Súčasné dianie na slovenskej pravici, jej personálna kríza a organizačná dekompozícia, je prirodzeným dôsledkom toho, čo sa dialo počas vlády Ivety Radičovej a po prepuknutí kauzy Gorila. V tradícii slovenskej politiky po roku 1989 sa však už po niekoľkokrát opakuje ten istý cyklus.

Po roku 1992 s podobným rachotom prepadli občianske a pročeskoslovenské sily, ktoré sa počas dvoch predchádzajúcich rokov zúfalo upli na podporu z Prahy. Zdecimovaná slovenská pravica sa napokon dokázala spamätať až pod tlakom vládnutia Vladimíra Mečiara, keď síce neprešla výraznejšou sebareflexiou, ale vystačila si s imidžom „menšieho zla.“

Po roku 1998 sa začal proces postupného odumierania vulgárnej a neo-autoritatívnej národne orientovanej pravice. Len početnosť jej elektorátu a nimbus zakladateľov nezávislej Slovenskej republiky spôsobili, že prebiehal pomalšie a menej viditeľne. Na druhej strane však sebadiskreditácia jej jednotlivých predstaviteľov, bez ohľadu na to, či boli spojencami alebo odporcami dnes už historických postáv Vladimíra Mečiara a Jána Slotu a ich únik z reálnej politiky do fiktívnych formácií bez výraznejšieho sociálneho a voličského zázemia, prebiehali podobne ako v stranách súčasnej slovenskej pravice. Azda jediným rozdielom bol ich odlišný slovník a väčšia miera verbálnej agresivity.

Napokon parlamentné voľby v roku 2002 poslali do minulosti ďalšieho dlhoročného aktéra slovenskej politiky — postkomunistické formácie, hlásiace sa k ľavému stredu, ktoré sa v záverečnej fáze začali rozmnožovať delením, aby sa bez stopy rozpustili v Smere-SD. Jeho lídrovi Robertovi Ficovi sa podarilo úspešne zodvihnúť zo zeme značku sociálnej demokracie, aj keď si to spočiatku ani veľmi neželal a popri tom takisto zvládol pohltiť podstatnú časť národne orientovaného elektorátu.

Nový líder v nedohľadne

Zdá sa však, že zopakovanie situácie spred desiatich rokov, keď v rokoch 2003 — 2004 rozbité ľavicové strany postupne pohltil Smer a následne sa stal bez ohľadu na volebný výsledok v roku 2002 skutočným vyzývateľom Mikuláša Dzurindu, je v nedohľadne. Aj po roku od predčasných volieb a zostavení jednofarebnej vlády Roberta Fica slovenské pravicové strany zaujímajú viac než otázky politického programu a budúcnosti Slovenska mocenské boje vo vlastných radoch a to, ktorý z lídrov získa dominantné postavenie v rebríčku popularity medzi opozičnými politikmi.

Súboj na pravici teda zatiaľ nie je súbojom myšlienok, je predovšetkým súbojom osobných ambícií a azda do určitej miery aj súbojom politických generácií. Spôsob, akým nové formácie vznikajú, však niekedy vyvoláva skôr pocit, že ambície v konfliktoch na pravej strane politického spektra zohrávajú väčšiu rolu ako generačné spory. Napokon však ani to nie je v slovenskej politike nič nového, politické konflikty či už v „národných“ silách alebo v demokratickej ľavici takisto obsahovali podobné prvky. Aj revolta Roberta Fica voči vedeniu SDĽ v roku 1999 bola vedená pod heslom potreby „nových tvárí“ v politike. Napokon však Fico príklonom k sociálnodemokratickej orientácii prezentoval svoj zmysel pre politickú zodpovednosť a vyvolal očakávanie alternatívy politiky Dzurindových vlád, resp. v kontexte politického štýlu vlády Ivety Radičovej aspoň očakávanie stabilnejšieho vládnutia.

Slovenská pravica konzervatívnej a liberálnej orientácie si zatiaľ svojho lídra ani politickú silu, ktorá by mohla predstavovať skutočného súpera Smeru-SD, zatiaľ nenašla. Navyše podľa posledných vyhlásení sa zdá, že o pravicového, etatisticky a pritom konzervatívne orientovaného voliča chce súťažiť aj Slovenská národná strana, ktorej nový predseda Andrej Danko sa svoju stranu snaží zbaviť najhorších prvkov Slotovho dedičstva. Intelektuálne kompetencie na líderstvo zatiaľ prejavil jedine Radoslav Procházka. Zdá sa však, že po výmene invektív cez blogy s lídrami Novej väčšiny stratil ťah na bránku a po fúzii odídencov zo SaS s odídencami z KDH stratil aj potenciálnych spojencov. Svojím vlastným konfrontačným štýlom sa zahnal do roly osamelého bežca . Jeho stratégia preveriť vlastný voličský potenciál v prezidentských voľbách bola zvolená odvážne a  správne, ale žiadny politický líder nedokáže zvládnuť beh na dlhé trate, pokiaľ nedisponuje zohratým tímom spolupracovníkov.

