Kauza Cervanová: súdne sprisahanie. Určite?
Maroš BerákZveřejňujeme mimořádně rozsáhlý esej k případu vraždy studentky medicíny Ľudmily Cervanovej, který za Husákovy normalizace poutal pozornost v celém Československu. Autor nenašel pro svůj text v nezkrácené podobě na Slovensku vydavatele.
Konšpiračná teória ešte nemusí byť nepravdivá. Vražda mladej medičky Ľudmily Cervanovej dávno nie je len mimoriadne zaujímavým kriminálnym prípadom. Stala sa neuralgickým bodom justičného systému, mediálnou legendou a má aj rozsiahle spoločenské presahy.
Pomerne významná časť verejnosti sa domnieva, že skupina siedmich Nitranov sa stala obeťou rozsiahleho súdneho sprisahania, ktoré dnes siaha až na ESĽP v Štrasburgu. Z verejne známeho obrazu prípadu vyvstáva nevina odsúdených ako silná a morálne iritujúca hypotéza.
Verzia o cielenej konšpirácii stojí na niekoľkých pilieroch. Na najdôležitejšie z nich sa v tomto článku pozrieme pozornejším okom. V texte som sa úmyselne vyhol dôkazom alebo argumentom, ktoré z rôznych objektívnych dôvodov nemožno považovať za súdne dôkazy (pachové stopy, detektor lži, údajné odposluchy...).
Vynechal som aj argumenty, ktoré možno ľahko vyvrátiť materiálmi zo súdneho spisu (spochybňovaná totožnosť mŕtvoly). Nezaoberal som sa ani priznaniami, ktoré mohli byť dôsledkom dlhodobého nátlaku, či faktmi, ktoré nemajú jednoznačný charakter.
Zádumčivá, uhrančivě krásná tvář Ľudmily Cervanové, jen podtrhuje až magickou přitažlivost spletitého případu. Foto archiv nakladatelství Epocha
Kauza
Ľudmila Cervanová sa zúčastnila diskotéky v UNIC klube v Mlynskej doline v Bratislave v piatok 9. 7. 1976. Z veselého mládežníckeho podujatia so skupinou Elán sa potom chystala nočným rýchlikom za svojím priateľom do Košíc. Do plánovaného cieľa však nedorazila.
Pátranie po pohrešovanej bolo ukončené o päť dní neskôr, keď bolo telo L. Cervanovej stotožnené s mŕtvolou ženy nájdenej v potoku Čierna voda v katastri obce Kráľová pri Senci. Rekogníciu vykonal otec obete. Obeť mala vzadu zviazané ruky, podľa pitevnej správy smrť nastala utopením, zrejme nedobrovoľne, na tele poškodenej sa však našli len menšie znaky násilia, nič ani priamo nenasvedčovalo, že obeť bola sexuálne zneužitá.
Vzhľadom na okolnosti zločinu, ale aj na skutočnosť, že išlo o dcéru podplukovníka letectva, nastalo rozsiahle vyšetrovanie. Okrem vyšetrovateľov Verejnej bezpečnosti sa pátrania po páchateľovi zúčastňovala aj tzv. Štátna bezpečnosť, čo určite nebolo bežnou praxou.
Na základe výpovedí očitých svedkov sa vyšetrovanie pomerne rýchlo ustálilo na verzii, že Ľudmila Cervanová bola skupinou viacerých páchateľov násilím vtiahnutá do osobného motorového vozidla, ktorého identitu ani značku nebolo možné zo svedeckých výpovedí zistiť. Prvým vážnym podozrivým z Cervanovej vraždy bol Ján Hrmo, zdatný študent FTVŠ so sklonmi k drobnej kriminalite.
Na stopu Hrmu vyšetrovateľov naviedol údajný svedok, arabský súdruh a agent Štátnej bezpečnosti Awni Hassan Hussein. Proti Hrmovi svedčili pachové stopy, s obeťou sa poznal z Piešťan, bol dokonca u nej na internátnej izbe. Hrmu ako jedného z únoscov neskôr identifikoval náhodný svedok únosu Lukáš Karabinoš, ktorého podozrivý Hrmo nezodpovednou jazdou takmer zrazil a na dôvažok mu dal aj facku.
