„Všechny poklesy jsou nevyhnutelnými důsledky destruktivních sil konjunktury... Je zřejmé, že největší potřebou národa s klesajícím příjmem je snížení výdajů... Ukázalo se, že v důsledku klesajících příjmů a navzdory úsilí Kongresu a vlády budeme v příštím roce opět v deficitu. Vyzývám Kongres k dalšímu nutnému snížení výdajů a zvýšení příjmů.“

Herbert Hoover, leden 1933

Chyby z minulosti sa opakujú. Hooverove slová za ostatných 80 rokov vôbec nezostarli. Všetko, čo sa v minulosti napísalo v odborných článkoch o príčinách Veľkej depresie, sa dodnes ignoruje. Kríza je vraj dôsledkom hojnosti a dlh je zlo.

Mechanizmus krízy bol však rovnaký vtedy ako je aj dnes a, bohužiaľ, Friedman nám to dnes už nemá možnosť vyhodiť na oči tak, ako to urobil pri Veľkej depresii. Monetárna politika je utiahnutá, padá agregátny dopyt a teda nominálne príjmy a výdavky celej ekonomiky (NHDP). Cenová hladina sa neprispôsobuje (neklesá) okamžite, a tak sa trh čistí pri vyššej nezamestnanosti a nižšej reálnej produkcii. Pokles nominálneho výkonu ekonomiky spôsobuje prirodzene tlak na nižšie daňové príjmy, vyššie deficity a dlhy. Liečba v tejto situácii je vraj jasná: narastajúce deficity a dlhy sú zlo, takže treba znížiť „drasticky“ štátne výdavky a zvýšiť príjmy. Čo sa stane?

Kedže monetárna politika sa celej situácii len prizerá so založenými rukami (hoci by mohla i pri fiškalnej reštrikcii šmahom ruky NHDP takmer zadarmo zvýšiť), tak pokles štátnych výdavkov a zvýšenie daní sposobí ďalší pokles agregátneho dopytu ekonomiky (NHDP). Politici následne prichádzajú „šokojúco“ opäť so zlými správami: keďže ekonomika znovu poklesla, tak sa nepodarilo vybrať toľko daní, koľko zamýšľali vybrať a takisto sa neporadilo znížiť výdavky o toľko, o koľko sa plánovalo (keďže bolo treba vyplácať príspevky v nezamestnanosti, či predčasné dôchodky atď.). Našťastie, poučení z predchádzajúceho nezdaru, politici prichadzajú s inovatívnym riešením: príčinou všetkého zla sú dlhy, takže stačí drasticky znížiť štátne výdavky... .

Tento brilantný zacyklený recept reštriktívnej monetárnej a fikšálnej politiky je zárukou nekonenčiacej sa recesie, avšak vždy sa nájde kuchár, ktorý ho vytiahne. Nedávano tak spravil Ján Dinga z INESS, ale aj Kamil Boros, ktorý na Finwebe publikoval úvahu o tom, že peniaze sú dlh a že nominálne príjmy obyvateľstva sú funkciou dlhu. Z tejto jednoduchej, avšak mylnej, podmienky potom vyvodzuje nesprávnu diagnózu európskej krízy.

Všetko začína nesprávnym predpokladom, že peniaze sa dostávajú do systému jedine vtedy, ak sa štát alebo domácnosť zadĺži. To pravdepodobne pramení z pozorovaní, že centrálna banka znižuje úrokové sadzby, a tak sú ľudia ochotnejší sa viac zadĺžiť a požičať si od nej. Tento pohľad však ignoruje ostatné transmisné kanály, ktorými expanzívna monetárna politika zvyšuje agregátny dopyt. Centrálna banka svojimi krokmi napr. zvyšuje ceny aktív a tým aj nominálny majetok obyvateľov. Domácnosti začnú (sčasti) nový majetok mínať, a keďže nie všetky ceny tovarov a služieb zareagujú pružne, tak sa zvýšené nominálne výdaje pretavia do zvýšených reálnych príjmov. Dlh v tomto prípade nehrá žiadnu úlohu.

Apropos majetok. To je veličina, na ktorú analytici pri svojich úvahách často zabúdajú — spomeňme aj komentár Ronalda Ižipa. Analýzy sú plné rastúcich kriviek dlhov, avšak rastúce krivky majetku sa ignorujú, hoci sú podstatné. Najzadlženejšími domácnosťami v EÚ v pomere ku disponibilným príjmom sú tie severské (Dánsko 270%, Holandsko 250%, Nórsko 180%, Švédsko 150%, priemer Eurozóny 99%). Dlh však nerobí týmto domácnostiam závažný problém, pretože majú nielen veľa dlhu, ale aj veľa majetku. Pokiaľ sa niekto pred pár rokmi zadlžil a investoval do akcií Applu, tak hoci má dnes veľmi malý príjem, tak to rozhodne nie je žiadny chudák, skôr naopak. Korektne by sa teda malo uvádzať čisté bohatstvo domacností, teda majetok očistený o dlhy.

Globálne sú však všetky dlhy niekoho úsporami (nie peniazmi odloženými na poličke), takže tvrdiť, že svet je v problémoch, pretože ľudia veľa sporia, je výrok hodný tak veľmi ale veľmi starého Keynesiána.

