Slovenské učiteľky a učitelia patria k najhoršie plateným spomedzi krajín OECD. Lepšie platy dostávajú aj poslíčkovia mexických kartelov stojaci celý deň na rohu ulice, aby upozornili na políciu. Vzdelávanie detí bolo v našich končinách vždy iba takou voľnočasovou aktivitou.

Dobšinský učil a zbieral rozprávky cez víkendy, revúcke gymnázium žilo z darov a niektorí jeho učitelia si privyrábali súdnymi prekladmi, Hrebenda sa na blind potuloval po krajine a rozprával o tom, prečo je dôležité, keď už nemôžete čítať, aspoň počúvať. Z nejakých dôvodov je ale práca v školstve ešte stále opradená motivujúcimi povesťami. Telocvikári majú právo chodiť do šatní dospievajúcich dievčat, niekoľkokrát v roku si vyrazia učitelia s celou triedou na lyžiarsky zájazd na Srdiečko a niektorí z nich majú toľko času, že si cez leto môžu zobrať ľahkú brigádu — vysmážanie hranolčekov podľa vzoru Kevina Spaceyho z Americkej krásy.

Ale svitla nádej. Napríklad Slovan vypadol z KHL a Široký má nejaký voľný kapitál z výstavby na Hrade, niečo sa ušetrí z garáži, niečo sa vymôže z Váhostavu, Brusel preplatí nový úsek diaľnic. Keď už nemá do čoho oligarchia investovať, pretože kúpila všetky hotely, športové kluby a obstarala štát tak, že sa z toho nespamätáme do najbližšieho úplného zatmenia Slnka, mohla by si povedať: potáhneme tých učiteľov. Štát nemá z čoho, provízie, fakturačná fikcia a pokus prebúrať sa cez Kelto- Rimanov do budúcnosti z neho urobili prefláknutú štetku na križovatke dejín. Nech teda školstvo zachránia tí, ktorí dodnes s láskou spomínajú na triednu učiteľku na Cádrovej ulici, prvý herbár a prvý bozk od desaťročnej Janky za kontajnerom. Stačí dorovnávať platy, každej jednej učiteľke a učiteľovi, nemusia ich dať na výplatné listiny svojich karibských firiem, stačí, že venujú štátu všetko, čo im štát vo svojej veľkorysej roztržitosti vyplatil. Výhodou sponzoringu je aj to, že učitelia s rodinami budú môcť ísť prvýkrát načerpávať sily do Tatier, kupovať si knihy v kníhkupectvách a nie v zberných dvoroch a upgrejdnúť zo skladov Armády spásy do HM.

Viem, že je to nechutné hovoriť o prachoch, nemá sa to, vyzerá to potom tak, že vám ide o peniaze a pritom nám všetkým ide iba o funkčne zariadené byty, feng šui posteľ a vnútornú očistu, ale predsa, ako vravieval Woody Allen, mať peniaze je dobré, už len z finančných dôvodov. Obetovať sa, padnúť za vlasť, alebo na klzisku, robiť niečo zadarmo, ako sa vraví „z lásky a s nasadením“, sa dá, keď máte šestnásť rokov a každá dobrovoľnícka činnosť je prísľubom sexu a fetu v bezpečí, ďaleko od rodičov. Keď ale učíte a spoločnosť si zo slovenskej literatúry pamätá svätú Trojicu slovenskej dediny: farár, lekár, učiteľ, je zložité tváriť sa, že vás peniaze nezaujímajú.

Budujeme už štvrťstoročie vedomostnú spoločnosť. Pre niektorých funguje. Naučili sa, ako vjbt so všetkými, poznajú všetkých politikov a úradníkov, majú v tejto disciplíne, ako prezradil poslanec Blaha, keď mu počas obhajoby španielskych družstevníkov zrazu nechtiac, ako našej labradorke slinka, vyhŕklo, že finančné skupiny kontrolujú štát, encyklopedické vedomosti.

Mohli sme už vedieť, že ľudia nasadzovaní v prvej línii proti primitivizmu, sektárskym bludom a rozpadu funkčného myslenia majú mimoriadne postavenie. Budúcnosť našej spoločnosti, ak nechceme pokračovať v zostupe po rebríčku k Burkina Faso, stojí na učiteľkách a učiteľoch. Áno, majú trdelníky namiesto účesov, pretože si ich robia kudlami z 97 roku z teleshoppingu, dokážu zjesť v jedálni dvojitú porciu dukátových buchtičiek chute, ktorú by odmietli aj deti v miestach humanitárnej katastrofy, no dávajú deckám nástroje na chápanie sveta a vzťahov, učia ich ako sa nestať vjbnc.