Hrmo sa ale zaryto odmietal priznať k činu, neskôr sa vyšetrovateľom na jeho veľké šťastie podarilo zistiť, že v čase činu sa bez pochybností zdržiaval v bare v Piešťanoch. Vyšetrovanie uviazlo na mŕtvom bode.
Matka Ľudmily Cervanovej píše v stave zúfalstva list priamo prezidentovi republiky Dr. Gustávovi Husákovi. Opisuje v ňom svoje utrpenie, podivné vyhrážanie a rôzne obštrukcie zo strany vyšetrovacích orgánov. Vyjadruje v ňom tiež svoje presvedčenie, že slovenské orgány na vyšetrení vraždy jej dcéry nemajú záujem.
Pohnutý normalizačný prezident sa obracia na námestníka ministra vnútra Pješčáka, aby situáciu okamžite riešil. Do čela špeciálneho vyšetrovacieho tímu Pješčák povoláva zástupcu riaditeľa Kriminalistického ústavu pplk. Eduarda Pálku, ktorý sa tešil povesti mimoriadne schopného detektíva.
Pálka sa od roku 1977 zameriava na tzv. nitriansku stopu (niektorí účastníci diskotéky z Nitry svoju účasť spočiatku popierali, čo bolo vyhodnotené ako inkriminačné správanie). Po množstve výsluchov a rozsiahlom nasadení tzv. informačno-technických prostriedkov bola v júni 1981 zatknutá pomerne rozsiahla skupina podozrivých osôb z okruhu vtedajšej tzv. zlatej mládeže.
Prípad okamžite vzbudzuje pozornosť, keďže niektorí zadržaní pochádzajú z „dobrých“, dá sa povedať až prominentných rodín. Z tejto skupiny sa vykryštalizovala skupina páchateľov (v abecednom poradí - Andrášik, Beďač, Brázda, Čerman, Dúbravický, Kocúr, Lachman), z ktorých sa štyria počas vyšetrovania k činu priznali.
Pri procese v roku 1982 však svoje svedectvo sťahuje kľúčová svedkyňa, a aj dvaja z údajných páchateľov. Ich doznávajúce výpovede boli podľa ich vyjadrenia pred súdom získané hrubým a nezákonným nátlakom. Napriek absencii priamych dôkazov sú v roku 1982 siedmi Nitrania Krajským súdom v Bratislave odsúdení za vraždu a znásilnenie Ľudmily Cervanovej.
Obrat v kauze nastal po zmene politického režimu. Federálny Najvyšší súd pôvodný rozsudok v roku 1990 zrušil a vrátil s rozsiahlymi námietkami (vyše 72 formálnych aj obsahových nezrovnalostí) na Krajský súd v Bratislave. Tu sa opakoval kolotoč výpovedí (55 vypočutých svedkov, 83 prečítaných svedectiev, 8 predvolaných bývalých vyšetrovateľov, dvaja prokurátori...) a po takmer nekonečných peripetiách súd v roku 2004 rozhodol (predsedníčka senátu JUDr. Smolová) opäť v neprospech obvinených.
Po odvolaní rozsudok v roku 2006 potvrdil aj Najvyšší súd SR (predseda JUDr. Michálik), dvom odsúdeným (Andrášik, Kocúr) dokonca zvýšil tresty. Odsúdení, ktorí sa počas celého obnoveného konania prezentovali ako obete komunistického režimu, sa následne obrátili na Európsky súd pre ľudské práva (ESPĽ).
Tu namietali porušenie práva na spravodlivý proces, slovenské súdy údajne neuznali kľúčové dôkazy v ich prospech. Ani v Štrasburgu (2014) sa však ich námietky nestretli s pochopením a prípad je tak po právnej stránke definitívne históriou.
Možnosť, že v právnej mašinérii boli odsúdení nevinní ľudia ale neprestáva znepokojovať. Pozrime sa teda konkrétne na nosné argumenty obhajoby z hľadiska vecnej analýzy prípadu. Napriek tomu, že neuvedieme žiadne nové fakty, je logická rekonštrukcia výpovedí a faktov uvedených v trestnom spise dôležitá pre potvrdenie alebo vyvrátenie podozrenia, že skupina spoluobčanov sa stala obeťou systému, ktorý nás má chrániť.
