Dramatická situácia, ktorá sa pred našimi očami v týchto týždňoch odohráva v Ukrajine, opätovne otvorila a zvýraznila otázku jednotnej európskej zahraničnej politiky. V skutočnosti je to problém, ktorý sprevádza európsku integráciu od jej začiatku, lebo je na ňom postavená vízia emancipácie Európy. Táto úloha je spojená predovšetkým s vymanením sa z čoraz deštruktívnejšieho vplyvu záujmov USA.

Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že Spojené štáty podporujú zjednocovacie procesy v Európe, v skutočnosti sledovali od začiatku diametrálne odlišné ciele. Bývalý poradca amerického prezidenta Jamesa Cartera, politológ Zbigniew Brzezinski to pomenoval veľmi otvorene: To, že Európa zaujíma iné postoje k Iraku, Iránu alebo palestínskej otázke, nevnímajú vo Washingtone ako názorové rozdiely dvoch rovnocenných partnerov, ale ako porušenie subordinácie, spochybnenie vodcovstva Spojených štátov. Aj veterán studenej vojny Henry Kissinger vo svojom klasickom diele Umenie diplomacie priznáva, že Európska únia bola pre USA osožná len ako mechanizmus stability v strednej a východnej Európe. Ponižujúcu úlohu Európy dobre ilustrujú aj vyhlásenia Spojených štátov, ktoré opakovane vyjadrovali podporu tureckému či ukrajinskému členstvu v EÚ a nikomu z európskych diplomatov ani len nezišlo na um namietať, čo ich je do toho. Niet preto divu, že už spomínaný Zbigniew Brzezinski nazval Európsku úniu pohŕdavo americkým protektorátom.

Napätie medzi európskym a transatlantickým uvažovaním existovalo od začiatku. Prezieravé slová ako jeden z prvých vyslovil Winston Churchill. Ten na summite Rady Európy v auguste 1950 predniesol pôsobivý prejav, v ktorom upozornil, že americký jadrový dáždnik nemusí byť rozprestretý nad Európou večne, a preto vyzval na vytvorenie „mocnej európskej sily“, ktorá by spadala pod právomoc „európskeho ministra obrany“. Predložil návrh na vytvorenie „zjednotenej európskej armády, ktorá by podliehala európskej demokratickej kontrole“. Hoci väčšina delegátov predpokladala, že táto funkcia by bola najvhodnejšia pre samotného Churchilla, ten s postom európskeho ministra obrany nepočítal, lebo sa chcel po voľbách vrátiť na čelo britskej vlády.

Zhromaždenie tento návrh veľkou väčšinou schválilo, iba britskí labouristi, nemeckí sociálni demokrati a švédski socialisti sa hlasovania zdržali. V tom čase boli najhorlivejšími prívržencami európskej armády Francúzi. Z Washingtonu totiž rástol tlak na znovuvyzbrojenie Nemecka, a tomu sa chcel Paríž vyhnúť. Robert Schuman bol vo svojich federalistických plánoch stúpencom postupných krokov, ale v konečnom dôsledku rátal s európskou vládou a armádou. No i samotný nemecký kancelár Adenauer mal obavy z amerického návrhu a koncom roka 1949 vyhlásil, že ak sa má Nemecko podieľať na bezpečnosti Európy, tak nie v podobe samostatného nemeckého wehrmachtu, ale v podobe nemeckého kontingentu ako súčasti európskej armády. Plán na európsku armádu napokon vypracoval Jean Monnet a predložil ho francúzskemu premiérovi Renému Plevenovi, ktorý ho predniesol v parlamente 24. októbra 1950. Pleven navrhol „vytvoriť v záujme európskej obrany európsku armádu podriadenú politickým inštitúciám zjednotenej Európy“. Francúzsky parlament návrh schválil, no spojenecké vlády reagovali na túto iniciatívu veľmi skepticky. Po zmene vlády to bol paradoxne Paríž, ktorý projekt opustil, zatlačený do kúta verejnou mienkou vo Francúzsku, ktorá bola zdesená z toho, že by sa francúzska armáda (povedané slovami generála de Gaulla) pomiešala s armádou porazeného Nemecka. Európska armáda by podľa gaullistov vyzbrojila Nemecko a odzbrojila Francúzsko, čo považovali v tom čase za nemysliteľné.

