Silvester Lavrík je divadelným režisérom, autorom prozaických, dramatických aj publicistických textov. Pôsobil ako umelecký šéf Mestského divadla Zlín či ako šéfredaktor Rádia Devín. Napriek režijnej práci v profesionálnych divadlách zostáva oddaný amatérskemu divadlu. Vo svojej tvorbe pracuje s prítomným aj historickým materiálom, využíva širokú škálu žánrov na spracovanie rôznych spoločenských tém. V roku 2013 mu vyšiel román Naivné modlitby. Diváci festivalu Mesiac autorského čítania sa však dozvedeli niečo o tajuplných postavách jeho debutového románu ZU, ktorý bol vydaný v roku 2011. 

O dva mesiace sa na českom knižnom trhu objaví český preklad vášho románu ZU. Zaujímavosťou je, že vy sám ako autor ste zároveň prekladateľom tejto knihy. Ako k tomu došlo? 

Som generácia, ktorá vyrástla a značný úsek svojho života prežila v Československu. Podstatná časť mojej vzdelanostnej kompetencie pochádza práve z českej literatúry a z textov písaných v češtine. Pôsobil som v Zlíne, Ostrave, Českých Budějoviciach. Keďže aj v minulosti som písal po česky, skúsil som knihu preložiť sám. 

Foto David Konečný

Alexandra Debnárová dala vášmu románu ZU prívlastok „noir po slovensky“. Vidíte v ňom z pohľadu autora určité črty noir žánru? 

Mňa toto prirovnanie osobne veľmi potešilo. Je to estetika, ktorá mi veľmi imponuje. Sám by som nemal odvahu svoje písanie alebo režírovanie takto označiť. Rozhodne milujem žáner tragifrašky, vysoko estetizovanej poetiky, a nebojím sa povedať, trochu aj dekadentnej. 

Ako autor, ktorý prekladá svoje vlastné dielo, máte možnosť aj právo pôvodnú verziu textu pozmeniť, čo sa skutočne v prípade vášho prekladu stalo. Do akej miery sa táto česká verzia líši od pôvodného textu románu? 

Možnosť určitých zmien bola jedným z dôvodov, prečo som sa podujal na túto nesmierne ťažkú prekladateľskú prácu, pretože prekladať do blízkych jazykov a ešte pracovať s vlastným textom, je veľká pasca, a to hneď dvojnásobná. Stálo mi to za však za to. 

Ako čas plynie a autor vstupuje s časovým odstupom do vlastného textu, tak má chuť s ním ešte niečo robiť. Rozsahom tá zmena veľká nie je, ale drobné úpravy skrytých motívov vyznievajú v českej podobe inak. Ide o autorskú úpravu, ktorá jednotlivé úseky vypointuje a robí text zrozumiteľnejším. Na druhej strane, čeština je svojbytný a neúprosný jazyk, najmä v tom, akým spôsobom sa vinie niť rozprávača alebo ako prehovára postava. Toto boli veci, ktoré boli na jednej strane pre mňa výzvou, na druhej strane veľkým lákadlom. Verím, že to dielu len pomohlo.

Uvažujete v prípade druhého vydania ZU na Slovensku o publikovaní tejto prepracovanej verzie? 

Zmeny som zatiaľ nevniesol do slovenskej verzie. Druhé vydanie sa chystá, určite by som chcel, aby bol rešpektovaný ten stav knihy, ktorý som teraz českým prekladom dosiahol. 

Větrné mlýny publikovali v rámci edície Súčasná slovenská hra vašu divadelnú hru „Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti“, ktorá vznikla v spolupráci s ďalšími dvoma autorkami Annou Strachan a Margit Garajszki. Dráma vyšla v slovensko-maďarskej mutácii. V skutočnosti sa aj v samotnom texte prelína slovenčina a maďarčina. Prečo má text takúto podobu? Môže mu porozumieť aj ten divák alebo čitateľ, ktorý nerozumie tomu druhému jazyku? 