Bez známok sexuálneho násilia
Spochybnenie znásilnenia Ľ. Cervanovej je dôležitým bodom obhajoby. Nielen logicky narúša celú verziu obžaloby, ale hlavne otvára priestor pre celkom iný motív zločinu. Je preto pochopiteľné, že sa odsúdení na tento bod pozorne zamerali.
Pôvodná pitevná správa konštatuje len menšie povrchové zranenia. Obhajoba pôvodný nález interpretuje tak, že Cervanová nemohla byť brutálne znásilnená, ako to uvádza obžaloba.
Fakty však zďaleka nemožno hodnotiť takto jednoznačne. Telo Ľudmily Cervanovej bolo nájdené popoludní 14. 7. 1976 v potoku Čierna voda v katastri obce Kráľová pri Senci. Vo vode sa v teplom letnom období nachádzalo takmer 5 dní. Po kriminalistických procedúrach telo zrejme putovalo do miestnej márnice v Kráľovej pri Senci (o tepelných podmienkach sa nezachovali spoľahlivé informácie) a až na druhý deň ráno do chladiaceho boxu v Ústave súdneho lekárstva.
Takmer dva dni uplynuli, kým sa pozostatky dostali pod skalpel MUDr. Vladimíra Porubského, ktorý vykonal súdnu pitvu dňa 16. 7. 1976 (asistent MUDr. Kokles). Počas tejto doby dochádzalo k rapídnemu rozkladu všetkých tkanív. V pitevnom protokole MUDr. Vladimír Porubský konštatuje, že smrť bola spôsobená utopením.
Obeť bola podnapitá (0.79 promile alkoholu), okrem podliatin na zadnej strane pravého pleca a na vnútornej strane ľavého stehna neboli nájdené žiadne znaky vonkajšieho násilia. Vzhľadom na stupeň rozkladu nebolo možné zistiť drobné zranenia.
V protokole sa konštatuje, že obeť mohla byť vo vode 4-5 dní, čo približne zodpovedá dobe vraždy. Podľa záznamu pri podrobnej pitve pohlavných orgánov neboli zistené žiadne známky násilia ani nič nenasvedčovalo tomu, že na obeti bola vykonaná súlož.
Protokol MUDr. Porubského je nepochybne silnejšou stránkou konšpiračnej teórie. Ak páchatelia vykonali na obeti mnohonásobnú násilnú súlož, je zrejmé, že skúsený patológ by si mal tento fakt všimnúť. Pojem znásilnenia však implicitne zahrnuje rôzne stupne aktívneho odporu obete a pomerne vysoké štádium rozkladu mohlo zakryť stopy aj po opakovane vykonanom sexuálnom styku. Záleží tiež na anatomických dispozíciách obete.
Vnútorné sliznice sa najmä po vytiahnutí z vody rozkladajú rýchlejšie ako ostatné tkanivá, traumatické zmeny genitálií preto patológ nemusel zistiť. Rozdielny stupeň rozkladu tkanív môže byť taktiež dôvod, prečo anulárny hymen (resp. jeho zostatky) zostal zachovaný. Nevyplýva však z toho jednoznačne, že pohlavné orgány Cervanovej zostali intaktné, ako tvrdia niektorí odsúdení (napr. Ing. Beďač).
Prítomnosť spermií vzhľadom na hnilobu MUDr. Porubský ani neskúmal. Sám osebe teda pitevný protokol ešte nie je nespochybniteľným dôkazom v prospech obhajoby, je však určite jedným z argumentov v prospech odsúdených.
Treba ale v tejto súvislosti zároveň dodať, že obvinenie zo znásilnenia bolo vznesené až 16. 6. 1981 na základe výpovedí Ing. Miloša Kocúra a MUDr. Viery Vozárovej (rod. Zimákovej). Dovtedy kolektívne znásilnenie Ľ. Cervanovej nebolo súčasťou hypotetického komplotu vyšetrovateľov proti nitrianskej skupine. Podozrenie na sexuálne motivovaný zločin od počiatku navodzoval stav nájdenej obete (zviazané ruky, od pása dole bez odevu).
Levočské dôkazy
Ak je pitevný protokol relevantný argument, určite sa to nedá povedať o tzv. levočských dôkazoch. Obhajoba tvrdí, že v archívoch PZ SR v Levoči sa nachádzajú výpovede takmer niekoľkých desiatok účastníkov diskotéky v Mlynskej doline zaznamenané počas vyšetrovania v roku 1976.
