré spochybňujú oficiálnu verziu únosu a následne aj spojenie medzi únosom a odsúdenými?

Únos Cervanovej opisuje niekoľko svedkov. Spred internátu svedkovia Vanko, Mrázko, Veľký, z balkónu internátu svedok Lazový, z príjazdovej cesty zo vzdialenosti asi 50 metrov svedkyne Mlynarčíková a Prieložná, zo záhrady neďalekého domu svedkyňa Bublincová.

Nie je samozrejme možné s úplnou istotou stotožniť obeť opisovaného únosu s Ľudmilou Cervanovou, táto možnosť je ale veľmi pravdepodobná. Svedkovia z roku 1976 opisujú únos dievčaťa, pričom sa ich výpovede líšia množstvom detailov, čo je však v podobných situáciách skôr pravidlo ako výnimka. Únos svedkovia datujú medzi 22.30 a 23.00.

Podľa Lazového krátko po čine vošiel na autobusovú zastávku autobus. Lazový opisuje automobil únoscov ako Daciu alebo Renault bledej farby, Vankovi sa naproti tomu zdalo, že išlo o červenú škodovku, Mlynarčíková a Prieložná videli zrejme bielu Ladu alebo Fiat, Bublincová bledý Moskvič alebo Žiguli.

Zreteľné a silné volanie o pomoc počuli Vanko, Mrázko, Prieložná, Mlynarčíková, Lazový aj Bublincová. Svedkyne Prieložná a Mlynarčíková uvádzajú, že sa obeť aktívne bránila, do auta ju ťahali dvaja muži. Podľa Prieložnej mala obeť v ruke tašku, ktorou sa oháňala. Bublincová, ktorá vyšla z neďalekého domu na základe volania o pomoc, uvádzala, že vozidlo bolo plne obsadené, počas odchodu z miesta činu takmer zrazilo chodca (neskôr identifikovaný ako svedok Karabinoš).

Kľúčovým pre obžalobu je svedok Urbánek, ktorý tvrdí, že Cervanovú odprevádzal až do miesta únosu, pričom jej dokonca niesol tašku. Urbánek jednoznačne identifikoval únoscov ako svojich známych a priateľov z Nitry.

Práve toto svedectvo sa však ukazuje ako veľmi krehký bod obžaloby proti Nitranom. Nikto z očitých svedkov únosu v roku 1976 neuvádzal, že by unesenú ženu niekto sprevádzal, alebo že by na mieste únosu medzi internátom a autobusovou zastávkou ostala nejaká osoba (bola tma, preto sa nedá vylúčiť, že tam ďalšia osoba bola, určite si ju však nikto nevšimol).

Vo svojej prvej doznávajúcej výpovedi deň po zadržaní 16. 6. 1981 Ing. Miloš Kocúr účasť svedka Urbánka pri únose nespomína. (Uvádza len, že mu vo vestibule dal facku v súboji o tašku poškodenej). Nespomína ho v súvislosti s únosom vo svojich prvých dvoch výpovediach (15. 6. 1981 a 16. 6. 1981) ani svedkyňa Vozárová (rod. Zimáková). Urbánek ako priamy účastník únosu sa objavuje v Kocúrových priznaniach až o dva dni neskôr 18. 6. 1981, potom čo sa Urbánek priznáva (17. 6. 1981), že Cervanovú údajne odprevádzal na zastávku MHD.

Podľa obhajcov odsúdených bol k výpovedi svedok navedený vyšetrovateľmi, o čom svedčí aj množstvo nezrovnalostí v jeho opise udalosti. Urbánek bol pred začiatkom tzv. prípravného konania často vypočúvaný a počas vyšetrovania bol považovaný za jedného z hlavných podozrivých. Svoju účasť na inkriminovanej diskotéke spočiatku popieral.

Je nepochybné, že na neho bol vyšetrovateľmi vyvíjaný nátlak. Pod tlakom však bol aj zo strany nitrianskej skupiny. Podľa vlastných výpovedí pred súdom mal svedok výhražné telefonáty a dostal aj výhražný list, ktorý je súčasťou spisu. Na svojej verzii však zotrval aj po obnove konania, svoju svedeckú výpoveď potvrdil aj v rokoch 1992 a 2003.

