Obsedantný terorizmus informácií o tom, čo musíme vidieť, navštíviť, nás frustruje, robí nás menejcennými. Vy ste nevideli východ slnka nad Kilimanďžárom? Neboli ste v magickom Angkor Vate a hektickom New Yorku? Ste vy vôbec?

Prúd informácií o tom, čo všetko na svete jestvuje, sa premenil na obsedantnú frustráciu jedinca, ktorý sa cíti doma neuplný, zážitku prázdny. Individualizovaná subjektivita hypermodernej doby, v ktorej sa najcennejším zmyslom existencie človeka stalo uspokojovanie vlastného hladu po nezvyčajných zážitkoch spojených s ich ostentatívnou prezentáciou pred známymi, menej známymi i neznámymi, v nás vytvára túžbu po cestovaní pre cestovanie. Vidieť na vlastné oči a zaznamenať to pre okolie je potvrdením vlastnej bytnosti.

Opulentná hostina konzumného sveta tovaru sa prejedla, pretože vlastniť je dnes nie prestížne, ale funkčné. Obliekame sa nie preto, aby sme ukázali značku, ale preto, aby nám tričko odvádzalo pot, aby nám dobre tvarované nohavice držali pevný zadok. A správna turistická výstroj s fotoaparátom so zabudovaným GPS a priamo prepojeným so sociálnymi sieťami nám umožňuje okamžité zdieľanie nášho pre nás fascinujúceho prežívania jedinečných okamihov s okolím. Erich Fromm v eseji Mať alebo byť? popísal psychické uväznenie industriálneho ľudstva v potrebe vlastnenia a volal po aktívnom prežívaní a zdieľaní bytia. Nádej dorástla do súčasného hyperkonzumného človeka: sme, zdieľame vlastné zážitky, nepotrebujeme mať materiálno, túžime po vlastnení jedinečných neopakovateľných okamihov.

Prezentáciou nášho bytia v rušných uliciach ktorejsi zo svetových metropol či meditatívneho zákutia budhistického kláštora, ktorý navštevujeme z potreby zážitku zaplateného instantného fastfoodového transcendnetna, dávame zároveň najavo príslušnosť k lepšej triede scestovaných, svetákov. Vzniká celosvetové spoločenstvo tých, ktorí už boli všade, kúpali sa v Mŕtvom mori, odfotili sa na Severnom póle a zabehli si pár kilometrov na Čínskom múre. Kam ďalej, aké zážitky nás čakajú? Sme nespokojní doma, potrebujeme vidieť na vlastné oči predavačov pražených kobyliek na trhu v Hanoji, chceme prežívať náboženskú extázu spolu s pútnikmi v Santiagu de Compostela, ženieme sa pozerať futbal do Brazílie. Pritom sa ocitáme v záchvate osamelosti, potrebujeme byť v spojení s inými cez virtuálne siete, aby sme zážitok zdieľali, inak sa cítime stratenými v supermarkete hojnosti.

Necestujeme preto, že sme vyhnaní z vlastnej krajiny, nie sme frustrovaní ekonomickou nedostatočnosťou, práve naopak. Na cesty nás vyháňa nuda z prebytku, frustrácia z neschopnosti tešiť sa z intímneho, domáceho, vnútorného bytia. Zažívame povrchnosť postmodernity, despotickú dominanciu vizuálneho zážitku a hľadanie skutočného, ktoré by sme chceli zazrieť aspoň v medzere medzi prestupmi z lietadiel, zaplatenými prehliadkami katedrál a organizovanými vystúpeniami folklórnych domorodých skupín.

Informačný terorizmus mediálnej spoločnosti nás len utvrdzuje v tom, že naša prítomnosť na mieste, kde sme, je vlastne len zastávkou pri cestovaní za ďalšími zážitkami. Sedieť doma znamená podľa médií prichádzať o úžasné vyhliadky, exotické vône, nezvyčajné chute. Život sa podľa farebných magazínov, televíznych cestovateľov a dobrodruhov rozplývajúcich sa v rozhlase nad dravými riekami v kaňonoch, odohráva všade inde, len nie tam, kde máte trvalý pobyt.

Frustrácia z bytia doma je obavou, strachom z faktu, že doma zostanete opustení. Všetci sú predsa na cestách. A svoj pocit zážitku zdieľajú na sociálnych sieťach.