Nikto spomedzi týchto účastníkov vo svojich výpovediach neuvádza prítomnosť M. Andrášika a jeho priateľov na inkriminovanej diskotéke, ergo nitrianska skupina (napríklad podľa obhajobných tvrdení Františka Čermana) v inkriminovanom čase v UNIC-u vôbec nebola.
Výpovede mali byť údajne založené v spise s označením „Hrmo“, čo bol, ako sme uviedli, prvý vážny kandidát na páchateľa Cervanovej vraždy. Spolu s ostatnou verziou sestier Cohenových sa tak navodzuje dojem, že Čerman, Andrášik a spol. navštívili diskotéku o deň skôr.
S rukou na srdci možno vyhlásiť, že táto verzia má slúžiť len na zmätenie verejnosti. V Levočských archívoch sa tieto výpovede naozaj nachádzajú (v spise „Brázda a spol.“). Hoci nikto zo 150 „založených svedkov“ neuviedol prítomnosť Nitranov na zábave, nikto z nich neuviedol ani prítomnosť Ľ. Cervanovej.
Tieto tzv. dôkazy sú skrátka irelevantné. Existencia svedkov, ktorí Nitranov nevideli, logicky nevylučuje, že nitrianska skupina na diskotéke bola. Obzvlášť, keď existuje niekoľko svedkov, ktorí prítomnosť osôb zo skupiny odsúdených Nitranov opakovane potvrdili (Škrobánek, Benová, Tokár, Okénka, Gallo, Urbánek, Hlavanda, Antošovský, Varga...), a to aj v obnovenom konaní po roku 1990 (Škrobánek, Benová, Gallo, Hlavanda, Urbánek, Tokár, Antošovský).
Paradoxne, sám odsúdený Ing. Milan Andrášik svoju účasť na diskotéke priznal (treba dodať, že ju nikdy ani nepopieral) aj v relácii RTVS Pod Lampou z 23. júna 2011 (25 min. cit. „... v tom období som tam bol a konkrétne aj v tej dobe, ktorá sa považuje za inkriminovanú, spolu so sestrami Cohenovými, samozrejme nikdy som neprišiel do styku so slečnou Cervanovou.“).
Pretože Milan Andrášik sa zúčastnil kultúrneho podujatia spolu Františkom Čermanom (žiadne pochybnosti), je zrejmé, že aj tento člen skupiny bol v inkriminovanom čase na inkriminovanom mieste. Ak sa bližšie pozrieme na obhajobu Františka Čermana, zistíme, že svoju účasť konzistentne priznáva počas celého prípravného konania.
Potvrdil ju pred súdom aj počas procesu v roku 1982 a dokonca aj po obnovení konania v roku 1991. Podľa jeho pôvodných výpovedí v UNIC-u boli v osudný deň prítomní aj Benová, Tokár, Hlavanda. Z tanečnej zábavy sa vrátil domov spolu s Francúzkami a Milanom Andrášikom.
Účasť Čermana, Andrášika a Kocúra opätovne potvrdila v roku 1991 aj Nadežda Benová (od roku 1996 manželka odsúdeného Čermana). 14. 1. 2003 si Benová jasne spomína, že pri stole v UNIC-u sedela s Rážom a Balážom (členovia hudobnej skupiny Elán). Svoju účasť na zábave 9. 7. 1976 vo svojich prvých výpovediach po zadržaní (za prítomnosti obhajcu) potvrdil aj Stanislav Dúbravický.
Tvrdenie, že nikto z kľúčových svedkov v procese nebol ohľadom únosu a vraždy Ľ. Cervanovj vypočúvaný v roku 1976, je tiež celkom nesprávne. Tzv. nitrianska stopa sa totiž objavila anketovaním pôvodnej množiny účastníkov podujatia (celá genéza „nitrianskej stopy“ je nad rámec tohto článku) a osôb, ktoré sa pohybovali v inkriminovanej oblasti.
Z tohto pohľadu sa rozhodnutie súdu rozhodne nejaví ako porušenie práva na spravodlivý proces, tak ako to často prezentujú odsúdení a ich obhajcovia. Málo vierohodné je aj pozmenené svedectvo sestier Cohenových, rovnako ako ich denník s dodatočne prepísaným dátumom.
