V plánovanej publikácii Medzinárodného menového fondu s názvom Designing Equitable and Sustainable Pension Systems in the Post-Crisis World: Challenges and Experience [Tvorba spravodlivých a udržateľných dôchodkových systémov vo svete po kríze: výzvy a skúsenosti] vyjde aj príspevok Jána Drahokoupila a Štefana Domonkosa pojednávajúci o makroekonomických aspektoch dôchodkovej privatizácie.

Jedna z dôležitých tém v tomto článku je miera relevantnosti argumentu o transformácii implicitného dlhu na explicitný pri zavádzaní druhého piliera. Autori prichádzajú k záveru, že náklady súvisiace s prechodom z už zrelého priebežného systému na systém založený na akumulácii dôchodkových úspor na súkromných účtoch nie sú identické s implicitným dlhom priebežného systému.

To, že štát respektíve politici pravidelne sľubujú viac, ako dokáže štátny rozpočet a jeho dôchodkový podúčet v budúcnosti pokryť, je problém. Záväzky do budúcnosti, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou nebude možné pokryť z budúcich príjmov, vedú k dlhom.

Často opakovaný argument pri zavádzaní druhého piliera je, že tlak na verejné financie súvisiaci so vznikom druhého piliera nie je nič iné ako výsledok tzv. zexplicitnenia implicitného dlhu priebežného dôchodkového systému.

Predstavme si, že priebežný systém plne nahradíme súkromným sporením pre ročníky vstupujúce na trh práce v roku X. Ak definujeme implicitný dlh ako rozdiel medzi budúcimi záväzkami a budúcimi príjmami priebežného dôchodkového systému, tak tvrdenie o rovnosti výpadku príjmov Sociálnej poisťovne (SP) kvôli zavedeniu druhého piliera a implicitného dlhu v priebežnom systéme určite neobstojí. Vznikom druhého piliera sa štát vzdáva síce budúcich záväzkov, ale aj budúcich príjmov.

1. Implicitný dlh chápaný ako rozdiel medzi budúcimi príjmami a záväzkami SP (takto implicitný dlh dôchodkového systému definujú napríklad Beltrametti a Della Valle) by sa rovnal výpadku SP kvôli zavedeniu druhého piliera iba vtedy, keby rad na seba nadväzujúcich generácii pracujúcich a dôchodcov nebol nekonečný, teda keby bolo reálne očakávať vymretie obyvateľstva.

2. Ak o implicitnom dlhu uvažujeme ako o budúcich záväzkoch bez ohľadu na to, či sú kryté alebo nie, potom je možné skonštatovať, že v podmienkach zrelého priebežného systému sa výpadok príjmov Sociálnej poisťovne rovná implicitnému dlhu súvisiacemu s dôchodkovými dávkami jednej celej generácie občanov. V prípade tejto druhej definície poučka o rovnosti implicitného dlhu a nákladov súvisiacich s druhým pilierom platí.

Bez ohľadu na to, ktorú z týchto možných definícii implicitného dlhu použijeme ako náš východiskový bod, vzniká otázka: Načo...? Teda načo by sa mal štát silou-mocou snažiť o zexplicitnenie implicitného dlhu budúcich desaťročí? Vzhľadom na pretrvávajúce trendy na svetových finančných trhoch je držba dlhu v jej implicitnej podobe výhodnejšia.

Samozrejme to neznamená, že sa môžeme stavať k otázke budúcich záväzkov a príjmov dôchodkového alebo akéhokoľvek iného daňami a odvodmi financovaného systému ľahkovážne. V prípade dôchodkového systému však riešenie znížením budúcich záväzkov parametrickými zmenami, najmä nárastom veku odchodu do dôchodku, rieši prapôvod problému, zatiaľ čo druhý pilier ho iba zahmlieva. Viac k téme nájdete v angličtine v ETUI Policy Briefe Drahokoupila a Domonkosa s názvom Reforming pensions: the limits of diversification.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.