Ing. Kocúr tiež namieta, že ak by sa únos odohral podľa scenára obžaloby, museli by si svedkovia únosu (Mrázko, Vanko, Veľký) stojaci na schodisku pred vchodom do internátu všimnúť vychádzať z budovy väčšiu skupinu ľudí. Podľa obžaloby sa vo vestibule odohral incident medzi Urbánkom a Kocúrom, následne nitrianska skupina opustila budovu, nasadla do vozidla stojaceho na parkovisku (stojaceho za rohom, takže nebolo viditeľné zo schodiska), cestou z internátu medzi budovou a zastávkou MHD uniesla Cervanovú.

Svedkovia Vanko, Mrázko a Veľký si však nevšimli vychádzať žiadnu väčšiu skupinu, nevšimli si vychádzať ani Cervanovú, ani Urbánka. S istotou si všimli z internátu vychádzať len svedkyne Mlynarčíkovú a Prieložnú. Tie sa asi za krátku chvíľu (cca 5 minút) vrátili späť.

Uvedená situácia však logicky nevylučuje scenár, ako ho vo svojich prvých výpovediach opísali Ing. Kocúr a Ing. Urbánek, a ktorý sa neskôr stal súčasťou údajného komplotu. Svedkovia spred internátu vôbec nemuseli odchod Nitranov a Cervanovej zaznamenať, ak sa na scéne zrejme objavili až po ich odchode, podľa Vanka asi dve minúty predtým, ako budovu nakrátko opustili Mlynarčíková s Prieložnou.

Preskúmajme teda logickú možnosť myšlienkovej konštrukcie obžaloby tak, že si načrtneme teoreticky možný sled udalostí. 22.30 Cervanová opúšťa tanečnú zábavu a smeruje na izbu 647, kde si berie cestovnú tašku, okolo 22.40 sa poškodená vracia späť do vestibulu internátu, v intervale 22.40 — 22.45 sa udeje opisovaný incident medzi Kocúrom a Urbánkom, skupina následne postupne opúšťa scénu, okolo 22.46 — 22.48 je priestor uvoľnený pre príchod trojice svedkov Vanko, Mrázko, Veľký, okolo 22.48 — 22.50 prichádzajú na javisko tragédie Mlynarčíková s Prieložnou.

K únosu Ľudmily Cervanovej dochádza evidentne krátko pred odchodom autobusu v intervale 22.52 — 22.54. V čase od 22.47 do doby únosu sa teda aktéri prípadu mohli nachádzať mimo oblasti vizuálnej viditeľnosti z pozícií neskorších svedkov únosu (skupina sa napríklad mohla v tej dobe zdržať pri vozidle R. Brázdu, Cervanová a Urbánek sa pohybovali alebo postávali niekde v tmavej zóne medzi zastávkou MHD a budovou internátu).

Celková situácia na scéne teda z logického hľadiska nevylučuje pravdivosť výpovede Ing. Urbánka. Ak sa súdy rozhodli uveriť jeho zásadnému svedectvu, je celkom možné, že tak učinili z iných dôvodov, než je cielená snaha o nespravodlivé odsúdenie siedmich nevinných ľudí, ako to vidí obhajoba.

Utýraná svedkyňa

Kým vyššie uvedené body v skutočnosti nezakladajú reálny dôvod na udržateľnú teóriu súdneho sprisahania, peripetie okolo nebohej MUDr. Vozárovej (rod. Zimákovej, neskôr Barcíkovej) sú najzraniteľnejším miestom obžaloby. Zdá sa na prvý pohľad nepochopiteľné, že súd uveril pôvodným svedeckým výpovediam, usvedčujúcim skupinu Nitranov, napriek tomu, že ich neskôr doktorka Vozárová stiahla s vedomím osobných následkov (nepodmienečný trest za krivé svedectvo).

Vozárová je kľúčovou svedkyňou, pretože jediná dosvedčovala dianie na priváte, kde sa mal odohrať osudný žúr, a taktiež následné udalosti, ktoré viedli k smrti Ľ. Cervanovej. Pokiaľ by bolo (teoreticky) možné únos Cervanovej Nitranom dokázať aj bez nej (pozri vyššie svedectvá, nepriame dôkazy), vraždu len s veľkými ťažkosťami. Všetci ostatní účastníci žúru boli obvinení z vraždy a ich výpovede sú vedené ochranou vlastného záujmu, čo je napokon ich zákonné právo.

MUDr. Viera Vozárová (v čase činu Zimáková) stála na počiatku celej komplikovanej kauzy. O jej účasti na tanečnej zábave (nie na trestnom čine) počas vyšetrovania a pred začiatkom prípravného konania svedčili postupne svedkyňa Benová (v čase činu ju však nepoznala, opísala ju ako medičku, ktorú stretla vo výťahu s podnapitým Romanom Brázdom a ktorú pozná len cez svoju známu Bezákovú), ďalej svedkovia Andrášik (15. 6. 1981 preklasifikovaný na spolupáchateľa), Škrobánek, Urbánek.

