Iveta Radičová ohlási podľa viacerých zdrojov 17. novembra svoju prezidentskú kandidatúru. Len ťažko si dokážeme predstaviť, že by prijala investitúru SDKÚ, ak tak urobí, zničí symbolický potenciál novembrovej mytológie. Aj preto je pravdepodobné, že oficiálnym kandidátom SDKÚ bude Milan Kňažko.

Nemá zmysel zaoberať sa otázkou, aký obraz podáva o sebe samej pravica, keď bude mať v starting blocku päť a možno viac kandidátov. Pre špekuláciu v prostredí predávkovanom odkazmi na hrdinské skutky je preto zaujímavejší pohľad na symbolický rozmer politiky. Niet kandidáta, ktorý by sa nehlásil k nejakej výraznej postave, alebo dátumu z minulosti. Je to zvláštne, vzhľadom na to, že politika v liberálnej demokracii je disciplínou prítomnosti. Dá sa oponovať tým, že funkcia prezidenta je pozostatkom symbolických funkcií politiky. No v slovenskom prostredí zohrávajú túto úlohu neformálne štruktúry. Aj preto si SDKÚ, ako monopolný obchodník s „hodnotami novembra“ dávala záležať na dobrých vzťahoch s umelcami, ktorí sú, podľa všeobecnej povery považovaní za nositeľov tajomných nástrojov na udržiavanie étosu.

Snahy o zmysluplnosť pravice vždy sprevádzali metaumelecké javy. V minulosti ju zásoboval fetom slobody underground. Jeho spojenie s politickým mainstreamom považujú sociológovia za anomáliu. Len ťažko sa dá niekomu príčetnému v západnej Európe vysvetliť, prečo u nás čítame Kerouaca, počúvame White Stripes a volíme napríklad také KDH. Takéto kultúrne zliatiny nie sú prejavom úspešnej transmutácie nečistého prostredia z pred 89 na hodnotové zlato, ale dôkazom toho, že politické strany obsah iba imitujú a formu iba predstierajú. Najnovším príkladom je pokus reštartovať pravicu hipsterkými tridsiatnikmi, vo viere, že oni donesú na stranícke porady „nové myšlienky“. Hipsteri ale pravicu nezachránia, tak ako ju nezachránil underground, pretože majú okrem iného tendenciu inštitucionalizovať neformálne štruktúry, vytvárať z nich chránené dielne „inšpiratívneho myslenia“ a zaujíma ich viac pečenie domáceho pohánkového chleba ako výjazdové zasadania SDKÚ v hoteli Kaskády.

Predpokladom úspešnej symbolickej politiky je jej schopnosť načrtnúť kontúry jednoty.Takúto mystickú jednotu politického spoločenstva predstavuje vo Francúzsku ideál la Republique, v Spojených štátoch Deň Nezávislosti a v Nemecku BMW. Hlasovanie o páde Radičovej vláde, radikalizácia KDH smerom k otvorenému náboženskému radikalizmu, občianska vojna v SDKÚ, súťaže Ľubomíra Gaľka o tričko SAS ak čitatelia uhádnu, koľko hríbov doniesol z lesa a inzerát Jozefa Kollára v ktorom označí cudzích voličov za „ľudí najmenej schopnými a ochotnými pracovať“, ukazujú, že pravica dnes nedokáže jednotu ani len predstierať. Je teda logické, že nemá v prvom kole spoločného kandidáta, nemôže naplniť novým obsahom symbolický rozmer a ponúknuť svojim voličom okrem blogov a statusov niečo iné.

Existuje ešte najmenej jedna príčina tohto stavu. Je ňou posadnutosť takzvanými novými tvárami. „Nové tváre“ sa testujú počas zbytočných župných volieb a majú nás presvedčiť, že na zmenu politiky stačí prejsť z Lancôme na Dior. Teória nových tvári iba maskuje najzásadnejší problém pravice, čím sú chýbajúce nové myšlienky. Zbytočne sa rozohrá zápas o novembrový legitimizmus a podporu kandidátov, dokiaľ nebudú historické strany ako SDKÚ a KDH schopné kriticky sa pozrieť na to, čoho nositeľom boli. Nemám na mysli zahraničnú politiku, ale retropravicovú ideológiu. Teda detskú vieru v slabučký štát, v ktorom sa domáhame iba silnej polície a justície bez toho, aby sme zodpovedali, kto a za aké platy bude bojovať s Harabinom a s mafiou, vieru v nízke dane praktizované v tretom svete, nulovú reflexiu o verejnom priestore sprevádzanú klišé o občianskej spoločnosti, žiadnu politickú ekológiu a nízku mieru empatie.

To, že treba opustiť ideológiu pochopila aj Angela Merkelová, ktorá vyhrala voľby s programom sociálnej demokracie. V čase keď v Európe nemá pred blížiacou sa zimou 40 miliónov ľudí čo jesť a Červený kríž v Spojenom kráľovstve bude prvýkrát od druhej svetovej vojny rozdávať zadarmo stravu a oblečenie sa mi zdá logické opustiť lenivé konštrukty z 90. rokov a začať pracovať na novej alternatíve voči pravicovej politike Smeru. Inak slovenskú pravicu zmetú petržalskí neonacisti s revolučnými videami a možnosť použiť symbolický potenciál politiky ako miesto, kde si môže volič odpočinúť od cynizmu, zanikne.