Arabská stopa
Okrem dekonštrukcie obžaloby sa niektorí presvedčení obhajcovia Nitranov (novinárka Ľuba Lesná, dokumentarista Róbert Kirchhoff, aktivista Ivan Mačura) rozhodli vykresliť možný alternatívny scenár udalostí, ktoré viedli k tragickému skonu Ľudmily Cervanovej. Motívom vraždy tu nie je snaha umlčať obeť mladíckych výstredností, ale rituálna pomsta (pravdepodobne) za amputovanú končatinu.
Alternatívna konštrukcia vychádza z troch hlavných indícií. Prvou je hypotéza, že otec Ľudmily Cervanovej, pplk. Ľudovít Cervan bol počas služobnej misie v Iráne vypočúvaný v súdnom procese proti páchateľovi, ktorému napokon odťali ruku. Motívom vraždy Ľ. Cervanovej mala byť pomsta za toto svedectvo, pričom zdrojom informácie je jeden z niekdajších vyšetrovateľov prípadu Cervanová, svedok Karol Tóth zo Šamorína.
Druhým náznakom tejto stopy je, že tajný agent ŠtB Awni Hassan Hussein údajne dosvedčoval vtedajšieho študenta FTVŠ Jána Hrmu ako možného páchateľa vraždy Cervanovej so zámerom naviesť kriminalistov na falošnú stopu a odviesť tak pozornosť od štátom chránených arabských páchateľov (zrejme išlo o skupinu 11 teroristov, ktorí sa v ČSSR tešili z politického azylu za pokus o atentát na iránskeho šáha Rezu Páhlavího, oficiálne ČSSR udržiavala s Páhlavím priateľské vzťahy).
Jeden z dôvodne podozrivých (zrejme Maher al Zafari) podľa K. Tótha taktiež napomáhal usvedčiť podozrivého Hrmu. Svedok Lukáš Karabinoš v roku 1976 identifikoval Hrmu ako únoscu Cervanovej, bol taktiež podľa Tótha manipulovaný ŠtB.
Napokon treťou veľmi dôležitou indíciou je výpoveď svedkov, manželov Bačovcov, ktorí videli okolo 22.30 nastupovať poškodenú Ľ. Cervanovú do automobilu VW 1200 chrobák s cudzou ŠPZ. V chrobáku sedeli tri osoby tmavej pleti, a toto svedectvo podľa obhajoby súdy zámerne odignorovali.
Na tieto argumenty v prospech arabskej stopy sa teraz pozrime bližšie. V osobnom spise pplk. Cervana sa žiadne podrobnosti o iránskej kauze neuvádzajú — Cervan bol letecký technik, pracoval v Sýrii a v Indonézii, kde napomáhal tamojším súdruhom zvládnuť československú leteckú techniku (L-29 Delfín, L-39 Albatros, MiG 21F-13). Pôsobenie Cervana v Iráne vylučuje jeho vtedajšia manželka, nepotvrdil ho dosiaľ ani nikto z jeho spolupracovníkov.
Československo do Iránu svoje lietadlá oficiálne nevyvážalo. Nemožno samozrejme vylúčiť dvojitý život pplk. Cervana, je však dôležité pripomenúť, že túto odvážnu hypotézu nepodporuje zatiaľ žiadny konkrétny dôkaz. Zdroj informácie svedok Tóth nikdy neodhalil. O jej pravdivosti neexistujú zatiaľ žiadne ďalšie dokumenty. Dôvod k vražde Cervanovej v koncepcii „arabskej stopy“ teda zostáva nejasný.
Čo sa týka druhého bodu, pohnútky Awni Hassana Husseina k udaniu Jána Hrma tiež zostávajú v rovine špekulácií. Spolupracovník ŠtB Hussein sa mohol mýliť alebo mohol mať nesprávnu informáciu od svojho informátora. (Hrmo mal charakteru činu zodpovedajúcu povesť, jeho známy Cintula disponoval bielou Škodou 1000 MB, typom, ktorý niektorí svedkovia uviedli ako možné auto únoscov).
Ak mal byť Hrmo obeťou krycej akcie, zostáva hlavne otázne, prečo tajná služba túto stratégiu napokon nedokončila a pustila sa do komplikovaného a hlavne zdĺhavého vyšetrovania nitrianskej stopy.