Lenže neskôr to bol práve de Gaulle, ktorý sa na začiatku šesťdesiatych rokov vyslovil za „európsku Európu“, menej prepojenú so Spojenými štátmi a rovnocennejšiu v dialógu so Sovietskym zväzom — teda Európu, ktorá by bola prínosom pre svetovú rovnováhu. Nesledoval tým ani tak vznešené ciele integrácie ako skôr cieľ, že pre Francúzsko znamenala zjednotená Európa znovunadobudnutie niekdajšej francúzskej veľkosti, kým pre Nemecko predstavovala základ národnej rehabilitácie. De Gaulle trval na revízii NATO v zmysle partnerskej americko-európskej organizácie vybudovanej na rovnocennom základe. V atmosfére studenej vojny však považovala väčšina spojencov za nebezpečné, aby sa stala európska politika akousi treťou silou v konflikte medzi Západom a Východom. Proti európskej politickej únii boli v tom, čase hlavne Briti a Holanďania.

V tom čase našiel de Gaulle nečakane dôvtipného protivníka v novom prezidentovi USA Johnovi F. Kennedym. Americké obchodné kruhy v tom čase začínali byť znepokojené z poklesu produktivity ekonomiky Spojených štátov a rastu nezamestnanosti, kým zo západnej Európy sa stával najzaujímavejší svetový trh. Biely dom začal vnímať Európske hospodárske spoločenstvo ako nebezpečného konkurenta a tieto obavy vyjadril Kennedy vo svojom prvom posolstve Kongresu USA. O rok neskôr, 25. januára 1962, navrhol preto vytvorenie „otvorenej obchodnej asociácie medzi USA a EHS“ oficiálne označovanej ako Trade Expansion Act. Jeho „veľký plán partnerstva Ameriky a Európy“ otvorene podporil aj Jean Monnet, ktorý bol presvedčený, že budovanie zjednotenej Európy nemôže ísť proti Spojeným štátom, lebo ju to oslabí. Hoci reakcie vo väčšine európskych spojencov boli priaznivé, generál de Gaulle to nepovažoval za „veľký plán“ a oprávnene videl v Kennedyho návrhu nástroj na udržanie amerického vodcovstva a na zabránenie vytvorenia Európskej únie s vlastnou nezávislou politikou. Americký prezident sa usiloval tieto obavy rozptýliť a vo svojom prejave zo 4. júna 1962 vo Filadelfii nešetril podmanivými slovami na adresu európskych partnerov. Uviedol: „Spojené štáty sa pozerajú na formujúcu sa Európu s obrovským obdivom. Silnú a zjednotenú Európu nepovažujeme za rivala, ale za partnera. Som presvedčený, že zjednotená Európa bude hrať dôležitejšiu úlohu v spoločnej obrane.“ Ale de Gaulle mu neveril. Francúzski priemyselníci sa obávali, že nebudú schopní čeliť americkej konkurencii, farmári sa obávali spoločnej poľnohospodárskej politiky a finančníci sa obávali silného dolára.

Prvé pokusy o spoluprácu v oblasti zahraničnej politiky sa medzi európskymi štátmi objavili v roku 1970. Mal k tomu prispieť nový mechanizmus nazvaný Európska politická spolupráca (EPS). Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že táto spolupráca funguje len vtedy, ak členské štáty podporovali politiku veľmocí ako Veľká Británia alebo Francúzsko. A hoci v tom čase až 120 krajín akreditovalo svojich veľvyslancov pri EHS, samotné Európske spoločenstvo nebolo schopné ani ochotné zjednotiť svoju diplomatickú reprezentáciu. Ďalšie pokusy o hlbšiu koordináciu európskej zahraničnej politiky zlyhávali na absencii nástrojov použiteľných v medzinárodných vzťahoch. Tie najvážnejšie nedostatky sa prejavovali v oblasti spoločnej obrany. Keďže Európske spoločenstvo nedisponovalo ozbrojenými silami, nemohlo hrať ani väčšiu váhu v zahraničnej politike.

