Konšpiračná teória ešte nemusí byť nepravdivá. Vražda mladej medičky Ľudmily Cervanovej dávno nie je len mimoriadne zaujímavým kriminálnym prípadom. Stala sa neuralgickým bodom justičného systému, mediálnou legendou a má aj rozsiahle spoločenské presahy.

Pomerne významná časť verejnosti sa domnieva, že skupina siedmich Nitranov sa stala obeťou rozsiahleho súdneho sprisahania, ktoré dnes siaha až na ESĽP v Štrasburgu. Z verejne známeho obrazu prípadu vyvstáva nevina odsúdených ako silná a morálne iritujúca hypotéza.

Verzia o cielenej konšpirácii stojí na niekoľkých pilieroch. Na najdôležitejšie z nich sa v tomto článku pozrieme pozornejším okom. V texte som sa úmyselne vyhol dôkazom alebo argumentom, ktoré z rôznych objektívnych dôvodov nemožno považovať za súdne dôkazy (pachové stopy, detektor lži, údajné odposluchy...).

Vynechal som aj argumenty, ktoré možno ľahko vyvrátiť materiálmi zo súdneho spisu (spochybňovaná totožnosť mŕtvoly). Nezaoberal som sa ani priznaniami, ktoré mohli byť dôsledkom dlhodobého nátlaku, či faktmi, ktoré nemajú jednoznačný charakter.

Zádumčivá, uhrančivě krásná tvář Ľudmily Cervanové, jen podtrhuje až magickou přitažlivost spletitého případu. Foto archiv nakladatelství Epocha

Kauza

Ľudmila Cervanová sa zúčastnila diskotéky v UNIC klube v Mlynskej doline v Bratislave v piatok 9. 7. 1976. Z veselého mládežníckeho podujatia so skupinou Elán sa potom chystala nočným rýchlikom za svojím priateľom do Košíc. Do plánovaného cieľa však nedorazila.

Pátranie po pohrešovanej bolo ukončené o päť dní neskôr, keď bolo telo L. Cervanovej stotožnené s mŕtvolou ženy nájdenej v potoku Čierna voda v katastri obce Kráľová pri Senci. Rekogníciu vykonal otec obete. Obeť mala vzadu zviazané ruky, podľa pitevnej správy smrť nastala utopením, zrejme nedobrovoľne, na tele poškodenej sa však našli len menšie znaky násilia, nič ani priamo nenasvedčovalo, že obeť bola sexuálne zneužitá.

Vzhľadom na okolnosti zločinu, ale aj na skutočnosť, že išlo o dcéru podplukovníka letectva, nastalo rozsiahle vyšetrovanie. Okrem vyšetrovateľov Verejnej bezpečnosti sa pátrania po páchateľovi zúčastňovala aj tzv. Štátna bezpečnosť, čo určite nebolo bežnou praxou.

Na základe výpovedí očitých svedkov sa vyšetrovanie pomerne rýchlo ustálilo na verzii, že Ľudmila Cervanová bola skupinou viacerých páchateľov násilím vtiahnutá do osobného motorového vozidla, ktorého identitu ani značku nebolo možné zo svedeckých výpovedí zistiť. Prvým vážnym podozrivým z Cervanovej vraždy bol Ján Hrmo, zdatný študent FTVŠ so sklonmi k drobnej kriminalite.

Na stopu Hrmu vyšetrovateľov naviedol údajný svedok, arabský súdruh a agent Štátnej bezpečnosti Awni Hassan Hussein. Proti Hrmovi svedčili pachové stopy, s obeťou sa poznal z Piešťan, bol dokonca u nej na internátnej izbe. Hrmu ako jedného z únoscov neskôr identifikoval náhodný svedok únosu Lukáš Karabinoš, ktorého podozrivý Hrmo nezodpovednou jazdou takmer zrazil a na dôvažok mu dal aj facku.

Hrmo sa ale zaryto odmietal priznať k činu, neskôr sa vyšetrovateľom na jeho veľké šťastie podarilo zistiť, že v čase činu sa bez pochybností zdržiaval v bare v Piešťanoch. Vyšetrovanie uviazlo na mŕtvom bode.

Matka Ľudmily Cervanovej píše v stave zúfalstva list priamo prezidentovi republiky Dr. Gustávovi Husákovi. Opisuje v ňom svoje utrpenie, podivné vyhrážanie a rôzne obštrukcie zo strany vyšetrovacích orgánov. Vyjadruje v ňom tiež svoje presvedčenie, že slovenské orgány na vyšetrení vraždy jej dcéry nemajú záujem.

