V utorok a stredu sa v Egypte konalo referendum o novej ústave. V „demokratických reformách“ Egypt prekonáva všetky arabské i africké štáty — z pozície krajiny s najvyššou frekvenciou volieb sa prepracoval k pozícii krajiny s najvyššou frekvenciou ústavných zmien.

Najprv bolo referendum na jar 2011, v ktorom občania odhlasovali zmeny (vypustenie, resp. pozastavenie platnosti niekoľkých článkov) starej ústavy. Referenda sa zúčastnilo 18,5 milióna občanov (41,2% oprávnených voličov), za hlasovalo 77% zúčastnených. V zime 2012 sa 17 miliónov občanov (33% oprávnených) zúčastnilo referenda o ústave pripravenej Moslimským bratstvom, schválilo ju 64% z nich.

Potom samozrejme prišla júlová revolúcia/prevrat (nehodiace sa škrtnite), armáda vyslyšala vôľu ľudu a odstránila prezidenta. Terajšie referendum o ústave bolo vlastne prvým ľudovým hlasovaním po odvolaní Mursího.

Podľa zatiaľ neoficiálnych údajov, je celková účasť vyše 20 miliónov občanov, 38% oprávnených voličov. To je síce viac, než v referende v marci 2011, i v decembri 2012, ale predsa len má toto číslo k 33 miliónom veľmi ďaleko. Práve podporou 33 miliónov občanov na námestiach, ktorí si želali pád prezidenta Mursího, armáda ospravedlňovala júlovú prevolúciu. Nech je im to poučením do budúcnosti, že aj v propagandistickom klamstve treba byť striedmejší.

Nová ústava bola občanmi jednoznačne prijatá, ZA hlasovalo možno až 98 percent zúčastnených. No toto referendum by sme vlastne mohli považovať aj za akési ratifikačné referendum, schvaľujúce minuloročné zmeny v prezidentskom úrade. Dá sa povedať, že tak ako dočasná vláda môže argumentovať, že občania tieto zmeny dodatočne schválili, tak aj Moslimské bratstvo, ktoré vyzvalo na bojkot referenda, môže argumentovať, že väčšina občanov sa referenda nezúčastnila, zmeny teda neschválila. Egyptský národ zostane naďalej rozdelený a navrch bude mať tá skupina, na strane ktorej stojí armáda a polícia.

Vráťme sa ale k ústave. V západnej tlači najviac emócií vzbudzuje ústavné ukotvenie moslimského práva (šarí´e) ako zdroja právneho poriadku.

Do ústavy sa šarí´a dostala v roku 1980, keď ju tam „implementoval“ prezident Sadat (samozrejme, dal si to schváliť referendom — pri 85 percentnej účasti mu to schválilo 98 percent zúčastnených). Sadatova formulácia „princípy islamského práva sú hlavným zdrojom legislatívy“ pretrvala až do pádu Mubáraka, prežila i vládu junty, nahradilo ju až Moslimské bratstvo novým znením — „princípy islamského práva tvoria hlavný zdroj legislatívy“. Nová, predvčerom schválená ústava toto „islamistické“ znenie odmieta a nahrádza ho „sekulárnou“ formuláciou „princípy islamského práva sú základným zdrojom legislatívy“.

Ale dosť vtipkovania. Samozrejme, že tých zmien je v novej ústave viac a niektoré sú dokonca aj skutočné. Ale pri prostom porovnaní textov základných zákonov štátu (ústava z roku 1971 modifikovaná v 2011, ústava z 2012 aj  terajšia ústava 2013) je oveľa zarážajúcejšia ich podobnosť, než odlišnosť. Ani text Moslimského bratstva sa až tak veľmi od Mubárakovho nelíšil a zmeny najnovšej voči predchádzajúcej tiež nie sú až také obrovské.

Čo je teda naozaj nové?