Podobne zatiaľ bez jasnejšie formulovaných predstáv o vlastnej politickej budúcnosti pôsobí skupina Tvoríme Slovensko. Ich revolta voči súčasnému vedeniu SDKÚ-DS zatiaľ nepriniesla ani personálnu, ani organizačnú alternatívu dovtedajšej politiky tejto v minulosti najsilnejšej pravicovej strany. Občianska platforma celkom určite nemá byť replikou združenia Priateľov Miloša Zemana, ktoré ho vyzvalo na návrat do politiky po definitívnom odchode na Vysočinu, v podstate takisto recykluje staré idey pravice ešte z 90. rokov. Prínosom jej vyhlásení môže byť iba to, že azda definitívne ukončila nádeje ľudí, ktorí by v nej radi videli liberálnejšiu a transparentnejšiu budúcu ľavicu a potenciálnu ľavicovú alternatívu Smeru-SD. Názov doslova a do písmena odkopírovala od poľskej Občianskej platformy (Platforma Obywatelska). Tá dokázala dvakrát po sebe vyhrať v parlamentných voľbách, obsadiť široký priestor od umiernených konzervatívcov cez trhových liberálov až po časť sociálnodemokratického elektorátu a vďaka svojej širokospektrálnosti sa stať nespochybniteľným hegemónom vo vláde i v Sejme. Poľské, prípadne české know how však nie je nutne garanciou úspechu. Ak dvaja robia to isté, tak veľmi často to nebýva to isté.

Lipšic verzus Ľudová platforma?

Zdá sa teda, že hlavný súboj o dominanciu na pravej strane politického spektra v súčasnosti prebieha medzi Novou väčšinou, resp. po zlúčení s odídencami SaS z Liberálnej dohody zoskupením Nová väčšina — Dohoda a stranami „starej pravice“, reprezentované blokom Ľudová platforma. O tom, že Nová väčšina, ale aj už zaniknutá Liberálna dohoda, boli subjektmi založenými primárne na osobných ambíciách, svedčí ľahkosť, s akou sa dokázali vzdať svojich pôvodne deklarovaných ideologických programov. Personalistický charakter oboch zoskupení, posilňovaný kampaňou, založenej na sebaprezentácii Daniela Lipšica a snahou presvedčiť slovenských občanov, že už znova potrebujú vodcu (pardon, lídra — pozn. aut.) sa dá iba sotva odškriepiť. Zároveň však fúzia ekonomického liberalizmu s predstavou silného štátu, ktorého úlohou je nastoľovať „poriadok“ a bdieť nad jeho dodržiavaním aj s pomocou tvrdej ruky, nie sú až tak protichodné, ako by sa zdalo. Vzhľadom na narastajúcu nespokojnosť občanov s neoliberálnym ekonomickým modelom nielen na Slovensku sa jeho udržateľnosť v dlhodobej časovej perspektíve bez autoritatívnej moci javí ako málo pravdepodobná. Kultúrny liberalizmus v programe SaS, ktorý sa mohol javiť ako prekážka spolupráce dvoch skupín politických odídencov, zásadnú prekážku nepredstavuje už len preto, lebo ani v Kollárovej „materskej“ SaS nepredstavoval nosný prvok straníckej agendy. V roku 2010 sa ho SaS dokázala zriecť hneď na druhý deň po voľbách a napr. Daniel Krajcer sa ani počas pobytu v dvoch liberálnych formáciách netajil svojím konzervativizmom. Takže suma sumárum, na zlúčenom subjekte nespokojencov z KDH a SaS je prekvapivá iba snaha ponúknuť v inovovanom obale staré idey „konzervatívnej revolúcie“ Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej z 80. rokov.

Z hľadiska svojho posolstva teda Nová väčšina — Dohoda „novou pravicou“ nie je, aj keď by ňou veľmi chcela byť. V skutočnosti je rovnako „starou“ pravicou ako zoskupenie Ľudová platforma. Jej strany však uviazli vo vlastnej vnútornej hodnotovej a personálnej kríze (SDKÚ-DS), alebo sa v dôsledku neschopnosti zbaviť sa beznádejne skompromitovaných lídrov (KDH) ich jedinou agendou stáva Robert Fico a Smer-SD. Výkriky do tmy o „novej totalite“ však svedčia o strate zmyslu pre realitu, lebo nepochopili, že roky 1998 alebo 2002, keď voliči pristúpili na ich vlastnú hru na „menšie zlo“, patria do minulosti. Ba dokonca naopak, „menším zlom“ sa v očiach mnohých voličov po skúsenostiach z rokov 2010 - 2012 stal Smer-SD.