Táto hra má zároveň aj maďarskú časť názvu „A polgári kutya nevelése“. Je dvojjazyčná vzhľadom na tému, pretože je venovaná autorovi Sándorovi Máraiovi, košickému rodákovi, ktorý sám seba považoval za bytostne maďarského spisovateľa. 

Postavy na seba skutočne prehovárajú dvoma jazykmi, miestami dokonca aj inými. Keďže je to dramatický text, určujúca je situácia. Z kontextu a charakteru postáv aj samotnej situácie je možné odčítať základný zmysel, o čom jednotlivé postavy v danej chvíli hovoria, bez ohľadu na to, či ovládame ten druhý jazyk alebo nie. Toto knižné vydanie je opatrené tzv. zrkadlovým prekladom jednotlivých pasáži. Ak postava hovorí po slovensky a odpovedá sa jej po maďarsky, tak v ďalšej jazykovej mutácii je to naopak. 

Takúto podobu si vyžadovala téma a prístup k nej, pretože v čase, keď sme túto hru a inscenáciu chystali, tak Sándor Márai bol na Slovensku síce nie úplne neznámym, ale skôr ešte len objavovaným autorom. Naším zámerom nebolo uchmatnúť ho maďarskej literatúre, ale začleniť ho aj do tej slovenskej. Predobrazom takéhoto autora je v českej literatúre Franz Kafka. 

Ste autor románov, zbierok poviedok, dramatik, autor rozhlasových hier, autor publicistických textov. Akým spôsobom siahate po konkrétnom formáte? Predurčuje téma vopred formát, akým čitateľa alebo diváka oslovujete?

Téma si obyčajne vypýta formu. Niekedy je to tak, že jedna téma preputuje z jedného formátu do druhého. Vtedy je možnosť pozrieť na to, čo ma zaujíma z viacerých zorných uhlov. Zároveň je to tak, že v určitých obdobiach svojho života som sa viac venoval určitému druhu literatúry.  Keďže žijeme v dobe, ktorá je zaujímavá aktuálnymi udalosťami spoločenského významu, nechcem len tak frflať pri pive. Do politiky ísť nechcem, tak sa vyjadrujem k veciam verejného záujmu formou publicistiky. 

Pôsobíte aj v oblasti amatérskeho divadla. Ako vnímate prepojenie amatérskeho a profesionálneho divadla z pohľadu režiséra, ktorý tvorí v oboch z týchto svetov? 

Profesionálne divadlo na Slovensku masívne nevzniklo z tradície repertoárového meštianskeho divadla, ako to bolo povedzme v Česku. Povstalo z toho ochotníckeho. Založenie národného divadla českobudějovickou skupinou v roku 1920 prišlo do hotovej situácie, ktorú pripravilo práve ochotnícke divadlo. Dodnes je to tak, že temer nepoznám kolegu či kolegyňu režiséra, ktorý by nemigroval medzi profesionálnym a takzvane amatérskym divadlom. Myslím si, že to je pre obe strany len dobre. Dôkazom toho je, že slovenské ochotnícke divadlo sa vo svete nestratilo a vďaka nemu sa na profesionálnu scénu dostáva aj iný než akademicky školený zdroj. 

Má súčasná slovenská dramatika šancu preraziť na scény divadiel?

Dnes je situácia v počte uvádzaní súčasnej slovenskej hry oveľa lepšia ako pred takými desiatimi rokmi. Nie je to ani tak zásluha divadelných inštitúcií a samotných divadiel ako určitej generačnej požiadavky najmä mladých ľudí, ktorí sú nasýtení imitáciami, prevzatými a odkukanými podobami. Narastá dopyt po aktuálnej, živej pôvodnej domácej tvorbe v každej oblasti umenia.

Otázne je, či majú šancu prežiť svoju vlastnú dobu alebo viac ako dve tri divadelné sezóny. To ukáže čas. Nakoniec, čas je jediný spoľahlivý a zmysluplný filter. Poznám prípady, aj moje drámy patria medzi ne, že hra, ktorá sa uviedla, sa hrá päť až desať sezón.