Všeobecne poskytuje (alebo, presnejšie, vymenováva) viac práv a slobôd. Vyslovene sa v nej uvádza rovnosť žien, štát sa zaväzuje k ochrane žien pred všetkými formami násilia. Sú v nej články o zákaze mučenia, rovnosti občanov pred zákonmi, spomína sa rovnosť v právach, slobodách, povinnostiach. Zakazuje sa diskriminácia na základe náboženstva, viery, pohlavia, pôvodu, rasy, jazyka, zdravotného postihnutia, sociálneho postavenia, politickej príslušnosti. Špeciálne sa v ústave spomína povinnosť budúceho parlamentu prijať v čo najkratšej dobe zákon upravujúci podmienky na výstavbu a renováciu kresťanských bohoslužobných objektov. V samostatnom článku sa štát taktiež zaväzuje k dodržiavaniu všetkých ratifikovaných medzinárodných zmlúv a dohôd v oblasti ľudských práv.

Náboženská sloboda, tak ako je v ústave definovaná, sa však týka iba slobodného vyznávania moslimov, kresťanov a židov. Ani slova o slobodnom nevyznávaní pre ateistov. Taktiež všetky tieto články majú podobu „štát sa zaväzuje“, „štát sa bude snažiť“ a podobne, konkrétnu podobu týmto právam dá až budúci parlament v budúcich zákonoch.

Nové sú v ústave ale aj výsady armády. Vlastne, výsady sú to staré, len sa im dostalo ústavného uzákonenia. Armáda si vymohla kontrolu nad postom ministra obrany na dve prezidentské funkčné obdobia. Taktiež sú po novom v ústave vymenované „zločiny proti armáde“, za ktoré sa na civilistov bude vzťahovať právomoc vojenských súdov. Na jednej strane sa tým síce odstránila možnosť vojenských súdov súdiť oponentov za hocijaký prehrešok, na strane druhej je ale vymenovaná skupina trestných činov až príliš široká.

V novej ústave je aj niekoľko zmien, ktoré závažným spôsobom menia niektoré aspekty zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci, pre zahraničie nie sú ale až také zaujímavé. Napríklad sa ruší horná komora parlamentu, parlament získava moc odvolať prezidenta, právo vymenovať generálneho prokurátora prechádza z prezidenta na najvyššiu súdnu radu a pod.

Ústava je teda prijatá, do mesiaca budú vyhlásené nové voľby. Ešte sa síce nevie, či prezidentské, alebo parlamentné. Ak ale dočasná vláda ma trošku viac chochmesu, než tá pred pol rokom, mali by byť najprv parlamentné. Bratstvo ich bude bojkotovať, a tak je vysoká pravdepodobnosť, že budú úspešné „sekulárne“ strany. O pol roka môže byť situácia iná, Bratstvo sa môže upokojiť, ale aj viac rozbesniť. Ekonomická situácia bude iba horšia a občania by sa mohli rozhodnúť zrátať to vo voľbách práve osobnostiam spätým s prechodnou vládou. (Bohužiaľ, neoficiálne správy hovoria skôr o tom, že najprv budú voľby prezidentské.)

Naopak, za mesiac či pol roka sa len máločo zmení medzi osobami vhodnými do prezidentského kresla. Či bude kandidovať 14 záujemcov o prezidentský stolec, alebo iba jeden, meno nového prezidenta už vlastne asi aj poznáme. Bude to niekto z dvojice Sísí — Šafík. O absurdite situácie medzi prezidentskými kandidátmi svedčí podanie (žaloba?) nemenovaného vysokopostaveného člena Šafíkovej strany. Ten chcel dosiahnuť od káhirského súdu, aby v prípade, že generál Sísí nebude kandidovať v prezidentských voľbách, súdne prikázal kandidovať Šafíkovi. Generálovi Sísímu sa nik neodváži kandidatúru prikazovať, Šafík bude s radosťou kandidovať aj bez súdneho príkazu.

Generál Abd al-Fattáh al-Sísí uplynulý polrok niekoľkokrát vyjadril nezáujem o prezidentský úrad, posledných pár týždňov sa ale jeho rétorika mení. V prípade, že si to egyptský ľud bude želať, obetuje sa a bremeno vlády zoberie na svoje plecia.

Ale ak by náhodou predsa len nie, tak je tu ešte neúspešný Mursího protikandidát, Ahmad Šafík. Bez islamistického protikandidáta má víťazstvo skoro vo vrecku. Samozrejme, ledaže by nie.