Pred dvadsiatimi rokmi sa rozpadlo Československo. Ako túto udalosť a jej dvadsaťročné dohry hodnotiť z ekonomického hľadiska?

Ekonomické hľadisko si vyžaduje „tvrdé“ dáta. Tak som sa pozrel na základné makroekonomické ukazovatele oboch republík za ostatné dve desaťročia. Čísla sú to nie nezaujímavé, ale ich odkaz v zásade jednoznačný... a neprekvapivý — ČR je aj po rozdelení takmer vo všetkých podstatných oblastiach vyspelejšou ekonomikou, hoci Slovensku sa čiastočne podarilo stiahnuť náskok. Otázka vďaka čomu je síce zaujímavá, ale nechám to na rozbor inému-ej autorovi-ke; moja hypotéza do polemiky: bežná konvergencia menej vyspelej ekonomiky, bez osobitného prispenia národných hospodárskych stratégií a politík.

Zaujímavou otázkou je, či rozpad Československa bol aj rozpadom česko-slovenskej ekonomiky a vzájomných hospodárskych vzťahov. Iste, delili sa štátne podniky, začala fungovať samostatná hospodárska politika vrátane menovej (k tomu sa hneď dostanem) a pod..

Ale česko-slovenská colná únia aj po rozdelení znamenala voľnosť pohybu tovarov a služieb medzi oboma krajinami (tiež jednotné colné sadzby voči tretím krajinám). Po celých dvadsať rokov si boli ČR a Slovensko kľúčovými obchodnými partnermi (väčší obchodný význam pre obe krajiny v poslednom desaťročí mali iba Nemecko, v oboch smeroch, a z hľadiska dovozu Rusko). Oba nástupnícke štáty sa postupne stali členmi tých istých hospodárskych integračných zoskupení.

Aj po rozdelení federácie je živá česko-slovenská pracovná migrácia. Funguje síce viac-menej jednostranne — zo SR do ČR, ale tak to bolo aj pred rozdelením a je to pochopiteľné vzhľadom na možnosti zamestnať sa a na životnú úroveň. Chronický a zásadný rozdiel medzi republikami bývalého Československa je v úrovni nezamestnanosti a chudoby.

Bez preháňania teda možno hovoriť o kontinuite česko-slovenského hospodárskeho priestoru aj po rozpade federácie. S istou nadsázkou si dovolím tvrdiť, že aj keby sa Československo nebolo bývalo rozdelilo, mám podozrenie, že hospodárska situácia v dvoch republikách spoločného štátu by dnes asi nevyzerala príliš odlišne. Prinajmenšom to podľa mňa vôbec nie je nepravdepodobný scenár.

České a slovenské elity si môžu podať ruky — lenivosť a úplatnosť mala za výsledok minimum invencie v otázkach národohospodárskej stratégie. V oboch krajinách sme zvolili cestu najľahšieho odporu a bezvýhradne a pasívne sme sa začlenili do globálnej hospodárskej siete. Stredoeurópsky model: lákanie zahraničných investícií; prostriedok: daňové prázdniny a iné subvencie, lacná kvalifikovaná pracovná sila; výsledok: montážne haly pre vývozné odvetvia s nízkou mierou napojenia na lokálnu ekonomiku a daňové príjmy štátov. V skratke.

V globále teda česká a slovenská ekonomika nie sú od seba odlišnejšie, než boli v čase rozdelenia. Epizódy politicko-ekonomického vývoja najmä v 90. rokoch — klausizmus a mečiarizmus — sú zaujímavé z politologického hľadiska. Z ekonomického hľadiska sú to v podstate nuansy. Prvé desaťročie transformácie oboch národov charakterizujú prvotná akumulácia kapitálu cez koristnícku privatizáciu (koniec koncov, snaha ODS resp. HZDS získať kontrolu nad privatizačným procesom bola jedným z kľúčových faktorov, ktoré pochovali spoločný štát.), „bankový socializmus“ a následné dotované odovzdanie bankového sektora do zahraničia. Ostatných desať rokov charakterizuje konzervácia novovzniknutých majetkových pomerov (teda nerovností) a už spomenutý model rozvoja založený na zahraničných investíciách.

Má teda zmysel obe krajiny porovnávať? Určite. Krajiny nerealizovali celkom totožnú rozpočtovú a sociálnu politiku. Každý poctivý pravicový-á analytik-čka v každej ankete za posledných pár rokov nezabudne spomenúť kľúčové slovo — „reformy“. Vraj sme boli na Slovensku „odvážnejší“, zatiaľ čo naši vyspelejší susedia „váhajú“. Ono, v podstate je to pravda, akurát by som upravil slovník: bez škrupúľ sme si na Slovensku nechali demontovať sociálny štát, zatiaľ čo v ČR sa to ešte nepodarilo.

Dve najradikálnejšie zmeny — daňová a dôchodková — spôsobili zníženie váhy štátu v ekonomike (klesajúci pomer príjmov a výdavkov na HDP), presun daňového zaťaženia na ľudí s nižším príjmom (DPH a spotrebné dane), resp. vypovedanie medzigeneračnej dohody (presun ťažiska zo zdieľania rizík na ich individualizáciu; zabezpečenie vs. poistenie). Nemenej zásadné bolo obmedzenie výdavkov na sociálnu pomoc.