Kamil Boros však popiera aj vlastné tvrdenia: „V druhom prípade, kedy domácnosť financuje tento nákup na dlh, nám naopak rýchlosť obehu peňazí klesne na 1,996 (1002000/502000). HDP je pritom v oboch prípadoch rovnaké. Čiže súčasné spomalenie rýchlosti obehu peňazí je viac indikátorom toho, že domácnosti viac sporia a menej zadlžujú, ako toho, že z dôvodu nízkych inflačných, resp. deflačných očakávaní sedia na peniazoch.“

Tento výrok je nekonzistentný: v prvej vete má nákup na dlh znížiť rýchlosť peňazí v obehu, no vzápätí je tento pokles rýchlosti prezentovaný naopak ako indikátor rastúcich úspor a nie dlhov. Pritom fakt, že domácnosti sedia na peniazoch znamená práve to, že domácnosti menej míňajú (t.j. za daný čas minú menej príjmu na spotrebu a investície ako predtým). Navyše, rýchlosť peňazí v obehu, ktorá mala po znížení úrokových sadzieb pred desiatimi rokmi v USA, podľa Borosa, klesnúť (podporiť dlhy a znamenať prudký rast cien nehnuteľností) , naopak vzrástla. 

Velocita začala mierne klesať až spolu s poklesom cien nehnuteľností v 2006, avšak jej prudký prepad (spolu s prepadom nominálnych príjmov) prišiel až v druhej polovici 2008. FED expanziou svojej bilancie (cez kvantitatívne uvoľnovanie) len vykryl prudko rastúci dopyt po likvidite, pričom však začal na prebytočné rezervy komerčných bánk platiť pozitívny úrok, čím banky motivoval, aby peniaze neposúvali ďalej do ekonomiky, ale uschovali ich v rezervách.

Interpretácia súčasných krokov centrálnych bánk, že ide o akési vykúpenie dlhov obyvateľstva pomocou inflácie, je absolútne nesprávne. Problémy nenastali pre nárast dlhov, ale pre prepad nominálnych príjmov. FED 20 rokov implicitne dodržiaval pravidlá hry a neodpustil, aby sa rast nominálneho príjmu výrazne odchýlil od 5,5% rastového trendu. Až do leta 2008. Odvtedy rastú nominánlne príjmy v USA podpriemerne, čomu zodpovedá len mierne klesajúca nezamestnanosť.

Domácnosti samozrejme prispôsobili novej politike centrálnej banky svoje očakávania a teda aj správanie. Pokiaľ sú domácnosti tak pesimistické, že očakávajú nulový rast svojich nominálnych príjmov, tak sa snažia pochopiteľne uskromniť (viď. graf nižšie). S takouto situáciou totiž predtým nepočítali, očakávali svojich 5,5%. Očakávania o výške nominálnych príjmov domácosti sa zosypali v 2008, pričom „prasknutie bubliny“ na trhu s nehnuteľnosťami v 2006 nemalo na ne žiadne následky.

Zdroj: University of Michigan

FED sa dnes nesnaží vykúpiť nikoho z dlhov vytvorením inflácie, ako sa často prezentuje. FED sa snaží implicitne len napraviť to, čo predtým domrvil — chce dostať naspäť rast (očakávaných) nominálnych príjmov na dovtedajší trend. Ak by nedopustil jeho odklon, tak by sa dnes už o žiadnej kríze nehovorilo. Tento krok bude znamenať len miernu infláciu, pretože zvyšok nárastu nominálneho príjmu sa prejaví v reálnej ekonomike — nižšej nezamestnanosti.

Situácia pri ECB (Európska centrálna banka) je iná — ďaleko horšia. ECB síce avizovala, že po žiadosti o pomoc štátmi bude nakupovať ich dlhopisy, pôjde však o sterilizované nákupy, ktoré bilanciu ECB nerozšíria, takže o inflácii nemôže byť ani reč. Navyše, ECB ponechala úrokové sadzby nezmenené s tým, že očakáva rast inflácie z dôvodu zvýšenia nepriamych daní štátmi, ktoré musia znižovať dlh. Čiže ECB necieľuje dopytovú infláciu, keď ceny rastú preto, lebo ľuďom rastie prudko nominálny príjem a tak veľa utrácajú. ECB absurdne cieľuje ponukovú infláciu, keď ceny rastú preto, lebo reálne náklady na výrobu produktov rastú (kvoli vyšším nepriamym daniam, suchám, zemetraseniam, či bohatším Číňanom dopytujúcim stále viac komodít).

Nominálny príjem Eurozóny pritom v druhom kvartáli 2012 spadol na 0,8% medziročne (v USA 3,9%). V tejto situácii ma ECB odvahu písať v tlačovej správe niečo o sekundárnych inflačných tlakoch v dôsledku dvíhania daní? A odkiaľ by sa tie tlaky asi tak vzali? Z tej 20-percentnej nezamestnanosti?

Nútiť štáty dvíhať dane a potom škrtiť monetárnu politiku s odôvodnením, že ceny v dôsledku zvýšenia daní narástli, je na anti-Nobelovu cenu za ekonómiu. Fiškálne šetrenie musí sprevádzať uvoľnená monetárna politika, inak nič neušetríme.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.