Vozárová svoju účasť na tanečnej zábave spočiatku popierala. Pálka a jeho spolupracovníci to považovali za prejav inkriminačného správania. Pri konfrontácii jej účasť opäť potvrdili Andrášik a Urbánek. V apríli 1980 bola Vozárová (tehotná, ešte pred svadbou) zadržaná na dva dni.

Po zjavnom nervovom kolapse prvýkrát priznávala svoju účasť na zločine. Jej výpoveď obsahuje hrubé črty scenára, ktorý sa neskôr stal základom celej kauzy. Svedkyňa na magnetofónovom zázname uvádza niektoré detaily únosu dievčaťa, opisuje žúr na neznámej adrese.

V týchto prvých výpovediach tvrdí, že pri vražde nebola, z večierka odišla autobusom (Roman Brázda ju odviezol na zastávku k Avionu). Svoje usvedčujúce tvrdenia zopakovala aj v prvý a druhý deň prípravného konania, viac ako o rok neskôr 15. a 16. 6. 1981. Tu už uvádza svoju účasť na mieste činu. Opisuje subjektívne pocity, páchateľom pripisuje rozdielnu mieru iniciatívy pri vražde.

Na žúre boli podľa jej výpovedí aj dve Francúzsky. Vo výpovedi o deň neskôr 16. 6. Vozárová v súvislosti so zločinom uvádza aj posádku druhého auta — Beďača, Dúbravického a Brázdovho kamaráta (Lachman). Pri samotnom utopení Cervanovej Vozárová prítomná nebola, povedali jej, že sa zostala kúpať.

Od apríla 1980 do júna 1981 svedkyňa nebola vypočúvaná (resp. nie sú o tom žiadne záznamy, sama žiadne konkrétne výsluchy v tomto intervale neuvádza). Dva mesiace po začiatku prípravného konania (28. 8. 1981) svoju výpoveď po prvýkrát odvoláva. Tvrdí, že detaily činu poznala z len počutia, výpoveď bola údajné vynútená tak, aby zapadala do vopred pripraveného scenára vyšetrovateľov.

O dva dni neskôr sa vracia k svojej svedeckej úlohe, vo výpovedi z 30. 8. 1981 Vozárová pre zmenu opisuje nátlak a vyhrážanie zo strany páchateľov a ich príbuzných. Výpovede z 15. 6. a 16. 6. 1981 obohacuje o opis sexuálnych scén, pričom priznáva, že sama mala na večierku pohlavný styk s Čermanom a Dúbravickým. Francúzky na žúre neboli.

S iniciatívou na elimináciu Cervanovej prišiel Čerman. O vykonávateľoch popravy rozhodlo žrebovanie. Lístočky s menami taktiež údajne písal Čerman. 6. 10. 1981 svedkyňa trvá na skutočnostiach, ktoré uvádza v liste zaslanom vyšetrovateľom, a síce, že v dňoch 7. 7. 1976 až 17. 7. 1976 sa zúčastnila na telovýchovnom sústredení (splav z Hronskej Dúbravy do Kamenice), a teda, že v inkriminovaný deň vraždy Cervanovej nemohla byť na diskotéke v Bratislave. Počas sústredenia spala v stane so spolužiačkami Budínskou a Kustrovou.

Po tomto vyhlásení putuje korunná svedkyňa a matka ani nie ročného dieťaťa do väzby. Po dvoch dňoch odvoláva, čo odvolala, a dosvedčuje, čo dosvedčovala. Bola pri konaní „chlapcov“. Z Revištského Podzámčia sa do Mlynskej Doliny (cca 190 km) dostala stopom, po osudnom večierku a neplánovanej vražde ju späť do Revištského Podzámčia, kde mali účastníci splavu tábor, odviezol Brázda. Svedkyňa bola vo väzbe aj 29. 10. 1981, keď opäť zotrvávala na pôvodných výpovediach.

Vo výpovedi z 20. 11. 1981 (na slobode, z väzby prepustená po výpovedi 29. 10. 1981) uvádza, že po vražde Cervanovej sa jej podobným osudom vyhrážali Čerman, Kocúr a Dúbravický. Na jej obranu vystupoval Brázda. Uvádza aj, že druhé auto riadil Beďač.

