Je jednoduché a ľahké odmietnuť „islamofašizmus“ Moslimského bratstva. Stovky západných publicistov sa tým úspešne už roky živí, mainstreamová, bulvárna i alternatívna tlač tým prekypuje. No kto má odvahu vypočuť si varovanie pred autentickým fašizmom, ktorý sa pred našimi očami rodí v Egypte? Fanatizmus na oboch stranách nabral šialené rozmery. O tom islamskom vieme, o tom druhom však vedieť nechceme.

Egypt bol na prahu občianskej vojny a tá hrozba stále trvá. Ak vojna naplno prepukne, nikoho nebude zaujímať, kto a prečo ju vyprovokoval. Nájdeme si stranu sympatickú, ktorú budeme považovať za obeť a stranu nesympatickú, vinníkov.

Minulý týždeň horeli v Egypte kostoly a budúci už nebude nikoho zaujímať, prečo a ako k tejto situácii došlo. Nikoho už nebude zaujímať prečo a ako zahynul sen Egypťanov o demokracii.

Sfanatizované davy stúpencov exprezidenta Mursího útočili proti štátnym inštitúciám — úradom, súdom a policajným staniciam. Napriek desiatkam miliónov občanov, ktorí si koncom júna priali pád prezidenta Mursího, dnes sú v Egypte celé oblasti, kde po nich niet ani pamiatky. Salafistické gangy preto útočia na koptské kostoly - Kopti sú totiž jedinou zložkou spoločnosti, na ktorej si násilníci môžu vyliať zlosť. Vedenie MB, resp. to, čo z neho zostalo na slobode, má len minimálnu kontrolu nad masami demonštrantov, no absolútne žiadnu nad násilníckymi komandami salafistov.

A povedzme si pravdu — egyptskej štátnej moci táto situácia aj vyhovuje. Západná verejnosť, zhrozená z rozsahu minulotýždňových masakrov presúva po správach o vypaľovaní kresťanských kostolov svoju zhrozenosť smerom zhovievavejším k zločinom štátnej moci.

Zvolený prezident je vo väzení, exdiktátor smeruje na slobodu. Zo sporu revolúcia — prevrat vychádza víťazne kontrarevolúcia.

Egypt pochoval demokraciu, ktorú si vybojoval v revolúcii v roku 2011 a teší sa na demokraciu, ktorú dostane ako dar od armády. Pred volebnými urnami mali egyptskí občania na výber medzi demokraciou sekulárnou a demokraciou islamskou. Sekulárny Egypt, ktorý 30. júna zo strachu pre „islamofašizmom“ podpísal armáde bianco šek na akcie proti „teroristom“, dnes s radosťou očakáva, či mu generál Sísí daruje demokraciu z milosti, alebo či si moc ponechá nielen de facto, ale aj de iure. Oboje bude Egypťanov tešiť. Samozrejme, nie všetkých — ale kto nebude súhlasiť, skonči v lepšom prípade s biľagom teroristu, v horšom skončí úplne. „Slušní a civilizovaní“ ľudia už nedopustia, aby sa január 2011 opakoval — veď k tomu stačí len trošku viac násilia. Výhrady Západu sa dajú vydržať a nakoniec, to Západ potrebuje Egypt, nie naopak. To Európania potrebujú egyptské pláže, Američania Suezský prieplav a Izrael múr okolo Gazy.

Keď predminulý týždeň, ešte pred masakrami, nový egyptský režim nevpustil na územie krajiny držiteľku Nobelovej ceny Tawakkul Karmánovú, jedno z menej oficiálnych odôvodnení znelo, že by „mohla urážať veľkolepú armádu a vznešeného vodcu". Aj toto je dnes slovník egyptskej „revolúcie“, toto je reč progresívnych, „civilizovaných“ občanov. Toto je tá normálnosť, po ktorej volajú.

Kult vodcu osloboditeľa je ešte len v plienkach, no už má svojich tvrdých vyznavačov. Dôrazne a kategoricky odmietajú zasahovanie zahraničia do vnútorných záležitostí Egypta, samozrejme s výnimkou, že sa to týka nenávratnej finančnej pomoci.

Nová „liberálna diktatúra“ však nebude návratom k ére Mubáraka, bude to návrat k Násirovi. Tým si je egyptská liberálna ľavica skoro istá. Dokonca sa medzi riadkami už aj naznačuje, že by Egypt mohol zmeniť patróna. Veľa sa hovorí o možnosti, že by Rusko nahradilo USA v pozícii poskytovateľa pomoci egyptskej armáde. Veď aj Násir a ZSSR sa ľúbili. Či však nový Násir ohrdne istotou americkej vojenskej pomoci, to záleží na tom, či Rusko nájde zbytočnú miliardu a pol dolárov ročne do nenásytného armádneho prasiatka.