SaS, ktorá sa silou-mocou chcela udržať v roli „novej pravice“, sa podarilo „zostarnúť“ doslova zo dňa na deň, keď sa od nej odštiepila skupinka „kollárovcov“. Sulíkova stávka na kombináciu neoliberálneho a protieurópskeho populizmu mohla priniesť určité úspechy a azda aj druhý dych pre jeho stranu. Tieto nádeje však pochovávajú Sulíkove výkriky do tmy, keď v zúfalstve tvrdí, že SaS je jedinou opozičnou stranou, kým Ľudová platforma kolaboruje so Smerom. V minulosti Pavol Rusko precenil svoj vplyv a možnosti, v dôsledku čoho ho z politiky, médií a podnikania vytlačili jeho vlastní koaliční partneri. Ďalší liberálny subjekt na Slovensku znova pochováva strata kontaktu s realitou.

Nič nepochopili, z ničoho sa nepoučili

Potláčanie programových otázok, sústredenie sa na organizačné preskupenie a v dlhodobejšej perspektíve integráciu pravice ako aj hľadanie vhodného lídra nie je nič, čím by sa pravica odlišovala od Smeru v čase jeho vzniku a po volebnej katastrofe sociálnodemokratickej ľavice v roku 2002. Ničím prekvapivým nie je ani sústredenie kampane proti Robertovi Ficovi a jeho strane, keďže hlavným poslaním opozície je kritika vlády, aj keď azda by to nemalo byť jej jedinou agendou. Do najbližších parlamentných volieb zostávajú ešte tri roky, počas ktorých sa môže veľa vecí zmeniť vo vládnom i v opozičnom tábore.

Problém pravice je iba jeden. A síce ten, že doposiaľ nepochopila, v čom je problém. Nepochopila, že ani úžasné prieskumy verejnej mienky nemenovanej agentúry, ani billboardy, ani kampane v médiách, na sociálnych sieťach či pomocou internetu jej súčasnú tristnú realitu nezmenia. Nepochopila, že rok 2012 nebol prehrou iba jednotlivých lídrov, ale aj politiky, ktorú presadzovali. Nepochopila, že škandály, akými bola Gorila, Sasanka, privatizačné kauzy a pod., či kauzy pochybných dizertačných prác, vypracovaných pochybnými politikmi a obhájených na pochybných univerzitách, ju zbavili morálnej legitimity na vládnutie. Tej istej morálnej legitimity, ktorou sa snažili vymedzovať voči HZDS alebo neskôr voči Smeru-SD. Najmä v stranách Ľudovej platformy vidno absenciu sebareflexie a dokonca aj zúfalé obviňovanie voličov, ktorým sa kladie za vinu vlastné politické zlyhanie, napokon podobne ako to bolo časté v slovenskej pravici po roku 1992.

Presvedčenie pravicových strán o vlastnej morálnej nadradenosti a bezalternatívnosti svojej politiky je neudržateľné. Do minulosti patrí aj spomienka na časy, keď pravica reálne ponúkala perspektívu modernizácie. Spôsob, akým súčasná pravica (ne)zvláda svoju volebnú porážku z roku 2012 a doterajší priebeh jej organizačného preskupovania svedčí o tom, že zatiaľ nepredstavuje ani demokratizačnú, ani modernizačnú alternatívu. To, že spoločnosť potrebuje nový konsenzus, ktorý by nahradil predstavy z 90. rokov a rešpektoval by potrebu sociálnej kohézie i fungujúceho štátu a kvalitných verejných služieb ako podmienky pre hospodársky úspech, si zatiaľ uvedomujú iba R. Procházka a Miroslav Beblavý.

V konečnom dôsledku by existencia opozície, ktorú by bolo potrebné rešpektovať ako politického súpera a zároveň partnera, pomohla aj samotnému R. Ficovi a Smeru-SD. Týka sa to nielen takých konkrétnych otázok, akými je riešenie situácie v slovenskej justícii, ktoré musí byť výsledkom mimoriadne širokého konsenzu v spoločnosti, pokiaľ má mať v spoločnosti dôveru a rešpekt bez ohľadu na stranícke preferencie. Opozícia, ktorú by bolo možné brať vážne, by zároveň vládnu stranu nútila neustále pracovať na programových otázkach a podstatne skvalitniť svoju personálnu politiku. Voličom Smeru-SD totiž zatiaľ stačí, že na kandidátke tejto strany nebol Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš, Iveta Radičová, Ján Figeľ alebo Richard Sulík a pod. Splniť túto požiadavku naozaj nebolo pre R. Fica ťažké. Pri súčasnej biede Ficových protivníkov totiž voličovi neostáva nič iné, ako prehliadnuť personálnu krízu a programovú stagnáciu, ktorá sa nevyhýba ani Smeru-SD.