Čitateľa pokladám za rovnocenného partnera, tvrdí Stanislav Rakús
Michaela VelčkováFestival Měsíc autorského čtení predstavil slovenského prozaika, literárneho vedca a pedagóga Stanislava Rakúsa. Čechovovská schopnosť tragikomickej poetiky a humor, ktorý nie je vidieť na prvý pohľad, oslovujú čitateľov už takmer tridsať rokov.
Stanislav Rakús vystúpil 2. júla v Divadle Husa na provázku v rámci literárneho maratónu organizovaného brnianskym vydavateľom Větrné mlýny. Okrem línie guest of honour, ktorá v tomto roku hostí spisovateľov zo Škótska, prináša divákom prehliadku 31 súčasných českých a slovenských autorov.
Rakús patrí medzi významné literárne osobnosti slovenskej literárnej tvorby. Je laureátom Ceny Dominika Tatarku, Ceny Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska a jeho kniha Telegram, z ktorej čítal aj brnianskym divákom, získala ocenenie Anasoft litera za najlepšie prozaické dielo vydané v roku 2010. Je autorom šiestich prozaických kníh. Rakús vyniká ako v krátkych poviedkach, tak v románovej tvorbe či novelách.
Čítali ste v Brne, čaká vás ešte vystúpenie v Košiciach a Ostrave. Aký máte vzťah k formátu autorského čítania?
V slovenčine je na autorské čítanie nešťastné slovo „čítačka“, nemám veľmi v obľube tieto slangové podoby slov. Nemám k verejným čítaniam úplne kladný vzťah, lebo považujem literatúru a text za médium na tichý príjem. Pokladám jazyk za nedokonalý nástroj, ktorý nie je schopný opísať všetky potrebné hĺbkové emócie a skutočnosti. Preto si literatúra vypomáha tým, že čitateľ, ktorý pri čítaní nemusí nič vyslovovať, má priestor ho precítiť. Polovicu literárneho diela napíše autor a tú druhú dopisuje múzický čitateľ.
Za najdôležitejšiu časť literárneho diela pokladám jeho netextový mlčanlivý priestor. Priestor, ktorý je za tým, čo je napísané. Pri autorskom čítaní musí byť autor veľmi vyspelý komunikátor svojho textu. V prípade autorského čítania som ako neherec postavený pred úlohu predviesť niečo, čo nepatrí z hľadiska realizácie do môjho vnútorného a profesijného sveta — tam patrí písomný text.
Autorské čítanie však poskytuje okamžitú spätnú väzbu od divákov. Pre autora, ktorému formát literatúry nedovoľuje až taký intenzívny a frekventovaný kontakt s tým, ako a kým je jeho dielo prijímané, to musí byť príjemná zmena.
Minulý rok na festivale Mesiac autorského čítania som mal veľmi dobrý zážitok s divákmi. Tam som pocítil intenzívny kontakt s obecenstvom, cítil som, ako diváci premieňali atmosféru celého priestoru, od smiechu až po atmosféru napätia. Humor, ktorý používam, nie je vidieť na prvý pohľad. Mal som to šťastie, že diváci boli naladení na tú strunu, na ktorej som — obrazne povedané — hral.
Uvádzate, že polovicu literárneho diela dotvára čitateľ. Myslíte, že ten súčasný je schopný v dostatočnej miere a kvalite dotvoriť tú druhú polovicu literárneho textu?
Otázkami estetickej komunikácie sa zaoberám štyridsať rokov. Čitateľa pokladám za rovnocenného partnera. Autor produkuje text, ale až spojenie textu a čitateľa vytvára dielo. Text sám o sebe ešte nie je dielom. Je prirodzené, že takýchto múzických čitateľov nemôže byť veľa. Ešte za socializmu som sa raz vyjadril, že na Slovensku je maximálne dvetisíc múzických čitateľov. Vtedy sa niektorí moji kolegovia z odboru literárnej vedy urazili. Niektorí z nich mi však neskôr povedali, že som mal vtedy pravdu.
To je však strašidelne malé číslo.
Tento počet samozrejme nezahŕňa tých, ktorí čítajú červenú knižnicu a iné menej kvalitné žánre. Neznamená to, že je literatúra v katastrofálnom stave. Nejde totiž iba o prítomný stav, pretože sú tu aj budúci čitatelia, ktorí sa ešte nenarodili. Peter Milčák, ktorý je majiteľom vydavateľstva Modrý Peter, pôsobil v Kanade a spomínal, že aj v takej veľkej krajine určité básnické tituly vychádzajú v náklade 800 kusov.
Zdá sa mi to prirodzené. Prečo by sa mal niekto nútiť do čítania, keď nemá na to predpoklady a zaujíma ho viac matematika alebo fyzika. Podľa môjho názoru je prirodzené, že čítanie literatúry je menšinovým javom. Čitateľ musí rovnako ako autor vykonať istú námahu, musí sa prepracovať k tomu záverečnému bodu, v ktorom sa text plus jeho čitateľská interpretácia stáva celistvým dielom.
Máte pocit, že vami spomínaný okruh múzických čitateľov dostatočne číta a reflektuje slovenskú literárnu tvorbu?
Myslím si, že ak čitateľ nie je vyslovený snob, tak v slovenskej literatúre určite môže natrafiť na veci, ktoré ho zaujmú.