Počas pobytu na slobode svoj postoj k činu opäť zmenila. Na hlavnom pojednávaní svoju účasť na čine v plnom rozsahu odmietla. Zo splavu nikdy neodišla. Diskotéky sa nezúčastnila. Jej svedecké výpovede boli vynútené. Na otázku súdu, aby vysvetlila skutočnosť, že vo svojich výpovediach v apríli 1980 uvádza detaily, ktoré neboli vyšetrovateľom známe a ktoré svedkyňa uviedla ako prvá a jediná, Vozárová podľa súdnych záznamov uviedla, že o týchto veciach vedela z počutia, pretože v Nitre sa o tom veľa rozprávalo.

Na otázku, prečo osobne prisudzovala jednotlivým aktérom Cervanovej vraždy rôzny stupeň iniciatívy, svedkyňa nevedela odpovedať, počas vypočúvania bola pod nátlakom vyšetrovateľov, bola aj zadržaná (v base). Na tejto verzii svedkyňa zotrvala, dá sa povedať, až do smrti.

Za svoje postoje niesla Viera Zimáková-Vozárová dôsledky. Bola odsúdená na dva a pol roka odňatia slobody za krivé svedectvo, z výkonu trestu sa vrátila až 1.3. 1985. Odsúdení a ich obhajcovia považujú tento Zimákovej-Vozárovej postoj za mimoriadne občianske hrdinstvo.

Ani tu však veci nie sú celkom jednoznačné. V neprospech nešťastnej Vozárovej svedčí viac skutočností, než sa na prvý pohľad zdá. Je naozaj nepochopiteľné, že sa nakoniec súd priklonil k tým Vozárovej výpovediam, ktoré dosvedčovali účasť Nitranov na čine?

V prvom rade si treba uvedomiť, že obhajoba je zviazaná s predpokladom, že Vozárová sa naozaj diskotéky nezúčastnila, a že bola v inkriminovanom čase na splave v Revištskom Podzámčí. Táto verzia by sa dala ľahko overiť, keby niekto z účastníkov sústredenia potvrdil Vozárovej (Zimákovej) alibi.

Nikto z vyše 30 spolužiakov tak ale na inkriminovaný čas neučinil, v spise sú pritom výpovede všetkých účastníkov splavu. Kustrová ani Budínska, s ktorými svedkyňa obývala počas sústredenia stan, jej alibi na osudný piatok večer 9. 7. 1976 nepotvrdili. Vozárová neskôr tvrdila, že noc strávila v stane so spolužiakmi Osuským a Meliškom. Ani títo však jej prítomnosť neevidovali.

Ak sa naopak pozrieme na výpovede svedkov a podozrivých hneď v prvých troch dňoch po „prepuknutí prípadu“ 15. 6. až 17. 6. 1981, čo vylučuje minimálne možnosť fyzického násilia a dlhodobého nátlaku na zadržané osoby, prítomnosť svedkyne uvádzajú Kocúr, Andrášik, Urbánek, Škrobánek, Brázda aj Benová. Vo svojich prvých výpovediach po zadržaní (23. 7. 1981 a 28. 7. 1981) potvrdzuje prítomnosť Zimákovej na inkriminovanej diskotéke aj obžalovaný Dúbravický (k činu sa nikdy nepriznal).

„Silný pocit“, že tam svedkyňa bola, mal aj obžalovaný Čerman pri hlavnom pojednávaní v roku 1982 (nebol si však istý, či to bol piatok 9. 7. 1976 (viď vyššie „levočšké dôkazy“), Lachmanovo svedectvo tu vynechávame, keďže prítomnosť svedkyne mohol (podľa obhajoby) pred súdom dosvedčovať účelovo.

Tieto svedecké výpovede pochopiteľne nie sú celkom jednoznačným dôkazom. Účastníci prípadu sa mohli mýliť alebo im prítomnosť svedkyne mohla byť podsunutá. Ak sa však lepšie pozrieme na okolnosti, nie sú tieto možnosti príliš pravdepodobné.

Výpovede boli zaznamenané v čase, keď svedkyňa z tých či oných dôvodov prinášala vyšetrovacej skupine množstvo podrobných informácií o čine (neskôr tvrdí, že ich má z počutia). Vyšetrovatelia nemohli predpokladať, že Vozárová svoje výpovede nakoniec stiahne.

Rovnako je zrejmé, že v tom čase bola celá konštrukcia zločinu otvorená. Nebola zrejmá ani zostava, ktorá sa zúčastnila na večierku, nebolo známe miesto konania a ani úloha jednotlivých aktérov na čine.