Pohnutý normalizačný prezident sa obracia na námestníka ministra vnútra Pješčáka, aby situáciu okamžite riešil. Do čela špeciálneho vyšetrovacieho tímu Pješčák povoláva zástupcu riaditeľa Kriminalistického ústavu pplk. Eduarda Pálku, ktorý sa tešil povesti mimoriadne schopného detektíva.

Pálka sa od roku 1977 zameriava na tzv. nitriansku stopu (niektorí účastníci diskotéky z Nitry svoju účasť spočiatku popierali, čo bolo vyhodnotené ako inkriminačné správanie). Po množstve výsluchov a rozsiahlom nasadení tzv. informačno-technických prostriedkov bola v júni 1981 zatknutá pomerne rozsiahla skupina podozrivých osôb z okruhu vtedajšej tzv. zlatej mládeže.

Prípad okamžite vzbudzuje pozornosť, keďže niektorí zadržaní pochádzajú z „dobrých“, dá sa povedať až prominentných rodín. Z tejto skupiny sa vykryštalizovala skupina páchateľov (v abecednom poradí - Andrášik, Beďač, Brázda, Čerman, Dúbravický, Kocúr, Lachman), z ktorých sa štyria počas vyšetrovania k činu priznali.

Pri procese v roku 1982 však svoje svedectvo sťahuje kľúčová svedkyňa, a aj dvaja z údajných páchateľov. Ich doznávajúce výpovede boli podľa ich vyjadrenia pred súdom získané hrubým a nezákonným nátlakom. Napriek absencii priamych dôkazov sú v roku 1982 siedmi Nitrania Krajským súdom v Bratislave odsúdení za vraždu a znásilnenie Ľudmily Cervanovej.

Obrat v kauze nastal po zmene politického režimu. Federálny Najvyšší súd pôvodný rozsudok v roku 1990 zrušil a vrátil s rozsiahlymi námietkami (vyše 72 formálnych aj obsahových nezrovnalostí) na Krajský súd v Bratislave. Tu sa opakoval kolotoč výpovedí (55 vypočutých svedkov, 83 prečítaných svedectiev, 8 predvolaných bývalých vyšetrovateľov, dvaja prokurátori...) a po takmer nekonečných peripetiách súd v roku 2004 rozhodol (predsedníčka senátu JUDr. Smolová) opäť v neprospech obvinených.

Po odvolaní rozsudok v roku 2006 potvrdil aj Najvyšší súd SR (predseda JUDr. Michálik), dvom odsúdeným (Andrášik, Kocúr) dokonca zvýšil tresty. Odsúdení, ktorí sa počas celého obnoveného konania prezentovali ako obete komunistického režimu, sa následne obrátili na Európsky súd pre ľudské práva (ESPĽ).

Tu namietali porušenie práva na spravodlivý proces, slovenské súdy údajne neuznali kľúčové dôkazy v ich prospech. Ani v Štrasburgu (2014) sa však ich námietky nestretli s pochopením a prípad je tak po právnej stránke definitívne históriou.

Možnosť, že v právnej mašinérii boli odsúdení nevinní ľudia ale neprestáva znepokojovať. Pozrime sa teda konkrétne na nosné argumenty obhajoby z hľadiska vecnej analýzy prípadu. Napriek tomu, že neuvedieme žiadne nové fakty, je logická rekonštrukcia výpovedí a faktov uvedených v trestnom spise dôležitá pre potvrdenie alebo vyvrátenie podozrenia, že skupina spoluobčanov sa stala obeťou systému, ktorý nás má chrániť.

Bez známok sexuálneho násilia

Spochybnenie znásilnenia Ľ. Cervanovej je dôležitým bodom obhajoby. Nielen logicky narúša celú verziu obžaloby, ale hlavne otvára priestor pre celkom iný motív zločinu. Je preto pochopiteľné, že sa odsúdení na tento bod pozorne zamerali.

Pôvodná pitevná správa konštatuje len menšie povrchové zranenia. Obhajoba pôvodný nález interpretuje tak, že Cervanová nemohla byť brutálne znásilnená, ako to uvádza obžaloba.

Fakty však zďaleka nemožno hodnotiť takto jednoznačne. Telo Ľudmily Cervanovej bolo nájdené popoludní 14. 7. 1976 v potoku Čierna voda v katastri obce Kráľová pri Senci. Vo vode sa v teplom letnom období nachádzalo takmer 5 dní. Po kriminalistických procedúrach telo zrejme putovalo do miestnej márnice v Kráľovej pri Senci (o tepelných podmienkach sa nezachovali spoľahlivé informácie) a až na druhý deň ráno do chladiaceho boxu v Ústave súdneho lekárstva.

