Dramatická situácia, ktorá sa pred našimi očami v týchto týždňoch odohráva v Ukrajine, opätovne otvorila a zvýraznila otázku jednotnej európskej zahraničnej politiky. V skutočnosti je to problém, ktorý sprevádza európsku integráciu od jej začiatku, lebo je na ňom postavená vízia emancipácie Európy. Táto úloha je spojená predovšetkým s vymanením sa z čoraz deštruktívnejšieho vplyvu záujmov USA.

Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že Spojené štáty podporujú zjednocovacie procesy v Európe, v skutočnosti sledovali od začiatku diametrálne odlišné ciele. Bývalý poradca amerického prezidenta Jamesa Cartera, politológ Zbigniew Brzezinski to pomenoval veľmi otvorene: To, že Európa zaujíma iné postoje k Iraku, Iránu alebo palestínskej otázke, nevnímajú vo Washingtone ako názorové rozdiely dvoch rovnocenných partnerov, ale ako porušenie subordinácie, spochybnenie vodcovstva Spojených štátov. Aj veterán studenej vojny Henry Kissinger vo svojom klasickom diele Umenie diplomacie priznáva, že Európska únia bola pre USA osožná len ako mechanizmus stability v strednej a východnej Európe. Ponižujúcu úlohu Európy dobre ilustrujú aj vyhlásenia Spojených štátov, ktoré opakovane vyjadrovali podporu tureckému či ukrajinskému členstvu v EÚ a nikomu z európskych diplomatov ani len nezišlo na um namietať, čo ich je do toho. Niet preto divu, že už spomínaný Zbigniew Brzezinski nazval Európsku úniu pohŕdavo americkým protektorátom.

Napätie medzi európskym a transatlantickým uvažovaním existovalo od začiatku. Prezieravé slová ako jeden z prvých vyslovil Winston Churchill. Ten na summite Rady Európy v auguste 1950 predniesol pôsobivý prejav, v ktorom upozornil, že americký jadrový dáždnik nemusí byť rozprestretý nad Európou večne, a preto vyzval na vytvorenie „mocnej európskej sily“, ktorá by spadala pod právomoc „európskeho ministra obrany“. Predložil návrh na vytvorenie „zjednotenej európskej armády, ktorá by podliehala európskej demokratickej kontrole“. Hoci väčšina delegátov predpokladala, že táto funkcia by bola najvhodnejšia pre samotného Churchilla, ten s postom európskeho ministra obrany nepočítal, lebo sa chcel po voľbách vrátiť na čelo britskej vlády.

Zhromaždenie tento návrh veľkou väčšinou schválilo, iba britskí labouristi, nemeckí sociálni demokrati a švédski socialisti sa hlasovania zdržali. V tom čase boli najhorlivejšími prívržencami európskej armády Francúzi. Z Washingtonu totiž rástol tlak na znovuvyzbrojenie Nemecka, a tomu sa chcel Paríž vyhnúť. Robert Schuman bol vo svojich federalistických plánoch stúpencom postupných krokov, ale v konečnom dôsledku rátal s európskou vládou a armádou. No i samotný nemecký kancelár Adenauer mal obavy z amerického návrhu a koncom roka 1949 vyhlásil, že ak sa má Nemecko podieľať na bezpečnosti Európy, tak nie v podobe samostatného nemeckého wehrmachtu, ale v podobe nemeckého kontingentu ako súčasti európskej armády. Plán na európsku armádu napokon vypracoval Jean Monnet a predložil ho francúzskemu premiérovi Renému Plevenovi, ktorý ho predniesol v parlamente 24. októbra 1950. Pleven navrhol „vytvoriť v záujme európskej obrany európsku armádu podriadenú politickým inštitúciám zjednotenej Európy“. Francúzsky parlament návrh schválil, no spojenecké vlády reagovali na túto iniciatívu veľmi skepticky. Po zmene vlády to bol paradoxne Paríž, ktorý projekt opustil, zatlačený do kúta verejnou mienkou vo Francúzsku, ktorá bola zdesená z toho, že by sa francúzska armáda (povedané slovami generála de Gaulla) pomiešala s armádou porazeného Nemecka. Európska armáda by podľa gaullistov vyzbrojila Nemecko a odzbrojila Francúzsko, čo považovali v tom čase za nemysliteľné.

Lenže neskôr to bol práve de Gaulle, ktorý sa na začiatku šesťdesiatych rokov vyslovil za „európsku Európu“, menej prepojenú so Spojenými štátmi a rovnocennejšiu v dialógu so Sovietskym zväzom — teda Európu, ktorá by bola prínosom pre svetovú rovnováhu. Nesledoval tým ani tak vznešené ciele integrácie ako skôr cieľ, že pre Francúzsko znamenala zjednotená Európa znovunadobudnutie niekdajšej francúzskej veľkosti, kým pre Nemecko predstavovala základ národnej rehabilitácie. De Gaulle trval na revízii NATO v zmysle partnerskej americko-európskej organizácie vybudovanej na rovnocennom základe. V atmosfére studenej vojny však považovala väčšina spojencov za nebezpečné, aby sa stala európska politika akousi treťou silou v konflikte medzi Západom a Východom. Proti európskej politickej únii boli v tom, čase hlavne Briti a Holanďania.