Kľúčová postava arabskej verzie sa objavuje aj vo veľmi zaujímavom angažovanom dokumente R. Kirchhoffa. Na jasnú otázku režiséra „ako to bolo s Cervanovou“ Hassa Hussein odpovedá: „Kto hovorí pravdu, nebude šťastný. Ľudia nechcú počuť pravdu... Keď ste ako líška, ľudia sa vás boja a obídu vás.“ (arabské príslovie).
Pozoruhodné, ale tiež obskúrne a nekonkrétne. Žiadne bližšie informácie o úlohách Husseina s kauzou Cervanová sa nedajú nájsť ani v jeho agentúrnom zväzku. Neobsahujú nič ani k možnej úlohe „iránskej spojky“, ktorú naznačoval svedok Tóth.
Tretia indícia sa zdá najvážnejším dôvodom k alternatívnej teórii Cervanovej vraždy. Ak sa však pozrieme na pôvodnú výpoveď manželov Bačovcov z roku 1976, vidíme zásadný rozdiel v porovnaní s ich viac ako o 30 rokov neskoršou výpoveďou z dokumentárneho filmu.
Veronika Bačová sa pôvodne s údajnou Ľudmilou Cervanovou vôbec nerozprávala. Neznámu ženu s cestovnou taškou videla nastupovať do VW chrobák okolo 22.30. Jozef Bača hovorí o 22. hodine. O 22.50 už boli podľa Jozefa Baču manželia doma.
Vodič autobusu Alexander Nagy, ktorý mal pravidelný odchod zo zastávky o 22.35, si prítomnosť VW chrobák v inkriminovanom čase takisto všimol. Takmer s istotou teda môžeme konštatovať, že manželia Bačovci odchádzali zo Slávičieho údolia týmto spojom.
Ľudmila Cervanová zhodne podľa svojich spolužiakov (Klička, Hlaváčová, Babulic, Babulicová, Vereš, Blaško) opúšťala diskotéku okolo 22.30. Trajektória jej pohybu však nesmerovala na autobusovú zastávku, kde by teoreticky mohla v danom čase nastúpiť do auta s mužmi tmavej pleti.
Bezpečne vieme, že Cervanová išla na izbu č. 647, kde si zobrala cestovnú tašku a pravdepodobne sa aj pred cestou prezliekla (preto je teoreticky možné vysvetliť, že sa pachové stopy Ing. Kocúra našli na rifliach obete, ktoré zostali v skrini, mimochodom, psy sa určite nepomýlili ani v prípade Jána Hrmu, ako sa to nesprávne spomína v niektorých komentároch ku kauze).
Svedkyňa Kopolovičová si od Cervanovej požičala periny, Cervanová si od nej zobrala plášť proti dažďu. Poškodenej neskôr pomáhal niesť cestovnú tašku svedok N. A. Kozák. Obidvaja datujú odchod Cervanovej z internátu až okolo 23. hodiny (všetky tieto výpovede z roku 1976 sú riadne zaprotokolované vo vyšetrovacom spise).
Spochybnený únos
Hlavnou úlohou „arabskej stopy“ v stratégii obhajcov je spochybniť únos Ľ. Cervanovej. Únos je uholným kameňom v pomerne zložitej stavbe obžaloby proti nitrianskej skupine. Čo teda hovorí v prospech teórie únosu a do akej miery je tento bod obžaloby vierohodný? Sú opodstatnené obhajobné tvrdenia Ing. Miloša Kocúra, ktoré spochybňujú oficiálnu verziu únosu a následne aj spojenie medzi únosom a odsúdenými?
Únos Cervanovej opisuje niekoľko svedkov. Spred internátu svedkovia Vanko, Mrázko, Veľký, z balkónu internátu svedok Lazový, z príjazdovej cesty zo vzdialenosti asi 50 metrov svedkyne Mlynarčíková a Prieložná, zo záhrady neďalekého domu svedkyňa Bublincová.
Nie je samozrejme možné s úplnou istotou stotožniť obeť opisovaného únosu s Ľudmilou Cervanovou, táto možnosť je ale veľmi pravdepodobná. Svedkovia z roku 1976 opisujú únos dievčaťa, pričom sa ich výpovede líšia množstvom detailov, čo je však v podobných situáciách skôr pravidlo ako výnimka. Únos svedkovia datujú medzi 22.30 a 23.00.