Kým Kennedy sa ešte snažil vysielať voči európskym partnerom aspoň gestá rovnocennej spolupráce, jeho nasledovníci sa k takýmto iniciatívam stavali čoraz rezervovanejšie. Najvážnejší konflikt medzi USA a Európou vypukol počas vládnutia Richarda Nixona. Americký prezident Nixon otvorene považoval EHS za konkurenta, odmietal samostatnú politickú úlohu Európy a vo vojenskej oblasti žiadal rovnomernejšie rozloženie nákladov na chod NATO, ale bez ohrozenia vedúcej úlohy USA. Západnú Európu síce považoval za jeden celok, ale pod záštitou Spojených štátov a neuznával ani myšlienku nezávislej zjednotenej Európy ako integračný cieľ. To začalo rozlaďovať nielen Paríž, ale aj ďalších európskych spojencov. Vrchol arogancie predviedol Nixon v prejave z 23. apríla 1973, kedy navrhol vypracovať „novú Atlantickú chartu“ s jasným rozlíšením globálnej zodpovednosti Spojených štátov a regionálnych záujmov Európy. A keď o dva mesiace neskôr podpísal s Brežnevom dohodu o predchádzaní jadrovým konfliktom, európski spojenci (vrátane Veľkej Británie) boli pobúrení a francúzsky minister obrany Michel Jobert ju odsúdil ako „americko-ruskú spoluvládu“. V reakcii na to o deň neskôr, 23. júna 1973, prijali ministri zahraničných vecí európskej deviatky „dokument o európskej identite“, ktorý otvorene požadoval, aby boli vzťahy so Spojenými štátmi založené na rovnosti a „nepoznamenali odhodlanie deviatky presadiť sa ako jedinečná a odlišná entita“.

K ďalšej roztržke sa schyľovalo počas globálnej ropnej krízy, ktorá vypukla v októbri 1973. Francúzska vláda sa obávala, že novú situáciu zneužijú Spojené štáty na to, aby udusili akékoľvek snahy Európy na väčšiu samostatnosť, preto navrhla vypracovanie Spoločnej zahraničnej politiky Európskeho spoločenstva a otvorenie európsko-arabských rozhovorov o otázkach ropy. Chvíľu sa zdalo, že medzi európskymi spojencami došlo k zblíženiu postojov, no už vo februári 1974 sa na konferencii vo Washingtone Nemecko a Veľká Británia primkli k Spojeným štátom a európska solidarita sa opäť vytratila.

Konflikt vyhrotil šéf americkej diplomacie Henry Kissinger, ktorý negatívne reagoval jednak na vznik a rozvoj Európskej politickej spolupráce a jednak nechápal skutočnosť, že sa Európania pred tým, ako sa stretnú so Spojenými štátmi, radia najprv medzi sebou. Varoval Európske spoločenstvo pred separatistickými snahami a žiadal európske štáty, aby sa zaviazali konzultovať so Spojenými štátmi prijatie akéhokoľvek významného spoločného rozhodnutia. Väčšina európskych spojencov na čele s Nemeckom bola ochotná s takýmto postupom súhlasiť, francúzsky prezident Pompidou však bol proti. Podľa jeho názoru by sa konzultácie s Washingtonom mali uskutočniť až potom, čo si Európa vytvorí a vyjasní na danú tému vlastný názor. Na to Kissinger pohrozil, že ak sa európska deviatka nedohodne na konzultáciách s USA, Spojené štáty uprednostnia bilaterálne vzťahy s tými krajinami ES, ktoré si to budú želať. Z týchto konfliktov vidno, ako ľahko vedel Washington manipulovať nejednotnou Európou a že motorom európskej identity bolo jednoznačne Francúzsko.

V každom prípade, v tom čase bolo oveľa ľahšie vymedziť európsku identitu voči komunistickému impériu ako voči Spojeným štátom. Aj Sovietsky zväz totiž odmietal európsku integráciu, ktorá by mala politické a vojenské vyústenie. Moskva neuznávala EHS, nemala pri ňom ani diplomatické zastúpenie a až v marci 1972 Leonid Brežnev uznal, že „Spoločný trh je súčasťou reálnej situácie v západnej Európe“. Nebolo to však plné medzinárodné uznanie, iba snaha o priame rokovanie medzi EHS a RVHP, a tým oslabenie transatlantických vzťahov. Európa však na túto udičku neskočila.

Nové napätie medzi USA a ES vzniklo počas vlády Ronalda Reagana. Americký prezident chcel uvaliť na európske krajiny embargo za ich dodávky vybavenia pre sibírsky ropovod, no tentoraz zostalo Európske spoločenstvo jednotné. Posledné účinné rozdelenie európskych spojencov uskutočnila Bushova administratíva so svojím známym delením na „starú“ a „novú“ Európu či vytvorením „koalície ochotných“.