„Všechny poklesy jsou nevyhnutelnými důsledky destruktivních sil konjunktury... Je zřejmé, že největší potřebou národa s klesajícím příjmem je snížení výdajů... Ukázalo se, že v důsledku klesajících příjmů a navzdory úsilí Kongresu a vlády budeme v příštím roce opět v deficitu. Vyzývám Kongres k dalšímu nutnému snížení výdajů a zvýšení příjmů.“

Herbert Hoover, leden 1933

Chyby z minulosti sa opakujú. Hooverove slová za ostatných 80 rokov vôbec nezostarli. Všetko, čo sa v minulosti napísalo v odborných článkoch o príčinách Veľkej depresie, sa dodnes ignoruje. Kríza je vraj dôsledkom hojnosti a dlh je zlo.

Mechanizmus krízy bol však rovnaký vtedy ako je aj dnes a, bohužiaľ, Friedman nám to dnes už nemá možnosť vyhodiť na oči tak, ako to urobil pri Veľkej depresii. Monetárna politika je utiahnutá, padá agregátny dopyt a teda nominálne príjmy a výdavky celej ekonomiky (NHDP). Cenová hladina sa neprispôsobuje (neklesá) okamžite, a tak sa trh čistí pri vyššej nezamestnanosti a nižšej reálnej produkcii. Pokles nominálneho výkonu ekonomiky spôsobuje prirodzene tlak na nižšie daňové príjmy, vyššie deficity a dlhy. Liečba v tejto situácii je vraj jasná: narastajúce deficity a dlhy sú zlo, takže treba znížiť „drasticky“ štátne výdavky a zvýšiť príjmy. Čo sa stane?

Kedže monetárna politika sa celej situácii len prizerá so založenými rukami (hoci by mohla i pri fiškalnej reštrikcii šmahom ruky NHDP takmer zadarmo zvýšiť), tak pokles štátnych výdavkov a zvýšenie daní sposobí ďalší pokles agregátneho dopytu ekonomiky (NHDP). Politici následne prichádzajú „šokojúco“ opäť so zlými správami: keďže ekonomika znovu poklesla, tak sa nepodarilo vybrať toľko daní, koľko zamýšľali vybrať a takisto sa neporadilo znížiť výdavky o toľko, o koľko sa plánovalo (keďže bolo treba vyplácať príspevky v nezamestnanosti, či predčasné dôchodky atď.). Našťastie, poučení z predchádzajúceho nezdaru, politici prichadzajú s inovatívnym riešením: príčinou všetkého zla sú dlhy, takže stačí drasticky znížiť štátne výdavky... .

Tento brilantný zacyklený recept reštriktívnej monetárnej a fikšálnej politiky je zárukou nekonenčiacej sa recesie, avšak vždy sa nájde kuchár, ktorý ho vytiahne. Nedávano tak spravil Ján Dinga z INESS, ale aj Kamil Boros, ktorý na Finwebe publikoval úvahu o tom, že peniaze sú dlh a že nominálne príjmy obyvateľstva sú funkciou dlhu. Z tejto jednoduchej, avšak mylnej, podmienky potom vyvodzuje nesprávnu diagnózu európskej krízy.