Takmer dva dni uplynuli, kým sa pozostatky dostali pod skalpel MUDr. Vladimíra Porubského, ktorý vykonal súdnu pitvu dňa 16. 7. 1976 (asistent MUDr. Kokles). Počas tejto doby dochádzalo k rapídnemu rozkladu všetkých tkanív. V pitevnom protokole MUDr. Vladimír Porubský konštatuje, že smrť bola spôsobená utopením.

Obeť bola podnapitá (0.79 promile alkoholu), okrem podliatin na zadnej strane pravého pleca a na vnútornej strane ľavého stehna neboli nájdené žiadne znaky vonkajšieho násilia. Vzhľadom na stupeň rozkladu nebolo možné zistiť drobné zranenia.

V protokole sa konštatuje, že obeť mohla byť vo vode 4-5 dní, čo približne zodpovedá dobe vraždy. Podľa záznamu pri podrobnej pitve pohlavných orgánov neboli zistené žiadne známky násilia ani nič nenasvedčovalo tomu, že na obeti bola vykonaná súlož.

Protokol MUDr. Porubského je nepochybne silnejšou stránkou konšpiračnej teórie. Ak páchatelia vykonali na obeti mnohonásobnú násilnú súlož, je zrejmé, že skúsený patológ by si mal tento fakt všimnúť. Pojem znásilnenia však implicitne zahrnuje rôzne stupne aktívneho odporu obete a pomerne vysoké štádium rozkladu mohlo zakryť stopy aj po opakovane vykonanom sexuálnom styku. Záleží tiež na anatomických dispozíciách obete.

Vnútorné sliznice sa najmä po vytiahnutí z vody rozkladajú rýchlejšie ako ostatné tkanivá, traumatické zmeny genitálií preto patológ nemusel zistiť. Rozdielny stupeň rozkladu tkanív môže byť taktiež dôvod, prečo anulárny hymen (resp. jeho zostatky) zostal zachovaný. Nevyplýva však z toho jednoznačne, že pohlavné orgány Cervanovej zostali intaktné, ako tvrdia niektorí odsúdení (napr. Ing. Beďač).

Prítomnosť spermií vzhľadom na hnilobu MUDr. Porubský ani neskúmal. Sám osebe teda pitevný protokol ešte nie je nespochybniteľným dôkazom v prospech obhajoby, je však určite jedným z argumentov v prospech odsúdených.

Treba ale v tejto súvislosti zároveň dodať, že obvinenie zo znásilnenia bolo vznesené až 16. 6. 1981 na základe výpovedí Ing. Miloša Kocúra a MUDr. Viery Vozárovej (rod. Zimákovej). Dovtedy kolektívne znásilnenie Ľ. Cervanovej nebolo súčasťou hypotetického komplotu vyšetrovateľov proti nitrianskej skupine. Podozrenie na sexuálne motivovaný zločin od počiatku navodzoval stav nájdenej obete (zviazané ruky, od pása dole bez odevu).

Levočské dôkazy

Ak je pitevný protokol relevantný argument, určite sa to nedá povedať o tzv. levočských dôkazoch. Obhajoba tvrdí, že v archívoch PZ SR v Levoči sa nachádzajú výpovede takmer niekoľkých desiatok účastníkov diskotéky v Mlynskej doline zaznamenané počas vyšetrovania v roku 1976.

Nikto spomedzi týchto účastníkov vo svojich výpovediach neuvádza prítomnosť M. Andrášika a jeho priateľov na inkriminovanej diskotéke, ergo nitrianska skupina (napríklad podľa obhajobných tvrdení Františka Čermana) v inkriminovanom čase v UNIC-u vôbec nebola.

Výpovede mali byť údajne založené v spise s označením „Hrmo“, čo bol, ako sme uviedli, prvý vážny kandidát na páchateľa Cervanovej vraždy. Spolu s ostatnou verziou sestier Cohenových sa tak navodzuje dojem, že Čerman, Andrášik a spol. navštívili diskotéku o deň skôr.

S rukou na srdci možno vyhlásiť, že táto verzia má slúžiť len na zmätenie verejnosti. V Levočských archívoch sa tieto výpovede naozaj nachádzajú (v spise „Brázda a spol.“). Hoci nikto zo 150 „založených svedkov“ neuviedol prítomnosť Nitranov na zábave, nikto z nich neuviedol ani prítomnosť Ľ. Cervanovej.