Podľa Lazového krátko po čine vošiel na autobusovú zastávku autobus. Lazový opisuje automobil únoscov ako Daciu alebo Renault bledej farby, Vankovi sa naproti tomu zdalo, že išlo o červenú škodovku, Mlynarčíková a Prieložná videli zrejme bielu Ladu alebo Fiat, Bublincová bledý Moskvič alebo Žiguli.
Zreteľné a silné volanie o pomoc počuli Vanko, Mrázko, Prieložná, Mlynarčíková, Lazový aj Bublincová. Svedkyne Prieložná a Mlynarčíková uvádzajú, že sa obeť aktívne bránila, do auta ju ťahali dvaja muži. Podľa Prieložnej mala obeť v ruke tašku, ktorou sa oháňala. Bublincová, ktorá vyšla z neďalekého domu na základe volania o pomoc, uvádzala, že vozidlo bolo plne obsadené, počas odchodu z miesta činu takmer zrazilo chodca (neskôr identifikovaný ako svedok Karabinoš).
Kľúčovým pre obžalobu je svedok Urbánek, ktorý tvrdí, že Cervanovú odprevádzal až do miesta únosu, pričom jej dokonca niesol tašku. Urbánek jednoznačne identifikoval únoscov ako svojich známych a priateľov z Nitry.
Práve toto svedectvo sa však ukazuje ako veľmi krehký bod obžaloby proti Nitranom. Nikto z očitých svedkov únosu v roku 1976 neuvádzal, že by unesenú ženu niekto sprevádzal, alebo že by na mieste únosu medzi internátom a autobusovou zastávkou ostala nejaká osoba (bola tma, preto sa nedá vylúčiť, že tam ďalšia osoba bola, určite si ju však nikto nevšimol).
Vo svojej prvej doznávajúcej výpovedi deň po zadržaní 16. 6. 1981 Ing. Miloš Kocúr účasť svedka Urbánka pri únose nespomína. (Uvádza len, že mu vo vestibule dal facku v súboji o tašku poškodenej). Nespomína ho v súvislosti s únosom vo svojich prvých dvoch výpovediach (15. 6. 1981 a 16. 6. 1981) ani svedkyňa Vozárová (rod. Zimáková). Urbánek ako priamy účastník únosu sa objavuje v Kocúrových priznaniach až o dva dni neskôr 18. 6. 1981, potom čo sa Urbánek priznáva (17. 6. 1981), že Cervanovú údajne odprevádzal na zastávku MHD.
Podľa obhajcov odsúdených bol k výpovedi svedok navedený vyšetrovateľmi, o čom svedčí aj množstvo nezrovnalostí v jeho opise udalosti. Urbánek bol pred začiatkom tzv. prípravného konania často vypočúvaný a počas vyšetrovania bol považovaný za jedného z hlavných podozrivých. Svoju účasť na inkriminovanej diskotéke spočiatku popieral.
Je nepochybné, že na neho bol vyšetrovateľmi vyvíjaný nátlak. Pod tlakom však bol aj zo strany nitrianskej skupiny. Podľa vlastných výpovedí pred súdom mal svedok výhražné telefonáty a dostal aj výhražný list, ktorý je súčasťou spisu. Na svojej verzii však zotrval aj po obnove konania, svoju svedeckú výpoveď potvrdil aj v rokoch 1992 a 2003.
Ing. Kocúr tiež namieta, že ak by sa únos odohral podľa scenára obžaloby, museli by si svedkovia únosu (Mrázko, Vanko, Veľký) stojaci na schodisku pred vchodom do internátu všimnúť vychádzať z budovy väčšiu skupinu ľudí. Podľa obžaloby sa vo vestibule odohral incident medzi Urbánkom a Kocúrom, následne nitrianska skupina opustila budovu, nasadla do vozidla stojaceho na parkovisku (stojaceho za rohom, takže nebolo viditeľné zo schodiska), cestou z internátu medzi budovou a zastávkou MHD uniesla Cervanovú.
Svedkovia Vanko, Mrázko a Veľký si však nevšimli vychádzať žiadnu väčšiu skupinu, nevšimli si vychádzať ani Cervanovú, ani Urbánka. S istotou si všimli z internátu vychádzať len svedkyne Mlynarčíkovú a Prieložnú. Tie sa asi za krátku chvíľu (cca 5 minút) vrátili späť.