Ak aj pripustíme, že prípad Cervanová je úmyselnou konštrukciou vyšetrovateľov, zo súdneho spisu je jasné, že táto konštrukcia sa rodila veľmi zložitou cestou. Obraz, ktorý o prípade poskytla MUDr. Vozárová 15. a 16. 6. 1981, sa len rámcovo zhoduje s výpoveďou Ing. Kocúra 16. 6. 1981 (Kocúr neuvádza ako spolupáchateľov Beďača, Dúbravického a Lachmana, Vozárová tvrdí, že na priváte boli aj sestry Cohenové).

Zástancovia konšpirácie by tu museli tvrdiť, že vyšetrovatelia podsunuli svojim obetiam scenár, ktorý nemali domyslený a bol aj vnútorne rozporný (Vozárová uvádza detaily a osoby, ktoré neuvádza Kocúr, nikto nevie uviesť adresu privátu). To je však opäť v rozpore so základnou dogmou obhajoby, že prípad bol naplánovaný ešte pred zadržaním podozrivých. Vzhľadom na politickú citlivosť prípadu, nie je príliš pravdepodobné, že by sa takáto policajná svojvôľa diala bez pevného konceptu.

Ak teda zhrnieme, hneď na začiatku konania Vozárovej (vtedy Zimákovej) účasť dosvedčovali svedkovia, ktorí neboli zadržaní (Benová, Urbánek, Škrobánek), podozriví, ktorí sa k činu vôbec nepriznali, prípadne priznali oveľa neskôr (Andrášik, Brázda, Dúbravický), ako aj podozrivý, ktorý sa doznal na prvom výsluchu (Kocúr).

Tieto výpovede sa dajú z pochopiteľných dôvodov označiť za najvierohodnejšie, keďže v danom čase nemohol mať nikto (dokonca ani vyšetrovatelia) vedomosť o budúcom dramatickom vývoji prípadu a úlohách jednotlivých aktérov. Naproti tomu, nikto z účastníkov splavu prítomnosť kľúčovej svedkyne v inkriminovaný večer nepotvrdil. Rozhodnutie uveriť jej svedeckým výpovediam sa preto aj z týchto dôvodov nejaví ako neopodstatnené či dokonca svojvoľné.

Záver: Trestné právo nikdy nebude matematika

Konšpiračnú teóriu je, samozrejme, rovnako ťažké vyvrátiť ako potvrdiť. Komplikovanú sieť hypotéz v tomto prípade nepodporujú jednoznačné priame dôkazy. V prípade kauzy Cervanová by však na úspešnú obhajobu stačilo, keby sa obžalovaným aspoň podarilo dokázať teoretickú nemožnosť konštrukcie obžaloby.

Doznávajúce výpovede Ing. Kocúra a svedectvá MUDr. Vozárovej, Ing. Benovej, MUDr. Škrobánka a Ing. Urbánka v prvých troch dňoch konania vytvorili pre odsúdených nepriaznivú situáciu, ktorú sa ich obhajcom už nepodarilo zvrátiť. Okrem iného aj preto, že obhajoba sa napokon venovala skôr vytváraniu mediálnej legendy ako presvedčivej a logicky konzistentnej argumentácii.

Hoci stratégia odsúdených vychádzala z predpokladu sprisahania a „kolektívnej neviny“, obhajcovia nedokázali vytvoriť koherentnú súbornú stratégiu a odsúdení po celý čas poskytovali vzájomne rozporné výpovede (situáciu vo vnútri skupiny dokumentuje aj scéna z filmu režiséra Kirchhoffa).

Z vyššie uvedeného samozrejme nevyplýva, že odsúdení Nitrania sú nevyhnutne páchateľmi vraždy Ľudmily Cervanovej. Ukazuje sa však, že z dosiaľ známych informácií rozhodne nie je možné ani potvrdiť, že sú nevinnými obeťami rozsiahleho súdneho sprisahania.

Pri rozhodnutiach súdu hrajú dôležitú úlohu aj faktory, ktoré sa nedajú formalizovať či exaktne zachytiť. Trestné právo, bohužiaľ, nikdy nebude matematika.

Je preto zvláštne, s akou istotou vynášajú svoje jednoznačné závery niektorí novinári či aktivisti, ktorí nemajú znalosť spisového materiálu (a zrejme sa nezúčastnili ani verejných súdnych jednaní). Konšpiračná teória je aj v tomto prípade skôr otázkou subjektívnej viery než presvedčivej interpretácie známych faktov.