V mene našich detí

Ľuba Kobová

Výzva matek nevolit prezidentské kandidáty s komunistickou minulostí je pozoruhodným příkladem morálního kýče a zmatení identit.

Výzva žien, aby občianky a občania nevolili kandidátov, ktorí kedy čo mali s komunistickou stranou, v predvolebných apeloch posledných dní zapadla. V mene našich detí, znel jej leitmotív. Pod čím sa to združili verejne známe ženy? Ich výzva je nesená dvomi princípmi: rozšírením súkromného a posvätením (budúceho) času.

V prvom prípade sa materské cnosti stávajú cnosťami občianskymi, s nimi vstupujú verejné aktérky do politickej arény. Prepočítavať súradnice a vzdialenosti často odťažitej verejnosti akousi konštantou domova môže byť pre uchopenie politickosti všetkých záležitostí prospešné. A naopak, prekresliť pôdorys bytu do mapy mesta či štátu je pre súdenie o veciach akoby súkromných celkom zásadné. (Preto je tvrdenie, že za vraždou kaderníčky, vykonanej jej manželom, policajtom a bývalým prvoligovým futbalistom v Hradci Králové, boli „rodinné problémy“, lož.)

Ono posvätenie času je v skutočnosti jeho zastavením. V protiklade k tomu, aké prelínanie medzi súkromným a verejným signatárky výzvy dovoľujú, stojí jasné prehradenie minulosti a budúcnosti. Ich prehlásením sa ozýva poeovské never more, nikdy viac, už dosť. Podobne ako ono poetické vyjadrenie, aj ich prehlásenie má umŕtvujúci efekt - budúcnosť bez „komunistov“ je mŕtva. V histórii tohto štátu takáto budúcnosť nikdy nebude existovať. Značka „bez komunistov“ má asi obdobnú funkciu ako nápodoba pečiatky „vyrobené zo šťavy tridsiatich pomarančov“ na obale džúsu z koncentrátu. V nápoji kupujeme také ovocie, akým ono samotné nikdy nebolo.

A deti, deti! Veď o ne predsa ide! Nevinné stvorenia sa stali rukojemníkmi verejne pôsobiacich žien, bolo by možné namietať. Inštrumentalizujú ich, doplnili by sme poučenejšie. „Deti“, o ktorých má byť počas dvoch volebných dní raz a navždy rozhodnuté, však nikdy nebudú existovať. Zato „komunistami“, ktorí v predstavách signatárok výzvy znevoľňujú všetko živé a pred očami ktorých podpísané ženy mávajú krížikom „v mene detí“, akoby sa stali samotné signatárky. V postave „detí“ chcú uberať tomu, čo príde, možnosť vzťahovať sa k vlastnej časovosti a rozhodovať o nej.

Aby zmätenie identít, dohadovanie sa o tom, kto je kto, bolo dokonalé: Signatárky výzvy sú — obmedzeným jazykom progresivizmu povedané — deťmi. Mohli by jednoducho a jasne povedať, že v mene svojom si „komunistov“ vo vládnutí štátu neželajú. Namiesto toho okolo seba rozmiestňujú obranný val. Aby náhodou nemuseli byť brané na zodpovednosť, aby ich slová nemuseli byť pochopené vážne, stavajú obranný val s menom „v mene našich detí“. Mohli by sa jednoducho pripojiť k zástupom antikomunistiek a antikomunistov, ale neurobia tak. Ich názor je nadaný zvláštnou cnosťou — materskou cnosťou a len tá im podľa nich samých povoľuje vstup do verejnosti.

Neviem presne, ku komu signatárky výzvy hovoria, ku komu chceli hovoriť. Z ich prehovoru k ženám si však beriem toto: Hovoriť spod mimikry akýchsi verejných matiek musí byť strašné.